"Bolo raz ..." mladosť Božieho Syna Ježiša

... Po návrate zo slávnosti Pesach v Jeruzaléme sa všedný deň dožadoval svojich práv. V dome a predovšetkým v dielni sa usilovne pracovalo. V ostatných už vybledli myšlienky na dni v Jeruzaleme hlavne preto, že pre ne neboli posvätné. Avšak Ježiš, ktorý žil iba v chráme, niesol vo svojej mladej duši poklad poznania a vedenia, ktorý pozorovaním stále vzrastal.

Mária bola celý deň zaneprázdnená a nenachádzala si čas na rozhovory s ním. Ježišovi štyria bratia napĺňali dom hlukom a bez pýtania si prisvojili miesto najstaršieho. Boli stredom, okolo ktorého, ako sa zdalo, sa všetko točilo. Rodičia sa smiali ich žartom. Ježiš dobrovoľne ustúpil do úzadia. Ticho pracoval v otcovej dielni. Nikto si ho nijako zvlášť nevšímal a netušil, čo sa v tom uzavretom chlapcovi deje. Iba večer, pri spoločnej večery si Mária vždy uvedomila, aký obrovský rozdiel je medzi ním a súrodencami. Občas sa obávala, že si to uvedomí aj on; ... ako málo je podobný Jozefovi. Aj keď sa vždy správal pokojne, napriek tomu si niekedy všimla, ako v jeho očiach vzplanul oheň, ktorého sa naľakala. Držanie hlavy mal ako pán, inak to Mária označiť ani nevedela. A to pri všetkom jeho pokoji, láskavosti a miernosti! Mária v priebehu rokov takmer zabudla, že v mladosti sama silno túžila po slobode ducha. Pod návalom všedných starostí táto túžba v nej zaspala. Len tu a tam opeť cítila, že v nej ešte niečo skryté drieme. Ale nehľadala to ... Keď za ňou raz prišiel Ježiš s otázkou, ktorá v mladosti a ju veľmi zamestnávala, na ktorú by jej ani kňazi nedokázali dať odpovedať, hrnuli sa jej na pery slová namierené proti náboženstvu a výklad odlišný od náboženských dogiem... ..obava, že by potom v chlapcovi mohol precitnúť Ríman jej ale zavrela ústa. Odbyla Ježiša prázdnymi frázami a nechala viaznúť v zmätku medzi náboženským učením a tým, čo sám cítil. Mala ako matka iba starosť o svojej dieťa, ktorého pôvod by ho mohol priviesť do skazy. Za každú cenu sa snažila zabrániť tomu, aby Ježiš k sebe obracal pozornosť ľudí. Najradšej by ho niekde ukryla. Preto sa ho snažila obmedzovať; preto mu vždy radila, aby slepo nasledoval kňazov... a preto mu nedala to, k čomu ju nabádala jej pravá láska, s ktorou zvádzala ohromný boj. Zakázala si akúkoľvek voľnosť a preto bola stále viac strnulejšia. Nakoniec vnútorne otupela a prestala ňou prenikať vrúcnosť a živúce teplo. Vo vnútri ju to zožieralo a cítila, že syna sklamala. Znášala to však, lebo si myslela, že mu tým pomáha...

Jozef si nič z toho nevšimol. Jeho jednoduchá a priama povaha sa nezaoberala pozorovaním. Ježišovi plne dôveroval a bral ho takého aký je. Už si ani nespomenul na to, že Ježiš nie je jeho syn. Prijal ho úplne a nikdy nemal dôvod karhať ho. Prečo by teda mal prejavovať pochybnosti. Naopak, celý hrdý chválil pred priateľmi čistú prácu "svojho najstaršieho". Dielňa bola vlastne v synových rukách rovnako v bezpečí ako v jeho vlastných. Situácia sa však rýchlo začala meniť. U Jozefa sa dostavili príznaky starej choroby. Tentokrát sa zdalo, akoby sa im telo už nemohlo ubrániť. Jozef bol nútený si ľahnúť a čoskoro spozoroval, že už nevstane. Ako sa predtým pokúsil porozprávať s Máriou, aj teraz sa musel toho vzdať. Bola vo svojej bolesti nad jeho možnou stratou príliš nerozumná. Ježiš naproti tomu hovoril s pokojom a porozumením dospelého o všetkom, čo ležalo otcovi na srdci. Niekoľko dní choroby ich presvedčili oboch, ako vrúcne boli spolu spätí. Posledný večer, keď Ježiš držal Jozefovu ruku tlačiac ju k srdcu, povedal Ježiš náhle:

"Otče, ďakujem ti za všetko, čím pre mňa si. Viem, že nie si mojím otcom, čo sa týka tela, ale môjmu duchu si bol najlepším otcom. Nikdy som sa na teba neobrátil márne. Ďakujem ti."

