„Bolo raz ...“ narodenie Božieho Syna Ježiša
... Mária z Nazaretu,
dievčina vysokej postavy a jemných údov, jemnocitná a vnímavá, často naplnená blaženosťou v atmosfére prirodzenej krásy, ktorú ponúkala príroda. Tiež plachá, zdržanlivá s hľadajúcim vnútorným založením, ktorý bol jej "priateľkám" na posmech. Ten posmech si ešte mladá nevedel vysvetliť, dosť sa ho obávala a preto sa ich spoločnosti vyhýbala ... Medzi ľuďmi, ktorý ju od detstva obklopovali sa cítila nepochopená a cudzia. Nikde nevidela možnosť, cestu, ako sa priblížiť k ostatným. Jej zdržanlivosť ľudia interpretovali ako pýchu a domýšľavosť. Vždy sa znovu a znovu snažila preskúmať svoje vnútro, aby sa uistila, ako to vlastne s ňou je. Vždy prišla na to isté. Nie! Nepohŕdala ľuďmi a nebola domýšľavá, v tom jej ľudia krivdili. "Nechajte ma, nechcem žiť ako vy! Moja túžba nie je ako tá vaša. Nerozumiem vašim záujmom. Neteší ma hovoriť o mladých mužoch, naozaj nemám prianie upútavať na seba pozornosť!" To chcela Mária zvolať, keď nad ňou ľudia krčili ramenami a posmievali sa jej...
V takomto druhu osobného snaženia sa Panna Mária, aj tak už obdarená všetkými darmi, aby mohla splniť svoju vznešenú úlohu, stretla v stanovenom čase zásluhou duchovného vedenia s osobami, ktoré hlboko vnikli do zjavení a proroctiev o prichádzajúcom Mesiášovi. To bola prvá príprava na zemi, ktorá nútila Máriu na cestu k jej skutočnému cieľu a oboznamovala ju so všetkým, v čom neskoršie mala sama zohrať takú veľkú úlohu, i keď v tom čase o tom ešte nevedela. Vyvoleným sa uvoľňuje páska z očí vždy najprv opatrne a pomaly, aby sa nepredbiehalo potrebnému vývoju; veď všetky medzistupne musia byť vážne prežité, aby umožnili nakoniec splnenie. Predčasná znalosť vlastnej úlohy vo vývoji zanechala by medzery, ktoré by sťažovali neskoršie splnenie. V trvalom zameriavaní sa na konečný cieľ vynára sa nebezpečie príliš rýchleho napredovania, pričom sa mnohé prehliadne, alebo len povrchne osvojí, čo však k splneniu vlastného určenia musí byť bezpodmienečne vážne prežité. Ale vážne prežiť môže človek vždy len to, čo v danej chvíli považuje za svoju skutočnú životnú úlohu. Tak to bolo aj s Máriou.
V jedno nádherné ráno keď sa obloha zapaľovala rannou zorou žiariacou farbami od najjemnejšej ružovej po najsýtejšiu fialovú, išla Mária na konci sprievodu uvravených žien, ako každé ráno k Nazaretskej studni pre vodu. Nádheru prírody si okrem nej nevšímal nikto, počkala kým si všetky ženy naberú vodu a ako posledná aj ona; nikam sa neponáhľa... jej súputničky odišli; zostala sama. Sadla si na okraj studne, objala rukami kolená, zaklonila hlavu, zatvorila oči a vychutnávala rannú atmosféru. Po tvári sa jej rozliala vlna pokoja a vyrovnanosti. Celý jej vzhľad bol čistý a ušľachtilý. U človeka, ktorý si nie je v takých chvíľach vedomí seba a cíti, že ho nikto nepozoruje, sa až vtedy ukáže jeho najvlastnejšie "ja". Máriine myšlienky a mučivé otázky ustali, všetko čo ju zväzovalo sa odsúvalo do zabudnutia. Cítila oblažujúcu samotu. Z hĺbky svojho bytia naviazala spojenie s vyšším. Silno a mocne v nej vytryskla istota, že prichádza rozprávkové šťastie. Naplnila ju jasavá radosť: ticho sedela a načúvala šumivým zvukom, ktoré prenikali zo svetlých výšin do jej vnútra ...
