„Bolo raz ...“ poslanie Božieho Syna Ježiša - časť 2.

Medzitým. Jeden spomedzi vykladačov písma, menom Nikodém, videl jas okolo Ježiša, a cítil jeho silu, a nedoprialo mu to viac pokoja, takže v noci vstal zo svojho lôžka a išiel k Ježišovi.

"Majster", prehovoril k nemu,"viem, že ty si poslaný od Boha. Nikto by nemohol činiť to, čo činíš ty, ak by nebol s nim Boh. Povedz mi, čo mám robiť, aby som dosiahol kráľovstvo Božie?"

Ježiš sa naňho zahľadel a videl, že to so svojou otázkou mieni vážne, videl tiež, že Nikodém ešte úplne väzí v tom starom. Tu mu odvetil:

"V pravde hovorím ti, ak sa znovu nezrodíš, nemôžeš vojsť do kráľovstva Božieho!"

Nikodém tejto odpovedi nerozumel. Tu Ježiš k tomu pridal:

"Musíš sa stať znovuzrodeným v duchu. Vaše telá, ktoré sú zrodené telesne musia zaniknúť, ako všetko pozemské. Váš duch túži vojsť do večnosti. Ak sa však tento od základu nestane novým, tak nebude môcť dosiahnúť kráľovstvo Božie."

Nikodém začal teraz tušiť, čo mala Ježišova odpoveď znamenať. Váhavo sa opýtal:

"Ako sa to môže udiať, Pane?"

A Ježiš mu vysvetlil:

"Akási krajina spočíva v lenivom spánku. Vtom do nej vtrhne víchor. Nevieš odkiaľ prichádza alebo kam sa ženie, ale cítiš jeho burácanie a vidíš, ako všetko rozvíri a poprehadzuje. A keď odtiahne preč, tak má krajina iný, nový vzhľad. Rovnako je to aj s ľuďmi, ktorými sa preženie sila, vychádzajúca z Boha. Otrasie spiacimi, a náhle sú vnútorne premenení, ak obnovujúcej sile nekládli odpor."

"Nechcem klásť žiadny odpor," vyrazilo z Nikodéma. "Nechám sebou triasť, nech sa všetko vo mne stane novým! Povedz mi, ako môžem dosiahnuť, aby sa aj cezo mňa prehnal víchor?"

Starnúci muž sa triasol, ako keby už bol kmásaný sem a tam. Ježiš sa naňho s úsmevom pozrel:

"Ty si vykladač Písma a nevieš to? Ak mi vy, ktorí poznáte zasľúbenia nerozumiete, ako to majú pochopiť neučení? Snažím sa hovoriť tak prosto, aby to mohlo pochopiť aj dieťa!"

Nikodém zahanbene sklopil zrak. Bral to vážne, chcel od základu zmeniť svoj život; ale ešte nepochopil, že on nemôže víchru rozkazovať. Domnieval sa, že všetko musí vykonať sám.

Ježiš mu chcel pomôcť a začal ešte raz:

Z milosrdnej Lásky vyslal Boh, Večný, svojho Syna do sveta, do všetkej tmy a do všetkého temna. Rozjasniť sa má v dušiach ľudí. Preto prišiel Syn Boží. Kto mu verí a koná podľa jeho slov, ten opäť nájde pravú cestu, ktorá ho dokáže viesť k Bohu, ten tiež obstojí v súde, ktorý raz nad svetom bude musieť nastať."

Pri slove"súd" to prišlo na počúvajúceho ako náhle pochopenie.

"Pane", vyjachtal, "tak ty nám neprinášaš súd?"

"Nie", odvetil Ježiš dobrotivo. "Ja vám prinášam spásu, pred tým, než nad vami vypukne súd. Prinášam vám Svetlo a Pravdu. Po mne príde ten, Syn Boží, ktorý je od večnosti určený ako sudca celého sveta. Ach, vy ľudia, keby ste len chceli počúvať!"

Do očí znalca Písma vstúpili slzy, on to nepostrehol.

"Pane, verím v Teba!" Viem, že Ty si Syn Boží, a...a ďakujem Ti!"

Hlboko sa uklonil, uchopil lem Ježišovho rúcha a pritisol naň trasúce sa pery. Ježiš však položil na chvíľu žehnajúc ruku na sklonenú hlavu.

Mlčky opustil Nikodém miestnosť, ale jeho srdce horelo, a domnieval sa, že cíti víchor, ktorý ním buráca.

Po tom, ako ho Nikodém opustil, vykročil aj Ježiš von. Žiarivo jasne rozprestierala sa nad ním hviezdna obloha, a on namieril svoj pohľad nahor.

"Otče", povzdychol si, "ako to, že ťa ľudia nemôžu chápať! Všade okolo nich stoja svedkovia tvojej moci a veľkosti. Dávid ťa vzhliadol v tvojich dielach, ale čo on z toho vyspieval v jeho žalmoch, to dnes ľudia len tárajú, bez toho, aby si pritom niečo mysleli."

Jeho myšlienky sa vrátilo znovu k Nikodémovi, vykladačovi Písma a farizejovi. Viera v Boha spočívala zasypaná pod falošným vedením, ale on sa predsa len pýtal a našiel! O čo ľahšia by bola Ježišova cesta, keby sa mu iní podobali! Či si Nikodém udrží to, čo dnes nadobudol?"

"Otče", prosil Ježiš, "daj mu silu, aby rástol nahor k Svetlu."

Tu vyšiel z domu učeník Ján. Bol znepokojený, pretože návšteva prišla k Ježišovi v noci.

"Muselo to byť, Pane?" opýtal sa s jemnou výčitkou. "Nechaj predsa ľudí prichádzať k tebe cez deň! Kto sa musí skrývať pred svetlom, mal by zostať vôbec vzdialený!"

"Ako unáhlene súdite, Ján," bola Ježišova odpoveď. "Keď tvoje telo ochorie a trpí mukami, tak tiež nebudeš čakať do bieleho dňa, aby si poslal pre pomoc. Nie je duša viac než telo? Nikodém konal správne, že bez váhania prišiel ku mne, keď to naň naliehalo. Ako môžeš povedať, že tak konal zo strachu? Ešte zažiješ, že ma pred ľuďmi verejne vyzná."

Ján zahanbene mlčal, a Ježiš s ním išiel naspäť do domu.

O niekoľko dní neskôr mali vykladači Písma, farizeji a najstarší zhromaždenie, na ktorom sa to živo rozprúdilo.

"Nesmieme trpieť, aby sa tu a tam po krajine spolčoval ľud a zhlukoval sa okolo jednotlivých mužov, ktorých nikto nepozná," zvolal jeden z najstarších.

Dvaja alebo traja vyskočili, aby zvestovali svoj názor; ale skôr, než mohli prehovoriť, zaznel pokojný hlas.

"Prečo ich nikto nepozná?"

Všetky hlavy sa otočili k hovoriacemu. Bol to Nikodém, ktorý na zhromaždeniach doteraz väčšinou mlčal. Jeho otázka ich zmiatla. Naozaj, prečo tých mužov nikto nepoznal?

Zdvihol sa jeden spomädzi nich.

"Samozrejme poznáme tých ľudí," upokojoval , "Jehu sa len nesprávne vyjadril. Vieme, že jeden sa nazýva Ján, syn kňaza Zachariáša, Ten druhý sa volá Ježiš a je synom tesára Jozefa z Nazareta."

"Jozefov syn!" zvolal Jehu prekvapený. "Veď som si vždy myslel, že s týmto príliš múdrym chlapcom ešte budeme mať do činenia."

"Poznáš ho? Rozprávaj o ňom!" žiadali viacerí takmer búrlivo.