Jozefovi sa rozšírili oči. Chlapec vedel, že nebol jeho otcom a doteraz mlčal? Aká v tom spočívala duchovná veľkosť. Ach, Ježiš bol predsa vo všetkom tak nesmierne veľký! Či to ľudia len spoznajú? Alebo bude, z nerozumu ľudí, jeho cesta životom tŕnistá a kamenistá?

"Ježiš", povedal chvejúcim sa hlasom, "mne sa zdá, že som žil vlastne len pre teba!" "Budeš sa starať o matku a súrodencov, keď tu nebudem?"

"Zostanem pri nich dovtedy, než si budú vedieť pomôcť sami."

"A matka?"

"Tú neopustím, ledaže by ... opustila ona mňa!"

Chorý Jozef si vydýchol.

"Ja viem, Ježiš, že si z nás najlepší. Na teba je možné sa spoľahnúť!"

Náhle sa Jozefovi rozšírili oči. Zbadal z Ježiša vyžarovať zlatožiarivý svetelný kríž a nad ním sa vznášať bielu holubicu, vysielajúcu krištáľovo jasné svetelné lúče...; o čom Ježiš zatiaľ ešte nevedel.

"Ježiš", vyrazil zo seba, "si to ty... skutočne si to ty! Pane, ďakujem ti, že som to smel vidieť!"

Po Jozefovej tvári prešiel záchvev blaženosti. Chladivá ruka Syna Božieho sa položila na čelo zomierajúceho a poskytla mu silu... než zomrel. Ježiš sa ťažko rozhodoval, oznámiť matke smrť Jozefa. Teraz mala začať zase všetka tá hrôza lamentovania súvisiaca s pohrebom! Po tichej modlitbe, v ktorej načerpal silu, sa vybral k Márii...

V dome bol otec len málo postrádaný. Kým žil, ako doň ticho prichádzal tak aj odchádzal, prenechávajúc Márii všetko riadenie. Teraz sa v tom nič nezmenilo. Ježiš pracoval, bledý a tichý pri pracovnom stole otca. Ani jediný kus, začatý Jozefom, nechcel syn prenechať na dokončenie iným rukám. Pri práci viedol so zosnulým tichý rozhovor. Domnieval sa, že ho cíti, ako mu odpovedá na otázky, ako ho poučuje, keď Ježiš pri niektorom kuse nevedel hneď, ako pracovať ďalej.

Tovaryši a učni brali ohľad na "mladého majstra", ako Ježiša nazývali, ani jediné hrubé slovo nezaznelo v jeho prítomnosti. Žiadny z nepekných vtipov, ktoré ani Jozef nemiloval, ktoré ale nedokázal nikdy úplne potlačiť. Teraz mlčali sami od seba. V dielni, kde pracovalo ešte všetko v duchu starého majstra, nemal Ježiš ťažkosti, aby udržal poriadok a disciplínu v zmysle Jozefovom. V dome sa však začalo mnohé uvoľňovať, čo bolo predsa len nutné vzťahovať na chýbajúci Jozefov neznateľný vplyv. Keď si raz súrodenci s hlukom sadali za stôl a požívali predkladané pokrmy, povedal Ježiš ticho:

"Matka!"

Myslela, že ju chce upozorniť na to, že malí neberú ohľad na jeho právo prvorodeného a brali si jedlo skôr ako on.

Prehodila hnevlivo:

"Nebuď príliš domýšľavý, mohol by si to raz ľutovať!"

Ježiš však neporozumel zmyslu slov, ktorý sa mu objasnil až neskôr. Teraz povedal iba, práve tak ticho ako predtým:

"Modliť!"

"Máš pravdu", priznala matka. "Čo je to za spôsob, že siahate po jedle ako zvieratá bez toho, aby ste najprv ďakovali Bohu za jeho dar. Hneď to napravte!" A chvatne začala odriekavať modlitbu, bez ohľadu na to, že deti neboli ešte sústredené.

Ak si Mária s chlapcami nemohla poradiť sama, volala Ježiša na pomoc. Mal ich trestať. Neurobil tak nikdy. Hovoril s nimi prívetivo a vždy ukázal v čom spočívala nezodpovednosť či škaredosť ich konania. Väčšinou sa mu podarilo prinútiť malého hriešnika k ľútosti. Niekedy však bol ale niektorý z "drobčekov" zarytý a zvlášť Jakub sa protivil prevahe staršieho. Raz pri takej príležitosti na neho zvolal:

"Snáď si nemyslíš, že mi môžeš niečo rozprávať. Ja som najstarší. Ty si iba trpený!"