Z diaľky sa však začal v tom istom čase približovať oddiel Rímskych jazdcov smerujúcich do Jeruzalema. Akonáhle Mária začula dupot koní, vyľakane sa prebrala zo snenia. Chcela rýchlo vyskočiť a uchopiť džbán, ale vojaci už boli pri studni. V ich čele šiel veliteľ. Na rozdiel od svojich vojakov, vyzeral byť Kreolus ešte čulý a svieži. Dal si za úlohu držať sa v sedle spriama a ovládať so železnou sebakázňou. Svojim príkladom tak stále znovu a znovu povzbudzoval svojich k smrti unavených vojakov. Keď dorazili k studni zhlboka si vydýchol a napätie z jeho tváre ustúpilo. Jazdci sedeli v sedle už niekoľko hodín, odpočívali cez deň, keď bolo slnko na oblohe najvyššie a putovali v noci. Kreolus otočil hlavu a s úsmevom pozrel do zomdlených tvárí svojich ľudí. Z jeho úsmevu vychádzala sila. Akonáhle zbadali, že pri studni je bezmocné dievča skleslé postavy sa napriamili a tvrdé tváre zmäkli. A keď Mária zabudla na to, že jej národ nenávidí Rímanov a podala ich veliteľovi džbán aby sa napili, vzplanula v ich vnútri radosť... Vojaci odopli zo sediel nádoby na pitie a vaky s vodou. Najprv sa dali napiť koňom a až potom uhasili vlastný smäd. Mária s údivom sledovala, že títo ľudia, sami vyčerpaní sa najprv postarali o zvieratá. Spýtavo sa pozrela na ich veliteľa a po tvári sa jej rozlial horúci rumenec. V očiach muža zbadala čosi, čo zastavilo tlkot jej srdca. Riman pristúpil bližšie. Mária ustúpila o krok bokom, akoby chcela ujsť. Vtom jej priamo do srdca zasiahol zvuk jeho hlasu.
"Ďakujem ti, že si sa nám dala napiť. Ako sa voláš?"
Mária zdvihla hlavu. " Mária pane!"
"Bývaš v tomto meste?"
"Áno pane!"
Kreolus sa obrátil aby rozdal rozkazy. Mária rýchlo naplnila svoj džbán, prekĺzla skupinkou vojakov a rýchlym krokom smerovala k mestskej bráne. Keď skončil s povelmi a obrátil sa, aby pokračoval v rozhovore zistil, že dievča už zmizlo. Pátravo sa rozhliadol a vo vzdialenosti niekoľko sto krokov uvidel kráčať štíhlu postavu, ktorá niesla na ramene džbán pridržiavajúc si ho rukou... po chvíľke oddychu svižne vysadol na koňa a dal pokyn k jazde.
Mária prišla domov s oneskorením, uvedomila si, že jej každodenná práca v domácnosti mešká; rýchlo, zahĺbená v myšlienkach na uvoľnenie sa z prostredia kde žila, začala upratovať, aby dobehla zameškaný čas. Povstala v nej však otázka : "Dá sa vôbec dobehnúť zameškaný čas? Iste, môžem pracovať rýchlejšie a získať čas, ktorý by som potom mohla využiť podľa svojho priania." Usmiala sa pritom ako dieťa, ktoré náhle objavilo nádhernú hračku. Predstavila si, ako sedí v kruhu milých priateľov v čulom a duchaplnom rozhovore. "To je predsa spôsob ako získať čas pre príležitosť ktorú hľadám!", pomyslela si s radosťou...