Mohlo to byť zaujímavé, konečne by sa raz dalo počuť niečo bližšie o tomto mužovi. Jehu však s nevôľou mávol rukou.

"Čo je tu na rozprávanie?" riekol namosúrene. "Bol som krátku dobu v chráme v Nazarete. V škole bol tiež tento Ježiš, ktorý bol vzdelaný vysoko nad svoj vek. To ho robilo neznesiteľne sebavedomým. Vždy mal otázky, nakoniec mu moje vyučovanie už viac nestačilo a pod zámienkou, že je doma nepostrádateľný, ho zobral jeho povoľný otec zo školy. To je všetko"

Niektorí z poslucháčov sa ukradomky usmiali.

"Urazená márnomyseľnosť!" zašepkal jeden. "Muselo sa to Jehua hlboko dotknúť, že tú porážku až dodnes nezabudol."

Jeden zo starších kňazov sa však chopil slova.

"Ježiš z Nazareta," riekol zamyslene. "Nevolal sa tak ten chlapec, ktorý pred desiatimi až dvanástimi rokmi bol raz tu v chráme? Annas ho priviedol k nám, a my všetci sme sa radovali z jeho odpovedí a otázok."

Nikto neodpovedal, príliš ďaleko siahalo toto dianie, možno že už naozaj nebol viac medzi nimi nikto, kto vtedy hovoril s dieťaťom.

Iba Nikodémom to zatriaslo.

"Tak preto," zašepkal sám pre seba, "preto letelo moje srdce Ježišovi v ústrety, keď v noci znovu stál predo mnou! Že som bol taký slepí! To dieťa žiari ešte dnes z tohto muža. Musím ho opäť vidieť!"

Medzitým Jehu opäť nastolil svoju prvú otázku. Čo by sa malo stať, aby sa týmto spolčovaniam zabránilo? Obával sa, že by to mohli Rimania zobrať ako zámer a vycítiť za tým vzburu proti ich panovaniu.

To vyvolalo živý odpor. Rimania sa mali starať sami o seba. Ak im boli títo putujúci kazatelia na obtiaž, tak sa mali oni snažiť o upokojenie. To nebolo vecou kňazov, Okrem toho bol Ján, ktorý bol v škole u rabína Šolema, učený muž. Jeho slová nemohli stáť v protiklade k všeobecnej náuke.

Mnohí z kňazov prisvedčili, že načúvali Jánovi. Nedáva si servítku pred ústa, ako sa vraví, ukazuje ľuďom bez obáv ich hriechy; ale nehovorí nič nesprávneho. Treba ho nechať tak.

"Ale slúži za vzor", horlil jeden Jehuov priateľ. "Teraz už hovorí aj tento Ježiš po celej krajine, čoskoro budú nasledovať ďalší."

"Ale on nekrstí, nechajte ho predsa hovoriť!" smial sa jeden z mladších. "Myslím, že je celkom dobré čo hovorí."

"Ty si myslíš," vysmieval sa Jehu. "Ty si myslíš! Už si ho počul? Vieš čo hovorí?"

Nikto zo všetkých, ktorí tu na súde sedeli, Ježiša nepočul. Museli to, napol zahanbení, priznať.

"Ja som ho počul, dokonca som sa ho opytoval," ozval sa opäť Nikodémov hlas. Hovoril celkom prosto, bez akéhokoľvek vonkajšieho vzrušenia. V ňom však horelo prianie, kiež by sa víchor chcel prehnať všetkými týmito srdciami!

"V jeho reči som nenašiel nič nepravého."

Viacej sa neodvažoval povedať, aby na seba nevztiahol podozrenie zo spoluúčasti. Mienil, že potom by už viac nemohol vystúpiť za Ježiša.

Teraz sa rozhodli aj iný ísť medzi ľud, keby Ježiš znovu raz prišiel sem. Človek si predsa musí vypočuť čo hovorí.

Ježiš ale putoval so svojimi učenímkmi ďalej. Na svojej ceste do Galilei prechádzal Samáriou. Pri Sicheme odpočívali. Zatiaľ čo učeníci išli do mesta, aby kúpili jedlo, Ježiš sa posadil na okraj studne, a hýbali ním všeliaké myšlienky.

Túto studňu vykopal Jakub, ten Jakub, ktorého Židia nazývali jedným z praodcov. Boli hrdí, že z neho pochádzajú. Volali sa vyvoleným národom, a aj ním boli. Ale namiesto toho, aby sa stali vedomími tejto milosti, videli v tom zásluhu. Oni sami si zatarasili všetky cesty nahor a sťažili mu tým vykonanie jeho diela na ich dušiach.

S povzdychom sa Ježiš rozhliadol dookola. Bola za ním dlhá cesta; bol unavený a smädný.

Tu sa sem od Sichemu náhlila jedna žena, ktorá podľa miestnej obyčaje na hlave niesla džbán na vodu. Ježiš sa na ňu skúmavo pozrel. Vykračovala slobodne a zľahka; v jej spôsoboch spočívalo niečo zadržiavané. Teraz došla k studni a začala po krátkom pozdrave napĺňať džbán vodou. Tu ju Ježiš oslovil:

"Daj mi napiť sa, som smädný". Chcela tak učiniť, keď na ňu prišli pochybnosti.

"Boli tí muži, ktorých som stretla na ceste do Sichemu, tvoji spoločníci?" opýtala sa.

Ježiš prisvedčil.

"Tak potom ste Židia, hoci ty nemáš výzor jedného z nich. Či ty nevieš, že ja som samaritánska žena? Vy Židia nemáte s nami nič spoločné. Tak ani ja ti nesmiem ponúknuť môj džbán, pane."

Ježiš sa na ňu opäť prenikavo pozrel. Každá iná žena by mu bola vodu pokojne podala; sám má hľadieť, keď pitím porušuje ustanovenia! Ako k tomu došlo, že sa táto žena stará o dušu iného? Chcel skúmať ďalej a odvetil priateľsky:

"Keby si vedela, kto som, tak by si ty mňa prosila o vodu. A ja by som ti dal z večne vyvierajúceho prameňa života, aby ťa už nikdy viac nesmedilo."

Na okamih sa žena strhla: O čom hovorí ten cudzinec?

Vtom uvidela svetlú žiaru, ktorá obklopovala celú Ježišovu postavu, a lúče, ktoré vychádzali z jeho očí sa zdali prenikať jej dušou. Vedela teraz, že Ježiš nehovoril o pozemskej vode.

Trasúcim sa hlasom prosila:

"Pane, daj mi z tej vody, aby tak nekonečný smäd mojej duše bol konečne uhasený!"

Namiesto akejkoľvek odpovede Ježiš žiadal:

"Tak choď a priveď svojho muža."

Obstojí v tejto skúške? Bez váhania však žena priznala, čo jej muselo v očiach každého človeka učkodiť:

"Pane, nemám nijakého muža. Päť mužov som mala, ten však, ktorého teraz z lásky opatrujem, lebo je smrteľne chorý, nie je mojim mužom."

Ježiš pokojne odvetil:

"Povedala si pravdu, viem to." Žiadne slovo zatratenia, žiadna výčitka!

Vtom to vyrazilo zo ženy, ktorá raz vyslovila ťaživú vinu svojho života, nezadržateľne von. Všetko, všetko, čo ju trápilo a zamestnávalo, pokiaľ si len mohla spomenúť, muselo teraz na svetlo dňa.

"Pane, viem, že ty si prorok Najvyššieho. Pomôž mi! Kde môžem nájsť Boha? Hľadám ho, ale ho nenachádzam. Vy, Židia, hovoríte, že ho človek musí vzývať v Jeruzaleme v chráme, potom sa mu ukáže. Naši otcovia nás učili hľadať ho na tejto hore. Nikde som ho nenašla. Pane, milý pane, pomôž mi!"