Ježiš opustil izbu, biely až po pery odišiel do dielne. Miriam, ktorá počula zlé slová, bežala s plačom k matke a žalovala na Jakuba. Matka sa zľakla. Odkiaľ to dieťa len vie? Asi niektorý z paholkov o tom hovoril. Bolo to zlé, teraz už nikdy nebude mier v dome. Jakub má však pravdu! Bol nesporne najstarší. Alebo, postačilo určenie Jozefovej vôle, aby Ježiša postavilo na prvé miesto? Keďže si nevedela ujasniť túto záležitosť ktorá ju kvárila, vyhľadala kňaza. Bol to muž nedávno sem prisťahovaný, ktorý nevedel nič o "starých príhodách". S účasťou počúval rozprávanie vdovy.

"Najlepšie by bolo, Mária, keby si sa znovu vydala. Potom by bol opäť muž v dome. Ježiša by ste mohli poslať do chrámovej školy v Jeruzaleme. Mier by potom už nebol ohrozovaný. Bol by ti Lebeus milým, ako manžel?"

Nie, toto riešenie Márii nevyhovovalo. Keby sa znovu vydala, a kto by mohol povedať, že by tak neurobila, mladá a krásna aká doteraz stále bola, potom by chcela mladého, sviežeho muža z ušľachtilého rodu, nie upracovaného tesára, ktorý bol až doteraz jej podriadeným! Povedala to kňazovi nezakryte. Pozrel sa na ňu s úsmevom. Presne takto ju ohodnotil, ako sa tým prejavila.

"V každom prípade môžeš však poslať Ježiša do Jeruzalema", radil. "Veď on má byť tak neobyčajne múdrym." Zvesila hlavu.

"Nemám právo rozkazovať Ježišovi čokoľvek, čo by nechcel urobiť", povedala s povzdychom. "Josef určil, aby Ježiš rozhodoval úplne sám o svojom živote a nikto mu nesmie do toho hovoriť. Tesárska dielňa, ba celá živnosť so všetkým, čo vynáša, patrí jemu. Ani nie je povinný vydržiavať nás z toho. Ak by sa chcel venovať inému povolaniu, bola by som nútená odkúpiť jeho dielňu i živnosť, ako by išlo o cudzieho."

"Ak je to tak", hovoril kňaz rozvážne, "potom nechápem, prečo si sem prišla, Mária. Všetko je predsa tak jasné. Udobri sa so svojím najstarším, aby ti jedného dňa nevypovedal podporu!" skončil s úsmevom.

Márii však nebolo do smiechu. Pobúrene sa pýtala: "Smel Jozef vôbec urobiť také ustanovenie?"

"To ti nemôžem okamžite povedať, Mária", odvetil opýtaný, ktorému začal byť rozhovor na obtiaž. "Budem pátrať, akým spôsobom Jozef pred trinástimi rokmi prijal chlapca za dieťa. Od toho závisí všetko. Príď zajtra opäť."

Mária odišla málo potešená. Na druhý deň už skoro zrána stála opäť pred kňazom.

"Mária, tvoj muž bol veľkodušný", s týmto ju prijal. "Josef vzal tvoj poklesok na seba a pred najstarším obce udal, že sa na tebe previnil. Podľa toho je Ježiš jeho najstarším synom so všetkými právami. Nemôžeš urobiť nič, než tvojmu druhému synovi zamedziť hrubú prostorekosť a udobriť sa s Ježišom."

Teda Jozef, zbožný Jozef klamal, klamal! Mária to nechápala vzplanula v nej búrka. On, ktorý trestal lož, kdekoľvek ju našiel, on klamal! Ale prečo? Z lásky k nej! Aby ju slabú ochránil! V Márii sa prebudila hlboká hanblivosť. Žila v posledných rokoch vedľa muža takmer ľahostajne. Až teraz spoznala, aký poklad lásky a starostlivosti mala. Hlas v nej však hovoril:

"Mária, maj sa na pozore, aby sa ti nepovodilo s Ježišom práve tak!" Pomaly kráčala domov, hlboko zamyslená. Potom zavolala k sebe Jakuba. Musel sa spovedať, kto mu povedal tie nepekné slová o Ježišovi.

"Nie je to pravda, počuješ Jakub!" horlila. "Nie je to pravda!"

"Naozaj nie je?" pýtal sa chlapec s hlúpo drzým smiechom. Márii vstúpila do tváre červeň. V neovládanom hneve potrestala dieťa, až toto nesmelo sľúbilo, že reč už opakovať nebude. Domnievala sa, že je tým pálčivá záležitosť skončená.

Večer však k nej prišiel Ježiš.

"Prečo si povedala Jakubovi, že nie je pravda, čo vie?" pýtal sa syn mdlým hlasom. "Maličký prišiel za mnou s plačom a nevedel som, čo mu mám povedať. Nemohol som predsa viniť svoju matku z klamstva!"