Prišlo však uvedomenie. "To všetko má ešte čas, najprv sa musím učiť, veľa učiť. Potom dosiahnem svoj cieľ, dostanem sa preč z tohto kruhu ľudí, ktorým nerozumiem. Aké to musí byť nádherné uniknúť z týchto stiesňujúcich pomerov do jasného svetla ušľachtilých ľudí, ktorí dosiahli vysokú úroveň. Od nich dostanem zaručené odpovede na moje otázky, budú snáď hovoriť o Stvoriteľovi ako vediaci."
... vtom začula matkine kroky, ktoré ju z tohto hĺbania vytrhli. Dostala niekoľko otázok týkajúcich sa rímskych jazdcov, ktorý prišli do mesta. Keď stará žena od Márie zistila, že im podala džbán s vodou, zobrala ho na dvor a tam rozbila ... Máriu naplnila horkosť, ktorá jej hnala na jazyk slová, stisla jemne tvarované pery a jej mladá hladká tvár sa zachmúrila. Trhlina medzi matkou a dcérou sa zoširoka rozostúpila, medzi nimi tmavo zívala priepasť. V ten deň Mária prežila bolesť kvôli cudzincovi. Keď ho prvýkrát zbadala, vycítila, že je to človek, po akom túži. Ale ten človek je Riman! Ozval sa v nej nástojčivý hlas rozumu...
" Izrael", uvažovala, "som z tvojej krvi, a napriek tomu k tebe necítim lásku a nemám v nenávisti tvojich nepriateľov. Zem mojich otcov, si mi svojim správaním a myslením cudzia. Čo z teba bude, Izrael, keď voláš k Pánovi o pomoc a pritom tvoje srdce ťaží previnenie? Je možné ti pomôcť? Môžu padnúť tvoje okovy, keď sa sám nepokúsiš urobiť ani krôčik? Považuješ Rím za svojho nepriateľa a myslíš, že ťa zotročuje. Nenávidíš tých, ktorý sú nástrojom, vplyvom ktorého máš prísť k poznaniu a ponížene sa skláňaš pred tým, ktorý číhavo čaká na príležitosť, aby ťa mohol zraziť do priepasti."
Večer priniesol Máriinej duši mier a pokoj. Ako vždy keď trpela, ovanul ju upokojujúci prúd sily. So široko otvorenou dušou, s čistým a dôverčivým srdcom prijímala v takých chvíľach Božiu silu, ktorá je určená všetkým ľuďom...
Znovu nadišlo žiarivé ráno, tak krásne, že Mária už skoro ráno opustila bočnou bránkou v hradbách mesto a celá rozochvená jeho nádherou smerovala do starého hája neďaleko, kde v tejto dobe nebol ešte nikto. Na tráve sa ešte trblietala rosa, korunami stromov presvitala ružová žiara vychádzajúceho slnka. Načúvala spevu vtáčikov tak, akoby spievali len pre ňu... kráčala touto nádherou so žiariacimi očami. Cez noc tiež sama rozkvitla v nevýslovne čistý, vzácny kvet podobajúci sa nadpozemskému zjavu, preniknutému najčistejším chcením.
Tak ju zbadal Kreolus. V Nazarete ho držalo silné puto. Nemohol opustiť toto mesto skôr, kým ešte raz neuvidí Máriu. Cele popoludnie predošlého dňa sa nepokojne túlal ulicami Nazareta, ale dievčinu, ktorú hľadal, nikde nezbadal. Celú noc nezatvoril oči. Veľmi skoro na svitaní sa vydal ešte prázdnymi ulicami smerom k bráne, von z mesta, keď tu náhle sa ako očarovaný zastavil. Z postrannej ulice vyšla žena so zahalenou tvárou – ale jej postava a chôdza, nie, v tom sa nemohol mýliť... Opatrne a potichu ako to jeho ťažké vojenské topánky dovoľovali, sa vydal za Máriou... Pri bránke v stene si vymenila pár slov so strážcom, ktorý ju poznal a vyšla von. Za chvíľku pristúpil k strážcovi aj Kreolus; strážca sa naľakal a chcel sa Rimanovi ospravedlniť za porušenie povinnosti, bál sa, že ho bude volať k zodpovednosti. Ale Kreolus len mávol rukou. Muž si vydýchol, horlivo priskočil k bránke a otvoril ju dokorán ...