Pohnute zneli slová; vychádzali z najhlbšej, hľadajúcej duše. Ešte nikdy nehovoril nejaký človek tak bezprostredne k Ježišovej duši; ešte nikdy nenašiel také hľadanie.

Dobrotivo sa obrátil k žene, ktorá naňho hľadela prosiacimi očami a rozžiarila sa od očakávania.

"Boh nie je viditeľný ľudskému zraku. Kto ho chce vzývať, musí ho hľadať mimo tejto hmotnosti. Musí vstúpiť do svojej vlastnej duše; pretože iba v duchu dokáže prenikať nahor a vytušiť niečo z Boha. To sa vy, ľudia, musíte najprv opäť učiť."

Žena ho horlivo prerušila"

"Mesiáš, ktorý čoskoro príde, ten nám bude zvestovať o Bohu. On nás bude učiť všetkému."

Tieto slová vyslovila z hlbokej viery. Ježiš však odpovedal zdržanlivým hlasom.

"Žena, pozri sa na mňa poriadne! Ja som to. "Jasanie, akému nebolo páru, naplnilo dušu ženy.

"Môj Boh a môj Pán", jasala. Potom vyšlo ako vo veľkom údive z jej pier: " Tak som v tebe našla Boha, konečne našla? Smiem ho vidieť!"

Klesla na kolená a pritiahla lem Ježišovho rúcha na svoje pery. Potom ale vyskočila. Bolo zabudnuté, že ju Ježiš bol prosil o dúšok vody, zabudnuté, že sa dosiaľ vždy držala stranou od ľudí, aby im nedala príležitosť hanobiť ju.

Uchopila svoj džbán a išla rýchlo späť do Sichemu, aby tam zvestovala, že prišiel Mesiáš. Všetci by ho mali vidieť!

S veľkou radosťou sa díval Ježiš za ňou. Ako to blažilo, stretnúť jedného takého človeka. U nej bolo videnie a vedenie jedným, a čo jej duša prežila, precítila, to premenila hneď v čin. Požehnaná žena!

Teraz sa vrátili naspäť aj učeníci a spozorovali so začudovaním, že ich Pán hovoril so Samaritánkou; ale nevypytovali sa. Ponúkli mu z jedla, ktoré kúpili, on však odmietol. Obávali sa, že Samaritánka mu dala niečo na jedenie. Príliš hlboko boli ešte v zajatí ustanovení ich vierouky.

Ježiš s úsmevom rozptýlil túto obavu:

"Koho duša bola nasýtená, ten nepotrebuje viac pozemského pokrmu."

Učeníci tomu nerozumeli a naliehali naňho:

"Pane, jedz!"

Tak sa z lásky k nim premohol a vzal z toho, čo mu ponúkali. Keď sa najedli, rozprával im o žene.

"Vidíte", riekol, " teraz bude požehnanie Židom odňaté a sprístupnené všetkým ľuďom. Odteraz smú všetci, ktorí ma hľadajú, prísť ku mne. Vy neskôr získate bohatšiu úrodu medzi pohanmi, u ktorých ste nesiali, než medzi Židmi, u ktorých bola všetka sejba márna."

Ale radostné posolstvo, ktoré žena priniesla do Sichemu, neodznelo nevypočuté. V zástupoch prúdili sem, aby uvideli toho, ktorého žena nazvala Mesiášom.

Radosť naplnila Pánovo srdce. Títo ľudia neprichádzali zo zvedavosti, áno, nie pre to, aby videli zázraky; títo ľudia hľadali Mesiáša, spásu svojich duší. A tá radosť, ktorá ho napĺňala, prerážala ako svetlý jas z jeho pozemskej schránky. Tu boli oči tých, ktorí sem prišli, otvorené, takže smeli zhliadnúť v Ježišovi, Syna Božieho. Prosili ho:

"Pane zostaň ešte krátky čas u nás, aj keď toho vôbec nie sme hodní. Chceme to povedať aj iným, že sme našli spásu sveta!"

Ježiš to prisľúbil. Teraz tiahli celou krajinou a hlasno zvestovali:

"Našli sme Mesiáša! Je v pravde pri nás."

Nemohli podať správu o nijakom znamení, ktoré učinil, aby sa im zjavil. Celkom prosto iba riekli, že našli Pána všetkych svetov. Ale to stačilo. Celou Samáriou sa prehnala táto zvesť. A kto mal hľadajúcu dušu, ten prišiel k Sichemu a našiel.

Dva dni zostal Ježiš pri studni, potom pokračoval vo svojej ceste. Zanechal za sebou vďačné oblažené duše.

V tichom zamyslení kráčal Ježiš vpred, ďakujúc svojmu Otcovi, že mu dal do rúk tieto ľudské duše. O to živšie sa o prežitom rozprávali učeníci.

Boli to veru nádherné dni! Ježiša to obklopovalo ako radostné víťazné plesanie. Teraz nadíde veľké prebudenie pre Izrael! Nemohli si to nadostač vykresliť, čo bude teraz nasledovať; musí nasledovať! Vôbec nepostrehli, akým zatíchnutým sa stal ich Pán a s ním niekoľkí z ich stredu.

Konečne to bolo na Tomáša priveľa. Nečakal, kým nastane prestávka, ale nahlas pozdvihol svoj hlas:

"Zabudli ste, že náš Majster povedal, nik nie je doma prorokom? Boli sme v Samárii. Tam sa udialo všetko to veľké. Teraz prichádzame do Galilei, k ´pravoverným Židom´, nikto tam Ježišovi neuverí!"

Nazlostene sa chceli naňho oboriť, pretože im pokazil radosť; ale tu začal Ježiš, ktorého hlasné slová vytrhli z jeho premýšľania, hovoriť:

"Tomáš má pravdu. Čo sa udialo tu, to budeme u prísne veriacich Židov márne hľadať. Ak by som išiel k ľuďom, ktorý nevedia nič o Bohu, v pravde, hovorím vám, oni by ma spoznali a vo mne Boha. Predsa som však vyslaný k Židom podľa Vôle môjho Otca. Ale oni sú jeden tvrdošijný národ."

"Ak ťa nepríjmu, tak na nich príde súd," povedal Filip. Z jeho slov to znelo ako škodoradosť.

Ježiš sa naňho vážne pozrel.:

"Chráň sa Filip, aby súd nenastal aj nad tebou!"

A Filip ho pochopil a zahanbene sklopil zrak. Ježiš ale pokračoval ďalej:

"Súd raz nastane nad celým svetom, ako to môj Otec predurčil."

Jeden z dvanástich sa ho opýtal:

"Pane, tak ty si predsa len prišiel, aby si konal súd na Zemi?"

Ježiš pokrútil hlavou:

"Ja som neprišiel na svet, aby som ho súdil, ale aby tým ľudstvo skrze mňa opäť našlo cestu nahor."

Tomáš sa spýtal:

"Pane, raz si povedal, že nie Otec bude súdiť svet, ale Syn. Ak si však ty neprišiel k súdu, kto bude potom súdiť svet?"

"Syn Boží príde, aby súdil svet, ako mu to Otec prikázal. Otec dal všetko do jeho ruky, život a smrť, zničenie a blaženosť. Všetci, ktorí tu žili, budú musieť prísť, aby stáli pred ním. Kto bude počuť jeho hlas, tomu má byť daná ešte krátka lehota k obráteniu sa; kto ale nebude počúvať Syna Človeka, ten prepadne večnému zatrateniu."