"Iba týmto spôsobom som mohla umlčať priestoreké dieťa, ktoré mohlo dať podnet k nášmu ohováraniu", ospravedlňovala sa matka. Potom rozprávala synovi, čo kedysi pre ňu Jozef urobil. Obraz Jozefov žiaril stále jasnejšie pred dušou Ježiša. "Nebudeme už teraz o tejto veci hovoriť", skončila Mária, rada že je s ním hotová. "Ty si naozaj najstarším podľa vôle a obete Jozefa a pri tom zostaneme."

Niekoľko mesiacov uplynulo v najväčšom pokoji. Menší súrodenci, ktorí sa nechali viesť iba Jakubom, boli poslušní, pretože starší brat skrotol. Tento príjemný stav netrval však dlho. Jakub bol uspôsobený úplne inak, než aby ho na Ježišovi všetko nedráždilo. Keď videl, ako Ježiš po celodennej práci pomáhal matke a celkom samozrejme prevzal malé službičky, ktoré inokedy robil otec, posmieval sa a strhol k tomu aj mladších chlapcov. Jedného dňa po takom neutešenom výstupe sa priplichtila Miriam za veľkým bratom, na ktorom lipla s veľkou láskou, keď zbadala, že slzy naplnili jeho oči, a prehovorila:

"Ježiš, nemusíš plakať, tí zlí chlapci toho nie sú vôbec hodní. Sú úplne iní ako ty, cítia to sami a nie je im to vhod."

Keď sa Ježiš udivene na ňu zahľadel, rozhorlila sa v reči: "Áno, je to tak, môžeš mi veriť! Oni ti závidia tvoju dobrotu srdca, tvoju pokojnú chôdzu, tvoj ušľachtilý výzor a - a..."

Už ju rýchlejšie nič ďalšie nenapadlo a Ježiš ju s úsmevom prerušil:

"Ale maličká, ak mi závidia dobrotu srdca - ako hovoríš - kto im bráni, aby boli tiež dobrými? Veď je to také jednoduché!"

"Áno, tebe je to ľahké, ty veľký", povedala Miriam nežne. "Ostatní traja, zvlášť Jakub, nemôžu však byť dobrými bez námahy a túto nechcú podstúpiť. Domnievajú sa, že tebe spadne všetko do lona bez námahy, a oni by to chceli mať tiež. Pretože to však nemôžu dosiahnuť, posmievajú sa a sú nespôsobní. "

Sedemročná spoznala a vykreslila dosť presne duševný stav bratov. Ježiš musel po istej úvahe priznať, že má pravdu. Rozhodol sa, že pomôže teraz bratom iným spôsobom. Večer ich zhromaždil okolo seba a rozprával im poviedky. Použil to, čo čítal vo svätých Písmach, zvestoval im o praotcoch a ich činoch o Makkabaovi, hrdinovi Izraela. Do toho zamiešal aj malé rozprávania, ktoré mu poskytol prítomný okamih. Tieto boli všetkým najmilšie. Takmer ani nespozorovali, že s tým bolo spojené užitočné poučenie. Boli to doteraz neslýchané poviedky, hovorili o ľuďoch, akými boli oni sami a to im dodávalo veľkého pôvabu. Aj Mária sa rada posadila so svojou prácou k deťom, keď Ježiš rozprával. Za takých večerov sa stával, inokedy tak mlčanlivý, veľmi výrečným. Tiež veselá myseľ sídliaca hlboko v jeho povahe sa príležitostne prejavila. Dokázal sa smiať ako nikto z ostatných. Perlivo a čarovne znel jeho smiech, takže Mária musela zbystriť sluch. Prečo nebýval len vždy takým? Zabudla, že prežívanie v otcovskom dome zajalo jeho veselú myseľ a že to bola ona sama, ktorá túto radosť udusila. Ježiš raz rozprával maličkým aj o otcovi a pokúsil sa udržať živým jeho obraz pred ich dušami. Matka počúvala užasnuto: Ako plne Ježiš pochopil otca, on, ktorý ani nebol Jozefovým synom. Ako správne vykreslil jeho konanie, ako jasne vyložil jeho myslenie. Koho tu Ježiš vykreslil slovami, to nebol ťažkopádny muž, akým ho Mária väčšinou videla. Bol to v Boha veriaci, detsky zbožný Izraelita, najlepšieho druhu, ktorý sa umáral v službe pre svoju rodinu. Keby ho bola takto spoznala, koľko bolesti srdca bolo by bývalo obom ušetrených!

Opäť sa prihlásil hlas v jej vnútri:

"Maj sa na pozore, Mária, a uč sa z toho! Nenechaj Ježiša vedľa seba trpieť v neporozumení!"