Kreolus zbadal Máriu v neveľkej vzdialenosti, nekráčala však cestou k studni. Neďaleko je les. Miery snáď panna tam? Silno sa mu rozbúchalo srdce, zahorela v ňom nádej. Les sa pred ním rozprestieral ako prísľub. Tam s ňou iste bude môcť hovoriť nerušený poslucháčmi, ktorí by nedbali na jeho city. Ozvali sa v ňom zároveň pochybnosti ... V tej chvíli Mária sadla na zelený, mäkký lesný koberec a otočila hlavu k nemu. Kreolus očakával, že sa Mária preľakne, ale nestalo sa. Len na neho spýtavo a s dôverou hľadel pár doširoka otvorených detsky čistých očí. Nevedomky, pomaly, akoby mocne priťahovaný sa priblížil k Márii. Zahľadel sa jej do očí, jeho pohľad sa prehĺbil a zmäkol. Zmocnilo sa ho silné pohnutie. Postavil sa pred sediacu dievčinu a hľadel na jej sklonenú hlavu. Potom pokľakol vedľa nej, uchopil ju za ruky a dlho čakal než prehovoril. Zabudol na varovný hlas, ktorý chcel prebudiť jeho svedomie, všetky "ale" jeho rozumu boli preč, zmizol cisárov veliteľ. Zostal len človek, ktorý pre svoju veľkú lásku zabudol na všetko. A starý háj sa uzatvoril pred všetkým, čo by mohlo rušiť posvätnosť tejto chvíle. Mária hľadala mužove oči a láska, ktorá jej z nich hľadela v ústrety ju rozochvela. "Mária!" Ticho ako vánok sa dotkol Kreolov hlas jej sluchu. Vtom mu na ruku dopadlo niekoľko ťažkých trblietavých sĺz. Pritiahol si Máriu k sebe a nežne jej šepkal tiché, upokojujúce slová ... obloha sa už takmer rozjasnila. Mária podchvíľou akoby vycítila jeho myšlienky. Osušila si oči a odsunula s otázkou:
"A kedy musíš odísť"
"Ešte dnes, Mária, ale skoro sa vrátim"
"Áno drahý, príď skoro, počuješ?, budem na teba čakať, každý deň, každú minútu. Stále budem čakať."
"Mária,! Ty – ja ..." a skryl svoju hlavu v jej lone ...
Mária zavrela oči a zľahka mu hladila rukou vlasy. Okolo pier jej blúdil stratený úsmev. Keď Kreolus odišiel, úsmev zmizol.
Mária čakala ako sľúbila ..., vymaniť sa zo služby cisára Augusta však trvalo Kreolovi niekoľko mesiacov... v tom období sa zároveň začal čudne správať aj Jozef, vychýrený tesársky majster, ktorý začal Máriu prenasledovať svojou láskavosťou, čo nebolo Márii príjemne. Spočiatku to prijímala kľudne, jedného dňa sa ale na ňu obrátil s prosbou, ktorá ju v hĺbke duše vyľakala. Jozef prosil Máriu, aby sa stala jeho ženou.
"Jozef ty ma chceš za ženu?" vykĺzlo jej udivene z úst.
"Áno Mária, pýtal som sa už tvojej matky. Povedala, že je spokojná s tým, aké mám príjmy. Chcem pre teba pracovať, Mária, ako moja žena sa budeš mať dobre a - milujem ťa"!
Mária cúvla. "Jozef", vyjachtala zo seba, "ty nevieš čo žiadaš!"
S týmito slovami sa obrátila a odišla. Vo svojej izbe klesla na lôžko.