Hlboká vážnosť spočívala na črtách Syna Božieho, placho hľadeli naň jeho učeníci. Ale nerozumeli mu; mysleli, že hovorí o sebe samom. Šepotom vykladali neskôr jeho slová, a Judáš, na ktorého sa vždy obracali, keď niečomu nerozumeli, im vysvetlil, že Ježiš teraz prišiel, len aby svedčil o Bohu, ale že príde znovu k súdu. Že to je vyhradené neskoršej dobe. Všetci si potom mysleli, že to chápu.

Boli už viacero dní na ceste. Všade k Ježišovi privádzali chorých a postihnutých, a on liečil všetkých, ktorí boli otvorení k prijatiu sily.

V oblasti Kány sa pretláčal davom kráľovský úradník, aby sa dostal k Ježišovi. Všetci sa hlboko skláňali, aj učeníci. Ježiš tomu nevenoval pozornosť. Peter mu však zašepkal:

"Pane, hľaď, kráľov úradník prichádza k tebe!"

Ježiš priateľsky vzhliadol od chorého, na oči ktorého bol položil ruku.

"Nechaj ho prísť, Peter, nie je horší ako iní."

Učeníci sa na seba zhrozene pozreli. Čo to Ježiš povedal? Nie je horší než iní? Muž v tak poprerdnom postavení? Možno že to nepočul. Ale táto nádej bola klamlivá.

Keď vznešený úradník stál pred Ježišom, pokľakol a riekol: "Radujem sa Rabi, že si povedal, že nie som horší než tí ostatní, ktorým si pomohol. Pomôžeš teda aj mne. Môj jediný syn leží a umiera, ak ty nepomôžeš, bude mi vzatý. Keď som počul, že si v tomto kraji, opustil som dieťa, aby som ťa vyhľadal. Cestou som sa však rozpomenul na všetky moje hriechy a bol som zúfalý. Mužovi, ktorý na seba naložil tak veľa viny, nemôže Boh pomôcť. Ty však teraz hovoríš k mojej úteche, že nie som horší, ako ostatní. Pane ďakujem ti."

Zasiahnutí hľadeli učeníci jeden na druhého. Boli Ježišove slová tak mienené? Ježiš ale prehovoril k mužovi:

"Choď domov, tvoj syn žije."

Jachtajúc horúce slová vďaky, ponáhľal sa muž preč. Zrazu sa však zastavil, obrátil sa a utekal naspäť. Bez dychu zastal pred Ježišom. Potom riekol:

"Pane, odo dneška budem lepší ako ostatní!"

Ježiš videl, že to mienil vážne.

Keď šťastný otec prišiel do blízkosti Kafarnaumu, kde býval, oznámili mu poslovia, že jeho syn vyzdravel.

Večer zavolal Ježiš svojich učeníkov k sebe a napomenul ich, aby neposudzovali pomoc hľadajúcich podľa vonkajšieho vzhľadu.

"Neuvažujete snáď o tom, že som si mohol svojich učeníkov vyhľadať medzi tými najpoprednejšími v krajine?" opýtal sa ich.

Oni sami už o tom neraz premýšľali, prečo si vyvolil práve ich, ktorí boli takmer všetci jednoduchými mužmi. Teraz to priznali a Ježiš im povedal:

"Je veľa dôvodov, ktoré ma pohli k tomu, zvoliť si práve vás. Vy nemusíte premáhať nijaké naučené vedomosti, môžete lepšie znášať námahu našich putovaní, vy ste neboli viazaní pozemskými majetkami, a ešte mnoho iného. Predovšetkým som dúfal, že chudobní a úbohí nájdu u vás zástancov a oporu, lebo vy sami ste boli chudobní a úbohí, keď ste ku mne prišli."

V nasledujúcich dňoch putoval Ježiš znovu na juh. Po celej krajine sa konali prípravy na slávnosť stánkov. Tak prišiel tiež do okolia Nazareta; vydal sa však chodníkom, ktorý neviedol do mesta.

Tu prišli dvaja mládenci a oslovili ho.

"Ježiš, nepoznáš nás už? Prečo nezájdeš aj ku nám?"

Boli to Jakub a Ján, jeho bratia, ktorí boli počuli, že bude prechádzať okolo. Výrečnými slovami ho Jakub vyzýval, aby išiel do Judei a činil tam zázraky.

"Nestačí, že v Galilei pôsobíš a konáš znamenia," riekol Jakub chytrácky. "Ak si ten, ktorým sa domnievaš byť, prečo sa ukrývaš pred kňazmi? Ukáž im, čo vieš, tak budú aj oni veriť v teba."

Ježiš ale cítil, že bratova viera kolísala. Snáď mu ešte môže pomôcť.

"Jakub," povedal priateľsky, "ak veria len preto, že konám znamenia, čo je na tom zvláštneho? V Samárii im stačilo, aby ma iba videli a spoznali mňa a toho, ktorý ma poslal."

"Tak príď aspoň na slávnosť do Jeruzalema", prosil Jakub. "Ukáž sa kňazom, možno že ťa spoznajú aj oni."

Ježiš sa vážne pozrel na hovoriaceho.

"Jakub, povedz mi, vieš kto som?"

Túto otázku brat nečakal; vedel ale, že na ňu musí odpovedať. Cítil, že od toho závisí viac, než sa navonok zdá. Skôr, než zvážil, čo chce povedať, predišiel ho Ján, mladší brat. Pokojným, ešte detským hlasom riekol:

"Ty si zasľúbený Mesiáš, viem to!

Potom sa preľakol nad vlastnými slovami a placho k tomu pridal:

"Ty si však aj náš brat, a ako to môže byť, to som nikdy nepochopil"

Ako blesk zasiahli slová mladšieho Jakubovu dušu. Zrazu sa v ňom rozjasnilo. Teraz mohol aj hovoriť. Úplne prosto a jednoducho povedal Jánovi.

"Ježiš je Syn Boží; prišiel na svet, aby tak ľudstvo našlo opäť cestu k Bohu. K tomu potrebuje pozemské telo, toto našiel u nás. Sme obdarení šťastím, že sa nazývame jeho bratmi."

Potom sa obrátil znovu k Ježišovi:

"Odpusť mi, už ti viac do toho hovoriť nebudem."

Ježiš podal obom ruku a napomenul ich, aby išli na slávnosť do Jeruzalema. Čo však chcel konať on, o tom neprehovoril ani slovo.

Učeníci predsa len čoskoro spozorovali, že aj oni sa vydali na cestu do Jeruzalema. Radovali sa a neskrývane dávali túto radosť najavo.

Sotva však prišli do Jeruzalema, tu sa zmenila radosť na tieseň. Všade, kde sa Ježiš objavil, vyvolal hádku a spor. Jedni hovorili, že jeho kázeň je od Boha, druhí, že je od zlého. Ale akokoľvek ľudia aj voči nemu brojili, nezmohli predsa len nič; lebo jeho hodina ešte nenadišla.

V prvý deň sviatku vstúpil Ježiš do chrámu a začal kázať. Na to sa vykladači písma rozhorčili a povedali:

"Odkedy je zvykom, že neučený káže? Povedz nám najskôr, kto ťa učil a od koho tvoja náuka pochádza."

Zvučným hlasom Ježiš odvetil:

"Moja náuka pochádza zo mňa samého, a je od Boha, ktorý ma vyslal! Snažte sa podľa mojej náuky žiť, tak čoskoro vybadáte, že je z Boha; lebo nesie v sebe život. Keď príjmete moje slová do seba, budete sa môcť stať blaženými už tu na Zemi.

V pravde, hovorím vám, kto vo mňa verí, tým budú pretekať prúdy živej vody. Táto občerství všetkých, ktorý s ňou prídu do styku. Božia sila ním prenikne tak, ako preniká na Zemi všetkým, čo sa jej otvorí.