Čo to malo znamenať? Či syn trpí? Mal všetko, čo potreboval. Či snáď predsa nie? Nezdôrazňoval vždy znova, ako nachádzal u otca odpoveď na všetky otázky a porozumenie pre každé hnutie? Kde to nachádza teraz? Bol iste už dosť starý, než aby mu to chýbalo! Keď však hlas v jej vnútri nechcel umlknúť, pýtala sa raz svojho syna, či má doteraz toľko nerozriešených otázok ako predtým.

"Viac, matka, oveľa viac", znela prekvapujúca odpoveď.

"Prečo sa ma neopýtaš, syn môj?" povedala dobrosrdečne.

Potlačil úžas, nevedel však, čo odpovedať. V nej sa však prebudila horlivosť na pomáhanie. Naliehala na Ježiša, aby jej predsa len položil niektorú z týchto otázok.

"Matka, kde sme boli, než sme prišli na zem?" povedal bez dlhého rozmýšľania.

Mohla spozorovať, že ho táto otázka silne zamestnáva. Čo však mala na to odpovedať? Hoci vo svojej mladosti hĺbala, taká otázka by jej nikdy nenapadla.

"Prečo by si to chcel vedieť?" pýtala sa naproti tomu ona. "Nestačí ti, že sme teraz tu?"

Ježiš potriasol hlavou.

"To mi nemôže stačiť, lebo cítim, že som už niekde bol skôr, predtým ako som prišiel sem. My všetci sme asi niekde boli. Myslím, že odtiaľ pochádza, že sme takí rozdielni. Len zváž, matka", rozhorlil sa plne , inokedy tak mlčanlivý, "musí v tom byť predsa rozdiel, či sme smeli až do vstupu na zem byť v nejakej svetlej ríši, alebo či sme úpeli niekedy v temnote alebo dokonca, či sme už predtým boli na tejto zemi, ako niektorí hovoria ."

Mária pozerala bez porozumenia na svojho syna. K akým myšlienkam chlapec dospel. Je nutné sa ho ujať, inak zíde na scestie! Z tohto vytryskla jej reč:

"Ježiš, nechápem ťa. O niečom podobnom predsa nemusíme premýšľať. Choď svojou cestou v bázni Božej a nelám si hlavu vecami, po ktorých ti nič nie je. Riešenie takýchto otázok prenechaj znalcom Písma, kňazom!"

Ježiš sa musel usmiať.

"Vidíš, mama, ako veľmi mi chýba otec? On vedel vždy odpoveď na všetky moje otázky a zodpovedal ich tak, že som tomu hneď porozumel."

"Nabudúce budeš tvrdiť, že váš otec bol učencom!" posmievala sa matka dobrosrdečne. Bolelo ju trochu, že ju Ježiš odsúva bokom.

"Mal by si chodiť oveľa viac do chrámu. Okrem sobotných bohoslužieb sa nezúčastňuješ iných zhromaždení. Tým prichádzaš k hĺbaniu, ktoré nie je dobré pre tvoj vek. Ježiš, sľub mi, že sa budeš viac pridržiavať domu Pánovho."

"Chcem sa o to pokúsiť, matka", zvoloval chlapec.

A pokúsil sa o to. Netrvalo však dlho a cítil sa odpudzovaný duchom, ktorý panoval na schôdzach. Namiesto toho, aby tam ľudia spoločne hľadali Božiu prítomnosť, ako očakával, schádzali sa len preto, aby riešili rôzne sporné otázky. Samostatne však nesmel hovoriť nikto, okrem kňaza. Ježiš sa chcel odvážiť k ešte jednému pokusu, z lásky k matke, šiel ku kňazovi a prosil ho, aby mohol byť raz prítomný na zhromaždení dospelých. Rabín sa na neho číhavo pozrel.

"Domýšľaš sa byť takým múdrym, aby si bol rovný so zhromaždením dospelých, Ježiš?" pýtal sa bez všetkej dobrotivosti.

"Nie, rabín, ale chcel by som sa učiť", odpovedal pokojne Ježiš.

"Nuž dobre, príď dnes večer na zhromaždenie mužov, mladý tesársky majster, snáď sa tam uplatníš tak dobre, ako v dielni."

Za okamih sa opýtal:

"Koľko máš vlastne rokov, mladý učenec?!

"Mal som už štrnásť rokov, rabín."

Večer sa dostavil Ježiš do chrámu s búšiacim srdcom. Už to, že schôdza bola organizovaná v chráme, namiesto v chrámovej škole, dodávalo mu to v jeho očiach istej posvätnosti. Muži sem prichádzali s lomozom alebo udýchane a sadali si vo vzájomnom táraní na svoje stoličky. Opodiaľ stojaceho chlapca si nikto nevšímal. Napokon sa objavil rabín.

"Dnes máme o jedného poslucháča viac", kývol mužom. "Posaď sa tamto, Ježiš."

Potom začal predčítavať text z písma od Jaseho: "Potom budú otvorené slepým oči a hluchým uši!"