"Nemôžem", stonala, " Ó Pane, zmiluj sa nado mnou!" Tu sa na jej hlavu položila nežná ruka a žehnala jej. Vlna blaženosti zaplavila dievčinu, ktorá sa domnievala, že je opustená, a jej zjasnená tvár zažiarila tak čisto ako predtým. Zdalo sa, že úzkostlivé spýtavé rysy z nej boli zotrené.
"Pane", modlila sa rozochvená," ty si ma neopustil, požehnal si mi, napriek tomu, že som už prestala dúfať! Naplnil si moju dušu a spomenul si si na moju túžbu. Pane, ak je to pravda, a ak sa mi naozaj dostalo takej milosti, chcem byť od tejto chvíle veselá a pokojná a slúžiť Ti naveky. Amen." Na kľačiacu dievčinu sa pozvoľna zniesol oblak a starostlivo ju zahalil tak, že prestala vnímať svoje okolie. Zbadala svetlú postavu, ktorá sa k nej blížila, aby jej oznámila zasľúbenie. Slova anjela boli veľké a vznešené a naplnili Mariinu dušu šťastím. V diaľke planulo jasné svetlo, podobné plameňu a priťahovalo ju neodolateľnou silou. Domnievala sa, že by jej blízkosť nezniesla, napriek tomu nehybne stála, keď sa približovalo. Silne sa jej zatočila hlava a klesla na zem. Keď sa prebrala a s námahou vstala, spomenula si na prežitie a tvár sa jej rozžiarila. Mária bola premenená. Odteraz kráčala s určitou vzácnou istotou. Nevšímala si udivených pohľadov, ktoré ju sledovali. Život bol ľahký, každý deň krásny. Každá hodina, ktorú vyplnila myšlienkami na dieťa bola pre ňu ziskom. Na Kreola spomínala bez akejkoľvek obavy alebo trpkosti. V jej srdci mala teraz miesto len láska. S istotou vedela, že všetko je dobré a zostane to tak. Cítila sa plná sily, dosť silná aby sa kvôli svojmu dieťaťu dokázala zriecť Kreola!
Jozef sa svojho plánu nevzdal. Mária to však nepozoroval, žila svojim vlastným životom...Prežívala svoju najšťastnejšiu dobu... Ako rana kladivom však jedného dňa na Máriu zapôsobila otázka jej matky, prečo sa nechce vydať za Jozefa. Čakala všetko, ale ani ju nenapadlo, že by mala vysvetľovať, prečo nechce Jozefa za manžela. Statočne sa chystala povedať matke celú pravdu, ale matka jej skočila do reči a začala rozprávať zdanlivo bez ľsti príbeh o mladom dievčati, ktoré svojich rodičov aj seba samú priviedla do hanby...
"Ale matka, toto trápenie si tvoria rodičia sami, a rovnako tak aj dievčatá, pretože im chýba dôstojnosť a hrdosť, aby s pokojom prechádzali okolo ľudí, ktorý ich chcú ohovárať".
"Dieťa, nepoznáš život. Jednotlivec nemôže zrušiť zákony."
"A predsa sa musí niekto od týchto nesprávnych ciest odvrátiť, aby sa nehnali všetci slepo do záhuby"
"Mária! Našim starým, posväteným zákonom hovoríš "nesprávne cesty"?
"Zákony sú dobré, ale ich výklad je nesprávny." Posledné slová sa Márii, vzrušene bojujúcej za svoju vec, prudko vyhrnuli z úst. Sváry medzi matkou a dcérou pokračovali. Mária hájila to, čo jej bolo najsvätejšie, pred stále novými útokmi, ktoré musela od matky znášať... no prišla udalosť, ktorá v nej čosi zlomila ..., keď raz začula z izby svojej matky vzlykot ... matka sa úpenlivo modlila a z prúdu jej slov opakovane ako v tranze zaznievalo meno dcéry ... Kvôli matke odvtedy začala na Márii spočívať olovená tiaž ... a krátko na to si zahalila šatkou svoju tvár a ako bez duše vyšla z domu von smerom ... k Jozefovi. Keď ju Jozef skormútenú a bez vôle zbadal, pohľad na ňu ho zabolel. Po chvíľke ticha začal :
"Mária, nechceš mi povedať čo si praješ? Neseď tu tak strnulo, ako by si mala veľkú bolesť."