Vidíte kvetiny na poli. Otvárajú svoje kalichy lúčom Slnka. Pýtajú sa tiež, odkiaľ tieto lúče prichádzajú, alebo kto ich poslal? Vezmite si z nich príklad!"

Mnohí z kňazov počuli toto podobenstvo a nenašli na ňom nič nepravého. Snažili sa presvedčiť ostatných, ktorí mienili, že Ježišovi sa musí zakázať hovoriť. To však bolo tiež všetko. Ani jediný si nevzal vypočuté k srdcu. Iba jeden bol medzi tými mnohými, ktorého duša sa otvorila vo vďake a radosti: Nikodém. Tak rád by bol išiel k Ježišovi, nenašiel však na to ešte žiaden čas. Ustavične musel upokojovať rozhorčených a pobúrených.

Jeden z veľkňazov sa naňho osopil:

"Čo si vlastne myslíš, kto je tento?

Bez strachu a nahlas odvetil Nikodém:

"Viem, že on je zasľúbený Mesiáš!"

Na okamih zavládlo mlčanie, dosť na to, aby sa učeníkovi Jánovi vyvolali v pamäti Ježišove slová: "Budete ho ešte počuť, ako ma verejne vyzná." Potom ale zvolal jeden z vykladačov Písma:

"To nemôže byť; pretože Mesiáš má prísť z Betlehema, tento ale pochádza z Nazareta."

Tu musel Nikodém mlčať; lebo on ešte nevedel, že Ježiš sa narodil v Betleheme. Ježiš učil v chráme aj nasledujúceho dňa, celkom samozrejme a bez obáv. Okolo neho sa ale tlačili vykladači Písma a farizeji, aby ho pozorovali a načúvali. Čo ako dávali pozor na každé z jeho slov, nemohli v nich nájsť nič nepravého. To ich roztrpčilo oveľa viac.

Na Ježiša však doľahlo toto číhanie ako tlačiaca ťarcha, ťažšie sa mu dýchalo a hovorilo. Musel lapať po vzduchu!

Keď chvíľu mlčal, zvolal ponad zhromaždený dav:

"Vy, učenci Písma, načo ste sem prišli? Čo chcete počuť? Myslíte si, že ma budete môcť nachytať na mojich slovách? Prečo mi rečnenie nezakážete? Ale ak sú moje slová pravdivé, prečo im načúvate len navonok? Vezmite si ich k srdciam!"

Farizeji stáli v rozpakoch. Bolo to mysliteľné, aby niekto tak priamo povedal, čo cíti a myslí? Jeden spomedzi nich si myslel, že musí niečo povedať a vykríkol surovým hlasom:

"Si od diabla, keď myslíš, že ťa chceme chytiť!"

Prv než mohol Ježiš odvetiť – ak by vôbec na takú otázku chcel odpovedať – vystúpil Nikodém jeden krok vpred.

"Je dôstojné, aby sme v chráme takto rozprávali?" opýtal sa a dodal. " Ja nenachádzm na Ježišovi nič nepravého. Kto je inej mienky, nech toto miesto opustí a nezaberá priestor hľadajúcim."

"Počujte Nikodéma," zasyčal Jehu, "aj on je už očarený týmto Ježišom! To by bolo tomu podvodníkovi pohodlné, keby sme vyprázdnili miesto. Potom by mohol bez strachu povedať všetko, k čomu ho to nabáda!"

Nahlas však zvolal:

"Veď nám Ježiš vysvetli, čo si bol povedal o chráme. Je to iba obraz? Vari nevieš, že náš otec Šalamún nechal postaviť tento chrám? Chceš mu predhadzovať, že bol len napodobňovateľom? Kde mal nájsť predobraz? Chceš sa mu rúhať a povedať, že napodobnil nejaký pohanský chrám?"

Stale rozčúlenejšie znel žalujúci hlas, a Jehu by bol ešte dlhšie horlil, keby ho neboli prerušili výkriky nevôle. Skôr, než mohol svoje otázky zopakovať, Ježiš pokojne zdvihol ruku; hlasy zmĺkli, nastalo úplné ticho. Na Ježišových črtách tváre však spočíval nebeský mier, takže naňho musel každý hľadieť so začudovaním a obdivom. Mäkko a vrúcne znel jeho hlas, keď teraz začal:

"Pýtate sa ma na praobraz tohto pozemského chrámu. Vedzte, že stojí tam hore, krajší a skvostnejší než všetko čo kedy vytvorila ľudská ruka. Jeho služobníkmi sú blažení duchovia, ktorý bez prestania, v šťastí a radosti ďakujú Bohu.

Keby ste chrám dnes zrúcali, že by nezostal jeden kameň na kameni, v pravde, v najkratšom čase by mohol byť opäť postavený, ak by sa našiel človek, dostatočne čistý ako Šalamún, aby zhliadol praobraz tohto chrámu."

Obšťastnene načúvali poslucháči. Takto k nim ešte nikto neprehovoril. Chceli počuť viac, viac počúvať o tom, čo bolo skryté ich pohľadom.

Medzi rozhnevanými učencami však povstal nepokoj; mienili, že teraz našli možnosť, ako by mohli Ježišovi uškodiť.

"Hovorí, že zničí chrám," šepkali si medzi sebou, a nepravdivé slovo sa bleskurýchle rozšírilo ďalej.

Dav sa cítil nemylo rušený. Všetci vedeli, že Ježiš to povedal inak. Snažili sa ohováračov priviesť k mlčaniu, odporovať ich slovám. Týmto sa pozdvihla zvada, ktorá prehlušila Ježišov hlas.

S bolestným úsmevom prerušil Majster svoju reč uprostred vety. Týmto ľuďom sa nedalo pomôcť! Oni sami si vždy všetko zničili! Tesne si pritiahol záhyby rúcha k sebe, ako keby sa štítil každého dotyku s okolím, a pokojným krokom so svojimi učeníkmi opustil chrám. Nikto ho nezastavil, hoci za stĺpmi schovaní vojaci čakali na pokyn kňazov, aby ho chytili.

Vonku si Ježiš vydýchol.

"Opustime Jeruzalem", vyzval svojich. Keď chceli rozčúlení začať hovoriť o práve prežitom, poprosil ich, aby mlčali. Nech je ticho okolo neho, ticho po tomto zmätenom virvare!

V hlbokom zamyslení kráčal pred svojimi učeníkmi.

Po niekoľkých hodinách zavolal k sebe Jána. Zo všetkych učeníkov ho tento chápal najlepšie; lebo jeho vyciťovanie bolo čisté a neskrivené.

"Ján", začal Ježiš, "prečo ma farizeji nenávidia?"

"Pane, zdá sa mi jednoduché vysvetliť to. Chcú riadiť ľud, a tak im je nepohodlné, keď príde niekto, kto môže dávať niečo lepšie než oni. Ak sa bude národ zbiehať k tebe, tak bude počúvať teba namiesto nich. Toho sa obávajú."

Ježiš sa zamyslel. Že bolo niečo také možné? Chýbalo mu akékoľvek porozumenie pre takéto myslenie.

"Keby tak len oni sami počúvali moje slová, namiesto toho, aby v nich vždy skúmali, aký nesprávny význam by v nich mohol byť ukrytý; keby chceli prijať, čo prinášam! Potom by mohli predchádzať národ, dať mu pravý príklad a viesť ho v oveľa lepšom zmysle. Oni to nechápu?"

"Nie Majster, myslím, že takto ďaleko nemyslia," bola bola učeníkova ustarostená odpoveď. "Malo by sa im to povedať – ale kto by to mal spraviť?" pripojil k tomu s povzdychnutím.