Poukázal mužom na to, že sa tu jedná o zasľúbeného Mesiáša, ktorý pri svojom príchode bude robiť všetky tieto zázraky. Oni sa však predbiehali v líčení toho, čo bude Mesiáš konať pre svoj národ.

"Čo tomu hovoríš ty, Ježiš?" obrátil sa kňaz na skromného poslucháča.

Ježiš odpovedal bez akejkoľvek plachosti, ticho a predsa počuteľne:

"Nemieni tu snáď Jase skôr duchovne slepých a hluchých?"

Mužovia sa na seba pozreli. Takto doteraz nikto nevyložil ono miesto. Čo tým chcel chlapec povedať?

"Hovor ďalej, Ježiš", povzbudzoval ho kňaz. "povedz nám, čo rozumieš pod duchovne slepým."

"Všetci ľudia, ktorí majú oči, aby videli Božiu nádheru a predsa Ho nespoznávajú, ktorí majú uši, aby počuli Jeho hlas a nič z toho nepočujú."

Ježiš to predniesol ako niečo úplne samozrejmé. Kňaz zbystril sluch. Chlapec musel byť v dobrej škole.

"Učili ťa tomu tvoji učitelia?" pýtal sa prívetivejšie ako doteraz.

"Viem to, nemôžem však povedať, odkiaľ toto vedenie prichádza", povedal Ježiš, ktorý by bol inak povedal, že to počul od rabína Mehua, keby to bola pravda ale nebola.

"Povedz nám teraz ešte, ako môžeme počuť hlas Boží, chlapče", chcel vedieť kňaz ďalej.

"Bohom vyvolení ho smeli počuť v Pravde, my ostatní ho počujeme a vidíme v našom vnútri, v cite, alebo v dianí okolo nás."

Tejto odpovedi nebolo čo vytknúť. Chlapec odpovedal skromne. Ku koncu zhromaždenia mu kňaz povedal, že smie odteraz navštevovať všetky schôdze dospelých mužov. Ježiš poďakoval, ale bez zvláštnej radosti. Očakával viac. Muži však oddnes začali rozprávali o chlapcovi, ktorý je taký šikovný, že kňaz sám nachádza na ňom zaľúbenie v jeho odpovediach. Ženy hovorili o tom nad svojou prácou a donieslo sa to aj Márii, ktorá sa stala veľmi pyšnou na učeného syna. Prichádzala mu v ústrety s istou úctivosťou, ktorá bolela jemnocitného chlapca. Viac ako predtým sa ponoril do seba a pokúšal sa začuť vo svojom vnútri odpoveď na mnohé otázky, ktoré ho zaujímali. Väčšinou sa mu to podarilo, čo ho urobilo radostným a plným nádeje. Z tejto nálady vyvierali aj odpovede, ktoré príležitostne dával na zhromaždeniach. Často sa odchyľovali veľmi silne od toho, čo sa učilo a tradovalo. Kňaz sa však z nich v tichosti radoval.

Tu sa stalo, že rabína odvolali do iného mesta. Na jeho miesto nastúpil horlivý, netrpezlivý znalec Písma. Keď počul, že sa Ježiš smie zúčastniť na zhromaždení mužov, vybuchol. "Aký neporiadok! Aj potom, hoc je mladík skutočne taký šikovný, nesmú sa jednoducho takéto výnimky robiť! To by predsa znamenalo pestovať domýšľavosť a preceňovanie." "Počúvaj a pozeraj", prosil odchádzajúci brata v povolaní, "skôr než posúdiš. Ježiš je skutočne celkom neobyčajný. Nesmieme na neho brať všeobecnú mieru!" Tento rozpor s tradíciou dráždil rabína Barucha tak, že rozkázal, aby Ježiš navštevoval zhromaždenia maloletých, že nesmie mať miesto medzi dospelými... Rabín Baruch viedol tieto hodiny výuky detí inak, ako jeho predchodca. Kládol otázky, ale tieto boli detsky ľahké tak, že Ježiš nemusel nikdy premýšľať. Oproti tomu sa jeho odpovede veľmi nepáčili rabínovi.

"Keby si si mohol predsa navyknúť, Ježiš, hovoriť tak jednoducho ako dieťa, ktorým predsa doteraz si! Tvojimi zvláštnymi odpoveďami iba druhých metieš."

Teraz bol Ježiš zmätený. Zodpovedal tak, ako pri srdci cítil. Nič iné nemohol presa povedať. Keď rozmýšľal, aby pre potešenie rabína zostavil slová inak, tak sa ten domnieval, že nepozná odpoveď a pokračoval ďalej.

"No vidíš, Ježiš, ako som urobil dobre, že som ťa odviedol od dospelých", triumfoval vtedy Baruch. "Veď nevieš zodpovedať ani najjednoduchšie otázky."