"Mám veľkú bolesť, Jozef, a veľmi sa hanbím. Dnes k tebe prichádzam s prosbou, pretože ty jediný mi môžeš pomôcť."
"Už raz som ťa uistil, že pre teba urobím všetko, čo je v mojej moci, aby som ti pomohol. Milujem ťa, Mária, a chcem, aby si sa stala paňou môjho domu, ktorý je teraz tak tichý. Budem šťastný ak vyslovíš súhlas."
"Nemôžem ti ho dať, Jozef, dokiaľ sa nedozvieš všetko. Možno potom budeš svoju ponuku ľutovať."
"Nikdy, Mária!"
"Nebudem ti zazlievať, keď sa potom odo mňa odvrátiš."
"Nehovor tak Mária!" Ťažko dýchal, pretože tušil, že sa dozvie neblahú skutočnosť. Mária sa vzchopila a z posledných síl začala:
"Pozri, Jozef, keď si za mnou prišiel prvý krát, nebola som ešte tak duševne skleslá. Tušila som už však, aké šťastie ma čaká. Darovala som celú svoju lásku inému mužovi, i keď som vedela, že ho nemôžem zadržať. Zastihlo ma to ako búrka, a práve tak rýchlo ma to aj opustilo. Len niečo mi zostalo: nádej na dieťa. Jozef, prichádzam kvôli nemu a kvôli svojej starej matke, neprosím za seba!" Jozef vstal a pristúpil k oknu, bojoval sám so sebou... Buď sa Márie zriekne, alebo sa uspokojí s úlohou otca a manžela. Mária nijak netajila, že ho nemiluje. Úbohá Mária! V Jozefovi sa zdvihla vlna súcitu. Ešte raz preskúmal svoje vnútro a potom pristúpil k Márii ... Bol pripravený starať sa o ňu a jej dieťa ... Onedlho sa dohodla s jej matkou svadba. Vo svojej skleslosti však Mária cítila chlad, ktorý ju obklopoval. Vychádzal od matky, ktorá sa o ňu starala len po vonkajšej stránke. A medzi ňou a Jozefom stála stena, ktorú sama vystavala, pred ktorou Jozef cúvol. Ani jeho hlboký súci neprinášal Márii teplo. Ešte raz v nej vzplanula túžba po Kreolovi, hoci odvtedy už uplynuli viac ako 4 mesiace. Túžba ju uchopila ako orgán a prebudila i rozvírila všetko, čo v nej ešte driemalo. Potom nastalo ticho. Pokoj ktorý vystriedal búrku jej ochromil mozog. Nebola schopná vyslať k nebesiam modlitbu, náhle však opäť zbadala to veľké žiariace svetlo, ktoré nesmierne rýchlo letelo k nej. S rukami pritisnutými k hrudi úzkostlivo sledovala, ako sa svetelný oblak približuje viac a viac. V okamihu, keď k nej doletel, prenikol ju a prežiaril tak, že si myslela, že azda zomrie. Na niekoľko minút klesla v mdlobách na posteľ. Neschopná pohybu napriek tomu silno a hlboko prežila blízkosť Svetla, ktoré v nej odteraz sídlilo...