"Poviem im to ja," odvetil Ježiš, "ale oni mi budú veriť práve tak málo ako teraz."

Teraz upadli obaja do mlčania; každý sa zaoberal vlastnými myšlienkami.

Keď k večeru oddychovali mimo akéhokoľvek ľudského obydlia, naliehali učeníci na Ježiša, aby im rozprával viac o chráme tam hore vo Svetle.

Prijali každé z jeho slov do seba a kráčajúc o tom premýšľali. Na každého medzi nimi však zapôsobili tieto slová inak. Jedni chceli vedieť, či aj oni raz budú smieť chrám vidieť alebo dokonca v ňom slúžiť.

Judáš sa ale spýtal, či je tento chrám hore vystavaný zo zlata a striebra, alebo to je myslené len ako obraz. To nechápali ostatní, ktorí celkom prosto podľa Ježišových slov prijali, že hore stojí chrám, ešte krajší ako ten v Jeruzaleme, ale ináč práve tak vybudovaný ako tento tu.

Ježišovi dalo námahu ozrejmiť svojim učeníkom, že pozemské ďalej nahor nesiaha, ale že tam je všetko svetlejšie a ľahšie, uvoľnenejšie. Tak je aj chrám rovnakého druhu ako svetlí duchovia, ktorí v ňom slúžia.

Pokiaľ Ježiš hovoril, všetci verili, že mu rozumejú. Neskôr, keď si jeho slová opakovali a medzi sebou o nich hovorili, zmazali všetky dojmy, ktoré ich duše prijali; žili v nich naďalej už iba nejasné a nezreteľné.

Ježiš bol však rád, že sa raz mohol s učeníkmi rozprávať o tom, čo napĺňalo jeho dušu. Videl na seba žiadostivo upreté zraky a v nich rozjasnievajúce sa pochopenie. Konečne raz nepotreboval opisovať všetko, čo im chcel povedať. A rozprával o Otcovi, o Pravečnom, Všemohúcom Bohu.

"Kto iný by vám mohol o ňom zvestovať?" spýtal sa, ticho usmievajúc.

"Nikto Boha nikdy nevidel. Iba Syn vie o ňom, iba Syn vám môže o ňom povedať. Jeho sila riadi vesmír, Jeho sila zaplavuje všetko, preniká všetkým, oživuje všetko. Cez mňa, Syna, prijali ste aj vy z tej sily. Je to ona, ktorá vás uschopňuje konať viac a lepšie, než by ste inak boli schopní učiniť."

Takmer nebadateľne pokrútil Judáš hlavou. Ježiš to napriek tomu videl a spýtal sa:

"Čo ti nie je jasné na mojich slovách, Judáš?"

"Pane, ja necítim nič z tej cudzej sily, ktorá cezo mňa pôsobí navonok. Keby napĺňala aj mňa, musel by som ju predsa cítiť!"

" V tvojich slovách spočíva už odpoveď, Judáš. Nehĺbaj toľko, príjmy všetko prostejšie, tak ako je vám to dávané. Ty sám sa oberáš o to najlepšie. Ak chceš silu "vyciťovať ako "cudziu", tak ju nikdy nebudeš môcť prijať. Ty sa musíš v Božích zákonoch zachvievať tak silno, že ti nesmie byť cudzím nič, čo prichádza od Boha. Potom silu príjmeš bez toho, aby si ju obzvlášť cítil. Až na tvojich skutkoch bude badať, či si sa jej stal účastným."

Teraz sa obrátil aj k ostatným.

"Ako často som povedal, že človek podľa vašich skutkov spozná, kto ste. Ak ste mojimi pravými učeníkmi, tak musíte činiť vôľu Boha, môjho Otca. Ak však patríte svetu, tak vaše ovocie bude hluché."

Zatiaľ čo hovoril, uvoľnila sa na nebi hviezda a padala nadol k zemi. S údivom hľadeli učeníci za ňou.

"Pane, pozri, hviezda padla!" volali. "Nadišiel teraz koniec všetkých vecí?"

Ježiš sa usmial.

"Ešte nikdy ste nepozorovali, keď padajú hviezdy? Stáva sa to častejšie. Ukazuje to, že nadyšiel koniec tejto hviezdy."

"Hviezdy teda nie sú večné?" chceli vedieť viacerí. Ježiš sa ale naproti tomu spýtal:

"Viete, kto hviezdy stvoril?"

Začudovane sa hľadeli na pýtajúceho sa.

"Boh ich stvoril."

"Hovoríte správne. Ale teraz sa zamyslite: môže byť niečo stvorené večným? Večný je len Boh a čo z neho priamo pochádza; všetko ostatné podlieha času a je preto pominuteľné. Aj hviezdy majú svoje trvanie, potom musia zaniknúť. Hovorím vám: Slnko, Mesiac a hviezdy zaniknú v prirodzenom kolobehu spolu so Zemou, ale tí ľudia, ktorí konajú vôľu môjho večného Otca, budú smieť zostať."

Dostalo sa však k vykladačom Písma, že Ježiš hovoril o Bohu ako o svojom otcovi. To ich vydesilo, hoci oni sami sa často nazývali deťmi Božími, preto viacerí z nich pristúpili k Ježišovi a opýtali sa ho:

"Ako sa opovažuješ povedať o večnom Bohu, že on je tvoj otec!?"

Mienili však, že vedia už vopred čo odpovie, a mali už pripravenú námietku. Ježiš však odpovedal podľa svojej zvyklosti protiotázkou, na ktorú neboli pripravení.

"Kto smie Boha nazvať Otcom, ak nie syn?" povedal a pokojne sa na nich zahľadel.

Stratili rozvahu a zvolali:

"Ako chceš dokázať, že ty si Syn Boží?" Opäť prišla protiotázka:

"Vy vidíte moje skutky a neviete, z akej moci ich konám? Počujete moje slová a môžete pochybovať? Tak vám tiež nič neosoží, keď vám poviem, že Otec sám pre mňa svedčí. Vy blázni, tu vám je ponúkaný chlieb večnosti, a vy ho nechávate ležať, aby ste zdvihli kamene."

Zadivený dali hlavy dokopy. Čo hovorí o chlebe? My nevidíme nijaký chlieb a ani sme o žiaden neprosili.

Ale čím viac o tom hovorili, tým viac boli popletenejší; preto sa rozhodli opýtať sa Ježiša na zmysel jeho slov.

"Čo mieniš s tým chlebom? Kde je chlieb, ktorý nám ponúkaš?"

Bolo to už tak: čím jednoduchšie a zrozumiteľnejšie sa snažil Ježiš hovoriť, tým menej ho vykladači Písma chápali. Tentoraz ho ale učeníci rozumeli a Peter vyrazil:

"Myslíte si, že Majster hovorí o pozemských veciach? Chlieb o ktorom hovoríte vy, živí telo a na nič iné sa nehodí. Ale chlieb, ktorý dáva Ježiš svetu, aby ho živil večnými silami, to sú slová, ktoré vychádzajú z jeho úst. Keby ste ich prijali, tak by vám bolo pomožené. Ale vy namiesto toho zbierate kamene, ktoré vám nemôžu nič osožiť."

S údivom hľadeli vykladači písma na Petra. Nebol to ten jednoduchý rybár? Kto sa ho spytoval? Nevedeli však nič namietnuť.

Ježiš sa usadil na malej vyvýšenine. Ihneď sa okolo neho nazbieralo veľa ľudu, zložili sa, alebo postávali v malých skupinkách dookola. Vykladači Písma sa tiež zamiešali medzi dav, ale Ježiš na nich nedbal. Jeho duša bola naplnená starosťou o bludne vedený národ. On ho chcel viesť ako starostlivý pastier, vykladači Písma ale zakaždým vtrhli ako trhajúci vlci medzi stádo a rozohnali ho.