Ostatní chlapci sa mu preto smiali. Baruch chcel Ježiša pokoriť ešte viac. Považoval za nutné, aby sa mladík bez otca nestal príliš sebavedomým.

"Povedz mi, Ježiš, ako prišiel do sveta hriech", chcel vedieť. Táto otázka! Ako často o tom Ježiš uvažoval. Odpovedal pokojne: "Tým, že ľudia postavili svoju vôľu pred Božiu vôľu!"

Rabín pozeral bez seba na mládenca. Potom sa obrátil na suseda: "Tadeáš, povedz to ty!"

"Eva zjedla jablko a dala z neho tiež jesť Adamovi."

"Dobre", chválil učiteľ. "Hľa, Ježiš, takto by si mal tiež odpovedať, tak jednoducho a detsky."

Schôdza bola skončená. Mládenci šli domov, nenechali si však ujsť, aby sa cestou nestretli alebo sa neopičili po učiteľovi, ktorého trochu strojený spôsob reči im bol podnetom na smiech. Ježiš sa však ponáhľal na tiché miesto, kde boli hroby Jozefa a babičky. Na hrobe Jozefa sa posadil na zem a sklonil hlavu v hlbokom smútku. Kde je ten, kto by ho chápal, kto by s ním cítil?

"Pane, Všemohúci, Vševediaci, ktorý si ma postavil do tohto sveta, aby som splnil istú úlohu, neopúšťaj ma!" modlil sa vrúcne. "Bez Tvojej pomoci nemôžem ísť tou ťažkou cestou!" Vyprosenej pomoci sa mu dostalo hneď na mieste. Zázračná sila, akú doteraz nepocítil, ním prenikla a pozdvihla jeho zomdlenú dušu, takže sa vrátil domov novo posilnený.

... Jeden z tovarišov raz pomáhal s niekoľkými učňami na vidieckej stavbe. Boli preč celý týždeň. Unavení ako vždy, vrátili sa naspäť. Po prijatí svojej mzdy nevyhľadali však ako inokedy svoje príbytky, ale hrnuli sa k Ježišovi, ktorému chceli niečo dôležité porozprávať.

"Mladý majster!" začal tovaryš horlivo. "Počuli sme, že v Izraeli povstal prorok. Prechádza krajinou a káže."

"Prorok?" Ježiš zbystril sluch.

"Videli ste ho?"

"Nie, pane, on je na druhej strane Jordánu, vzdialený od nás viac dní cesty. Ľudia k nemu však prúdia zblízka i zďaleka. Keď sa vracajú, sú úplne naplnení jeho slovami. Hovoria, že káže mocne a inak ako znalci Písma." Tovaryš nemohol viac oznámiť, napriek tomu, ako rád by bol Ježiš počul viac.

"Inak ako znalci Písma!" toto slovo ho už neopustilo. A či tento prorok naozaj hlása skutočne Boha alebo iba ľudskú múdrosť iným spôsobom? Či by Ježiš mohol nájsť odpoveď na svoje otázky? Musel dňom i nocou myslieť na proroka. Ježišova túžba, aby sám videl a počul, stávala sa čoraz nutkavejšou. Zvlášť v noci stúpala v jeho duši istota, že stretnutím s týmto Božím mužom nadobudne jeho žovot zmysel. V dielni nebol nenahraditeľným. Jakub sa už zaučil a Lebeus by s ním nemal veľa námahy. Doma by ho určite nepostrádali, okrem Miriam. Rozhodol sa načas opustiť domácnosť, ale najprv sa chcel porozprávať s matkou. Či mu porozumie? Keď vedel, že je vo svojej izbe sama, vstúpil k nej a prehovoril o svojom zámere. Mária mu všemožne dohohovárala aby od toho upustil.

"Keby otec doteraz žil, vyhovoril by ti iste tieto myšlienky", mienila Mária, len aby niečo povedala.

"Otec by šiel asi so mnou. Teraz teda pôjdem sám. V dielni je všetko zariadené tak, že môžem byť na krátku dobu ľahko postrádaný. Ži blaho, matka!"

"Ty chceš predsa ísť, hoci vidíš, aké mi to spôsobuje starosti?" volala matka. "Aký si nástojčivý, napriek svojej nežnej bytosti. Človek si myslí, že by ťa mohol kedykoľvek riadiť podľa ľubovôle, len čo sa však jedná o tvoju "dušu", je po tvojej poslušnosti."

"Nemusí to tak byť!? Nie sme úplne sami zodpovední za svoju dušu!? Matka, nerob sebe i mne srdce zbytočne ťažkým. Pôjdem a budem čoskoro opäť naspäť. Koľko krásneho budem mať na rozprávanie!"