"Svätý je život, ktorý nosíš, Mária! Sila Svetla, teraz prúdi aj tebou. Nádobu, do ktorej bola vliata Láska Božia udržuj čistou a jasnou, aby ťa mohla osvietiť a aby si poznala milosť, ktorej sa ti dostalo". Odkiaľ prichádzali tieto slová? Padali však ako žehnajúca rosa do smädnej duše Márie. Zdalo sa, že miestnosť naplňuje znenie spevov. Mária počula jasavé chóry a potom jej spadla páska z duševného zraku, ktorá ju udržovala v slepote. Mária videla všetko. Videla všetkých poslov Svetla, ktorý práve doprovodili Syna Božieho k inkarnácii...
Krátko na to bol Máriin svadobný deň a posledný vážny rozhovor s matkou ktorá už takmer nadobudla istotu o očakávanom dieťati svojej dcéry; veľmi ju táto okolnosť hnevala a chcela to dať najavo...
Mária jej to však nedovolila a začala. " Dnes je môj svadobný deň. Matka, nemysli si preto, že v tejto poslednej chvíli môžeš odo mňa požadovať, aby som ti niečo vysvetľovala. Nestaraj sa o mňa, všetko je dobre zariadené."
Po svadbe, keď začal byť Máriin stav verejnosti zjavný stretával sa Jozef s nepríjemnými narážkami a začal sa strániť ulice. Keď však prišiel domov cítil sa byť šťastným a vďačným za milosť, ktorá ho postretla napriek okolnostiam. Jeho láska nepoznala žiadostivosť. Jozef sa v tom čase nikdy nepriblížil k Márii. Všetky svoje nádeje odložil na neskoršiu dobu. Ctil Máriu a nikdy s ňou nehovoril o budúcnosti, aby nerušil jej pokoj.
O niekoľko mesiacov na to cisár nariadil sčítanie ľudu, a Jozef sa mal vypraviť do Betlehéma... Na naliehanie Márie ju zobral hoci v požehnanom stave so sebou. Betlehém bol plný... nebolo voľné ani jedno miesto k serióznemu ubytovaniu. Na poslednú chvíľu, za dramatických okolností, keď Mária takmer padla od únavy na zem z oslíka, z blízkeho domu vybehol Lévi, dávny priateľ Jozefovho otca, ktorý im ponúkol miesto vo svojej maštaľke pre ovce... Jozef to s radosťou prijal, keďže nocľah v mestečku nenašiel a najrýchlejšie ako to šlo pripravil priestor, kde by sa Mária uložila, nikým nerušená k odpočinku po namáhavej ceste. Neskoro v noci však Mária zastonala, Jozef bol hneď na nohách, aby sa jej ujal.
"Mária máš bolesti?" Mlčky sa naňho pozrela a jej pohľad mu bol odpoveďou. Rýchlo vybehol von. Vonku však zastal ako očarovaný. Na chvíľu na všetko zabudol a zaklonil hlavu. Rovno nad ním sa rozlievala na oblohe jasná žiara, ktorá sa dožadovala pozornosti. Zbadal hviezdu so žiariacim chvostom a zachvel sa. Zdalo sa, že vzduch okolo sa chveje a je nabitý napätím. Ozval sa tichý hlas: "Táto hviezda zvestuje Mesiáša! Záchrancu! A dnes v noci tvoja žena čaká dieťa!" Jozef sa vyľakal. Na to zabudol. Vzchopil sa a bežal do mesta pre pomoc. Oproti nemu išla nejaká žena, ale on si ju v tom slepom zhone nevšimol.
Žena zbadala hviezdu, spozorovala, ako lúč Svetla na sekundu spočinul na nízkej budove a bez toho, aby to mala v úmysle, sa intuitívne ponáhľala tam. Ticho otvorila dvere. Plná očakávania nakukla dovnútra, ale oslepená sa zakymácala späť. Jas v miestnosti bol pre ňu neznesiteľný. "Môj Bože", modlila sa, " daj mi silu, aby som to mohla pochopiť!" K jej sluchu preniklo tichúčke vrnenie. Vzchopila sa a ... mohla voľne vstúpiť.