Vyriekol tieto myšlienky. Vykreslil načúvajúcim, ako sa dobrý pastier snaží o blaho každej ovečky, ako ich nosí a opatruje, hľadá a privádza domov. Zato ale ovce počúvajú jeho hlas. To chápali všetci, aj tí najjednoduchší, a bolo to, akoby sa ľud tisol bližšie k Ježišovi, aby mu ukázal, že chce veľmi patriť k jeho stádu.

Potom ale Ježiš hovoril o vlkoch, a tí medzi ľudom, ktorí stáli v blízkosti farizejov, ustúpili ďalej od Ježiša. Obávali sa, čo by urobili vykladači Písma.

Ale títo sa ani nepohli. Chceli počuť ešte viac. Snáď sa Ježiš predsa len ešte nechá strhnúť k nepozornému vyjadreniu.

On ale hovoril ďalej, uchádzajúc sa o duše svojich poslucháčov, stávajúc sa stále vrúcnejším. Z jeho úst nevyšlo žiadne slovo, ktoré by horliví načúvatelia boli mohli zatratiť. Museli odísť s nepokonanou vecou, aby podali správu svojim prikazovateľom.

Ježiš zreteľne cítil, ako je pozorovaný, hoci navonok hovoril tak bezstarostne. Jeho duša bola stiesnená nedôverou a nenávisťou, ktoré sa proti nemu stavali na každom kroku.

V noci, keď všetci učeníci spali, zdvihol sa Ježiš zo svojho lôžka, a vyšiel von, aby sa zhováral so svojim Otcom. Krátko predtým sa dozvedel, že Ján, ktorého nazývali Krstiteľom, bol na príkaz Herodesa sťatý.

Ján bol bez viny; on vzbudil oveľa menej neľúbosti u učencov než Ježiš. Jána zavraždili, čo by vykonali jemu, Ježišovi?

Keď Ježiš došiel vo svojich myšlienkach tak ďaleko, zdvihol tvár zatienenú tichým smútkom a riekol takmer radostne:

"Nech vykonajú, čo mienia, že vykonať musia. Potom je moja úloha ukončená a ja sa smiem vrátiť domov k Otcovi."

Zdalo sa mu, že návrat domov sa priblížil blízko, celkom blízko. Vedel, že to nemôže dlho trvať, kým otvorené nepriateľstvo dosiahne svoj cieľ. Videl však tiež, že on sám od seba nesmie vykonať nič, aby všetko urýchlil; práve naopak, musí byť obozretnejší než doteraz a nezadať nepriateľom nijakú vítanú príležitosť.

Nie on smel priviesť koniec; musel ho nechať prísť. Ťažké bolo toto čakanie na vykúpenie, ťažké, ako jeho celá úloha. On ho však zobral na seba s novou odvahou, vedomejší než dosiaľ, jasnejšie a zreteľnejšie vidiac pred sebou všetko ťažké.

Od tejto noci sa Ježiš cítil byť nanovo spojený so svojim domovom, so svojim Otcom. Vedome sa mohol aj cez deň, uprostred ľudí, ktorí sa tlačili k nemu, nechať preniknúť božskou silou. Ba ešte viac: keď v ňom chcel prudko povstať odpor a hnus nad luhárstvom a hriechmi ľudí, ako tomu často tak bolo, vtedy mu priniesli poslovia Boží útechu a pomoc.

Toto vedomie ho vnútorne povznieslo vysoko nad všetko, čo by ho bolo dosiaľ ešte mohlo napadnúť. Navonok však bol okolo neho svetlý jas, ktorý iba zraky temna nedokázali vidieť. Dokonca aj učeníkom, ktorí boli predsa len každý deň a každú hodinu vôkol neho, to bolo nápadné. "Čo to len je s naším Majstrom?" pýtali sa jeden druhého. "Každým dňom sa stáva krajším." – "Je to božskosť, ktorá z neho vyžaruje." Riekol Ján zamyslene. – "Nie, to je radosť," mienil Lebeus. "Poznám to na ňom. Keď sa ako dieťa radoval, potom to vyzeralo, ako keby sa všetko vôkol neho rozjasnilo."

"Prečo by sa mal radovať?" chcel vedieť Peter. Judáš im to však všetkým vysvetlil.

"Čoskoro príde čas, keď vstúpi do Jeruzalema ako kráľ. Len si pomyslite, ako kráľ!"

Tak veľkolepím ako Judášovi sa to zdalo byť máloktorým. Filip povedal dokonca dosť ostro:

"Keď Ježiš bude Židovským kráľom, potom my z neho nebudeme mať viac nič. Radujme sa radšej z toho, že môžeme byť spolu s ním, než by sme mali maľovať také obrazy budúcnosti."

Ježiš postrehol ich horlivé rečnenie a čakal na to, že prídu k nemu so svojimi otázkami; keď sa to ale nestalo, zavolal niekoľkých učeníkov k sebe:

"Čo je to , čo s vami tak hýbe?"

Rozpačito sa pozreli bokom. Môžu mu povedať, že ich tak veľmi zamestnáva jeho výzor? Konečne našiel Peter odvahu a povedal:

"Pane, stávaš sa stále svetlejším. Hľadali sme pre to dôvod, ale nemohli sme ho nájsť."

Tu sa musel Pán usmiať nad svojimi učeníkmi, ktorý ešte vždy mysleli ako deti. Dobrotivo zavolal všetkých k sebe a snažil sa im vysvetliť, čo sa v ňom udialo.

Rozprával im o tejto noci, počas ktorej sa mu stal zreteľným jeho blízky koniec, a o sile Otcovej, ktorá ním odvtedy silnejšie prúdila.

Potom pokračoval:

"Vy všetci sa môžete stať účastnými na tejto sile, ak sa jej len otvoríte."

"Ako k tomu môže dôjsť?" opýtal sa Tomáš horlivo.

"Je to celkom jednoduché, ako všetko veľké. Všetko stojí v súzvuku s božskými zákonmi. Pozrite sa na ten vínny kmeň," a ukázal na obzvlášť pekný ker v blízkej vinici, "z jeho koreňov vystupuje ním šťava a tým aj vyživujúca sila až po samý vrch. Delí sa však so všetkými ratolesťami a listami, ktoré na ňom visia, takže každá ratolesť je schopná prinášať ovocie. Tam na kraji ale bezcitné ruky niekoľko ratolestí odrhli. Nemajú viac žiadne spojivo s krom a vädnú, schnú a nehodia sa už viac na nič, len na spálenie.

Aj ja som ako ten vínny kmeň. Sila môjho otca prúdi mnou a ..."

"A my sme ratolesti, ktoré na tebe visia!" jasali niekoľkí z učeníkov. Tešili sa, že obraz tak rýchlo pochopili.

"Z teba ide sila do každého jedného z nás a pomáha nám spĺňať vôľu Božiu."

"Áno,," potvrdil Ježiš, "bezo mňa nemôžete vykonať nič. Keď však zostanete so mnou, tak zároveň zostanete v sile Božej, lebo ja a Otec sme jedno. Nezabudnite na to: nedajte sa odo mňa odrhnúť, nech by sa dialo čokoľvek."

Sám sa prerušil, aby sa pozrel na Judáša a spýtal sa ho, či odvtedy pocítil v sebe niečo zo sily, o ktorej prednedávnom pochyboval. Jeho srdce plné dobroty skláňalo sa k učeníkovi, ktorý to kvôli svojmu veľkému rozumu mal obzvlášť ťažké.