Krátko na to prišiel aj Jozef s nejakou ženou, ktorá s ním ale kráčala veľmi neochotne, pretože jej nočný výlet nebol vhod...
Keď chcel vstúpiť do maštale vyšla mu oproti žena so zjasnenou žiariacou tvárou, aby mu oznámila:
"Tvoja žena ti porodila syna, bola som pri nej..." Rýchlo vošiel do vnútra a pevne za sebou zavrel dvere.
Z diaľky sa približovali ešte tmavé postavy. Akoby poháňané vyššou mocou prichádzali pastieri, ženy i deti. Pokoj noci bol narušený. Na oblohe stále stála žiariaca hviezda a svoje lúče vrhala ako viditeľné znamenie na nízku strechu. Všetci títo ľudia to videli. "Mesiáš! Záchranca!" volali...
Jozef kľačal pri svojej žene a novorodeniatko ticho spalo v jasliach, neprenikol sem ani najmenší zvuk, ktorý by rušil posvätnosť tejto chvíle. Po chvíli ale hlboký pokoj prerušilo nesmelé zaklopanie. Jozef vstal a otvoril dvere. Zbadal hustý zástup ľudí a vyľakal sa. Plní bázne a plachí stáli bez pohnutia pred dverami a čakali.
"Čo chcete?" spýtal sa príkro.
Jedno z detí, malé dievčatko, sa postavilo ostýchavo dopredu:
"Chceme vidieť Mesiáša! Žena nám povedala, že je tu!" Jozef sa váhavo pozrel na Máriu, ktorá s úsmevom prikývla. Ľudia sa začali hrnúť do vnútra, až ich bol plný chliev. A všetci sa pokorne skláňali pred jasličkami, v ktorých ležalo maličké stvoreniatko... Pastieri sa snažili byť ticho ako to len išlo. Títo jednoduchý ľudia zbadali žiariacu hviezdu a niektorí z nich aj anjela Pána, ktorý im oznámil narodenie Syna Božieho a ukázal chliev. Bežali domov, vzali so sebou svoje ženy a deti a ponáhľali sa sem. Ako im žiarili oči! Ako túžobne si priali, aby smeli Mesiášovi slúžiť! Ich vnútro zaplavilo také šťastie, že vo svojej blaženosti sa chceli ponáhľať von a oznámiť správu všetkým ľuďom. Nebolo pre nich jednoduché opustiť toto miesto... Hviezda žiarila nad maštaľkou ešte tri dni ako verný strážca...
Mária sa túžila vrátiť sa domov a priala si byť sama. Stále ešte nemohla celú udalosť pochopiť. To čo ju postretlo bolo príliš silné. Betlehém videl v jej dieťati Spasiteľa. Ľudia jasali, divili sa udalosti a modlili v mocnom pohnutí duše pri dieťatku v jasliach. Svetlo hviezdy sem priťahovalo ľudí, bohatých aj chudobných; viedlo aj tri kniežatá cez ďaleké krajiny až do Betlehéma. Boli vyvolení k tomu, aby Synovi Božiemu urovnávali na zemi jeho cesty. Mali to najcennejšie, čo teraz zem nosila, chrániť ako klenot. Tak si to pre seba vyprosili. To bol účel ich pozemského života. Prišli síce a priniesli dary zo svojich prebytkov, a potom zase odišli. Nedodržali sľub, ktorý kedysi dali Stvoriteľovi, a zanechali Božieho Syna bez ochrany!
Po návrate domov do Nazareta sa tam začalo šíriť, že Máriu zúfalo hľadal nejaký Ríman. Máriino srdce sa bolestne zovrelo. Stále ešte nemohla zabudnúť, stále si uchovávala spomienku na Kreola. Ťaživá úzkosť zo vzniknutej situácie ju nabádala k úteku. Presvedčila Jozefa, aby s ňou a chlapcom odišiel do inej krajiny. S ťažkým srdcom sa Jozef podvolil naliehaniu svojej ženy...