Ale Judášovo miesto bolo prázdne. Vykračoval po vinici sem a tam a rezal pre nich všetkých najkrajšie hrozno. Keď sa vrátil, ponúkol z neho Ježišovi. Tento sa smutným pohľadom pozrel na učeníka.

"Nebola by mala starosť o naše telesné blaho ešte dosť času, Judáš? Opýtal sa s jemnou výčitkou. "Netúžil si aj ty po tom, dozvedieť sa, aké myšlienky ma až tak napĺňajú, že dokonca menia môj vzhľad, ako vy hovoríte?"

"Pane, niekto musí myslieť na všetkých," zašomral Judáš takmer vzdorovito. "Okrem toho verím, že tvoje myšlienky poznám celkom presne."

S tichým povzdychom sa Ježiš odvrátil. Zreteľne videl, že mu tento učeník unikol, že si našiel iného pána.

Spoločne si všetci pochutnávali na hrozne a pritom sa učeníci zhovárali o tom, čo si práve vypočuli. Judáš sa posadil bokom. Nechcel z úst učeníkov počuť to, čo predtým rozprával Ježiš. Okrem toho by predsa Pán svoje myšlienky nevyslovil tak nezakryto. Na to bolo ešte priskoro. Ale čo hovorí teraz? To musí počuť! Ticho sa priplichtil bližšie.

Učeníci sa vrátili k začiatku Ježišovej reči a opýtali sa ho, čo mienil so svojim blízkym koncom.

Dobrotivo nadviazal Pán aj na tieto myšlienky:

"Vidíte dennodenne, ako ma Židia nenávidia, ako sa pokúšajú nájsť na mne vinu, aby ma tak mohli odstrániť, možno dokonca usmrtiť. Raz sa im to podarí. Znetvoria moje slová tak, že budú mať dôvod, aby ma zajali. Viem, že tento čas nie je ďaleko."

"Pane, tak nechoďme opäť do miest, kde by ti vykladači Písma mohli škodiť," prosili učeníci. "Zostaňme celkom pre seba, nikde sa viac neukazujme, potom sa ti tiež nemôže nič stať."

"Myslíte si, že tým splním svoju úlohu?" spýtal sa Ježiš, zhrozený, že také myslenie bolo u jeho učeníkov možné. "Ja mám židovskému národu priniesť spásu Božiu; mám v jeho chráme znovu zhromaždiť odpadlíkov. Ako to môžem splniť, keď sa od všetkého vzdialim? Ak ale konám vôľu toho, ktorý ma vyslal, tak sa mi nemôže stať nič, čo by Boh nedopustil."

"Boh sám ťa môže chrániť, keď konáš jeho vôľu." Riekol Filip s dôverou.

"Máš pravdu, Filip," prikývol mu Ježiš, "Boh môže na moju ochranu poslať k Zemi celú armádu anielov, keby to chcel. Ale on tak neučiní; lebo ľudia majú doviesť do konca to, čo majú v úmysle. V ich skutkoch sa má ukázať, kto prijal posolstvo od Boha, kto je hodný toho, aby raz predstúpil pred zrak Syna Človeka."

"Lásku ktorá k nim prišla, tú nespoznajú," zamyslene pokračoval Ježiš ďalej. "A keby prišli anjeli z neba, aby pre mňa svečili, neuverili by. Teraz si sami tkajú svoj neblahý osud. Ľudstvo musí klesať, až kým neupadne do temnôt. Ale tí niekoľkí, ktorí vo mňa uverili, budú smieť vidieť aj Syna Človeka, keď príde, aby vykonal súd na Zemi."

Ježiš zmĺkol a učeníci nerušili toto mlčanie.

Náhle Judáš prerušil ticho:

"Kto je Syn Človeka, Pane, o ktorom častejšie hovoríš?"

"Syn Boží!" bola stručná, ale dobrotivým tónom podaná odpoveď.

"Syn Boží? To si predsa ty. Takže ty raz opäť prídeš k súdu? Povedal si predsa, že nie ty budeš konať súd nad Zemou?"

V Judášových slovách nespočívalo nič neúctivé, iba úplné neporozumenie.

"Čo som raz povedal, to som povedal, tak to aj zostane. Nie ja pridem k súdu, ale Syn Človeka, ako je určené, odkedy trvá Zem. On je Syn Boží ako ja. Zároveň je však kráľom vo večnom hrade tam hore, o ktorom som vám rozprával. Jeho služobníci strážia nádobu božej sily a starajú sa, aby v Bohom určený čas vyliali do vesmíru prúdy živej vody, oživujúc, obnovujúc." (Poznámka : vieme že niektorí jemnocitnejší umelci majú/mali schopnosť zachytiť obrazy z výšin... V "Národnom múzeu v New York-u" sa nachádza niekoľko obrazov svetoznámych autorov; a motív? Madona s dvoma batoľatami v náručí a všetci so svätožiarov, jedno z jednej strany a druhé z druhej strany...)

Ježiš sa odmlčal. Zdalo sa, ako keby chcel povedať ešte viac, ale pohľad do tvárí jeho poslucháčov ho nechal zmĺknuť.

"Mohol by som vám ešte veľa povedať o tejto nekonečnej nádhere; ale nie ste ešte zrelí, aby ste to prijali.Ten však, ktorý príde po mne, Duch z Boha, ktorý bude súdiť svet na príkaz Boží, ten vám bude aj všetko zvestovať!"

Len pred chvíľou Ježiš rozprával o Synovi Človeka, ktorý ako Boží Syn bude súdiť svet; teraz hovoril o Duchu Božom, ktorý by mal prísť k súdu. Naozaj tomu nemohli porozumieť, v tom mal Ježiš pravdu.

Jediný Ján priviedol tieto slová do svojho srdca a snažil sa uchovať ich v sebe živými. Tí ostatní ich opäť zabudli; lebo Ježiš sa už viac ani jediným slovom nevrátil späť k tejto reči. Jeho učeníci skutočne ešte neboli dostatočne zrelí pre pochopenie božích tajomstiev.

A predsa ho to nutkalo, dať im zo svojej hojnosti, koľko len boli schopný prijať. On ich čoskoro opustí; pre túto dobu by mali byť vystrojení. Veď oni boli povolaní, aby pokračovali v jeho diele! Ako málo boli na to pripravení! Zaiste sa zmenili, stali sa obetavejšími a vyrovnanejšími. Ich chcenie bolo čisté, ich viera pravá, ale vydržalo by to všetko aj po odlúčení?

Tak často, ako to len bolo možné hovoril Ježiš s učeníkmi o večných pravdách. Predtým často putoval svojou cestou mlčky, rád, keď ho nikto neoslovil. Teraz sa to zmenilo. Hneď ako sa nachádzal sám s učeníkmi a s tými, ktorí ho trvale sprevádzali, začal rozprávať a tiež sa aj pýtal. Až prostredníctvom jeho otázok učeníci spoznali, ako veľa im ešte chýbalo k ozajstnému pochopeniu.

Keď im Ježiš rozprával o Bohu, s radosťou počúvali a mysleli si, že všetko pochopili. Len čo sa však pýtal, ukázalo sa, že boli ešte málo uspôsobení k tomu, aby sprostredkovali Posolstvo iným. Pri takomto spôsobe rozhovorov sa však prebudili a hanbili sa, že Ježiš tak často narážal na ich nevedomosť. Plní horlivosti sa navzájom poučovali a ich spoločný život tým stratil veľa z toho strojeného, ktoré sa Ježišovi často nepáčilo.

Boli rozradostení ako deti, keď mohli správne odpovedať, a Ježiš vždy znovu dával aj také otázky, o správnom zodpovedaní ktorých bol presvedčený. To im dodalo aj trochu sebadôvery, ktorá im s málo výnimkami chýbala.