Pokynul zdesenej Márii ešte prívetivo na pozdrav a hneď odišiel. Hľadela za ním z okna. Hnev nad jeho svojvôľou ustúpil čoskoro záľube z jeho postavy a z jeho vznešenej, priamej chôdze. Cítila dokonca radosť z toho, že odvrhol prílišnú mäkkosť a stal sa pevným mužom, ktorý vie, čo chce.

Po dvoch dňoch cesty dospel Ježiš k Jordánu, v ktorého vlnách sa zrkadlilo slnko a modrá nebies. Na mieste zostával bokom, ako len mohol. Ten, ktorý stál pri Jordáne, bol prostredne veľký muž, ušľachtilého výzoru. Bol chudý, jednoduchý, vlnený odev zaodieval jeho údy. Nič na tom nezmenil ani povraz, ktorý bol opásaný okolo bedier. Oči mu žiarili ako slnko a slová zneli vzácnym ľubozvukom bez toho, aby sa musel obzvlášť namáhať. Na ďalší deň bol pevne rozhodnutý. "Musím sa nechať pokrstiť, až potom budem o krok bližšie k svojmu cieľu."

S týmto rozhodnutím si Ježiš začal tiež raziť cestu medzi davmi. Keďže však nepoužíval násilie, iba niekedy prívetivo poprosil, trvalo celý deň, kým prišiel na dosah organizátorov, Jánových učeníkov. Ján pokrstil posledného, v diaľke sa objavovali nové zástupy, a Ježiš zostúpil k Jordánu, naplnený túžbou, že mu takmer hruď pukala. Ján, ktorému bolo dané, aby rozoznal v každom prosiacom jeho hodnotu aj bezcennosť, zbadal v Ježišovi niekoho, s kým sa doposiaľ nestretol: úplne čistého! Toho predsa nemohol krstiť! Akým hriešnym si on sám pripadal oproti tomuto! Predniesol myšlienky slovami:

"Pane, nenáleží mi, aby som ťa krstil! Ja teba by som musel prosiť o krst!"

Ježiš povedal pevne a určite:

"Prosím ťa o krst, Ján!"

A Krstiteľ vyhovel.

Tu spadla páska s Ježišovho duchovného zraku. Uvidel, kým je a prečo bol vyslaný na zem. Zatiaľ čo voda kropila jeho čelo, ktorú nechal Krstiteľ cez svoje ruky perliť, predniesol Ježiš ticho pred seba:

" Ja som ! "

Nebolo to tiché svitanie v uvedomovaní, ale ako bleskom osvietené uzrel Ježiš pred sebou náhle všetko, čo v jeho duši bolo otázkami.

Pozrel sa na Krstiteľa: jeho ťahy sa mu zdali byť dobre známe. Zrazu zaznelo v jeho duši: "Hľa, posol Boží u ľudí!"

Bolo zázračné, že aj Krstiteľ sa zdal prežívať to isté. Napokon predsa len jeden človek, ktorý mu rozumel. Keby ho predsa smel podržať pri sebe! Sotva však želanie vzniklo, spoznal Ježiš, že si ho musí odoprieť. Krstiteľ mal pôsobiť na inom mieste. Lenže aj v Jánovi povstal ten istý cit, to isté prianie.

"Pane, nechaj ma ísť s tebou!" prosil.

Ježiš nesmel vyhovieť. Bolo mu ťažké odmietnuť prosiaceho. Ján pochopil bez ďalších slov, sklonil mlčky hlavu. Ešte si vymenili hlboký pohľad a Ježiš sa obrátil na odchod. Namieril si cestu do vzdialenejších končín. Kam!? Bolo mu ľahostajné. Chcel len odísť ďaleko z dosahu tárajúcich ľudí! Musel byť sám so svojimi myšlienkami. Mierny večerný vzduch ho ovieval a okolo neho sa zdali znieť tiché zvuky.

"Ty si môj syn!"

Hovoril k nemu naozaj Boh? Alebo to iba počul v hĺbke duše? Vedel, že je Synom Božím, časťou Pravečného, ktorého prítomnosť neustále pociťoval. Bol s Ním spojený nerozlučne. Preto bolo tiež jeho vedenie o Bohu iné, než vedenie znalcov Písma. Nesmel sa na nich hnevať, že hovorili často také nesprávnosti. Veď boli len ľuďmi. Teraz spoznal, že bol uspôsobený úplne inak ako ľudia, ktorých nemohol pochopiť. Nespájalo ho s nimi nič rovnorodé, okrem hrubohmotného tela, ktoré pociťoval väčšinou ako obal, často však tiež ako obtiaž. Jedno vychádzalo z druhého. Jedna odpoveď mala vzápätí druhú. Zmocnil sa ho takmer závrat pred krištáľovou jasnosťou, ktorá plnila teraz jeho ducha.

Ešte raz sa musel vrátiť do domu, ktorý nazýval až doteraz svojím domovom. Potom sa však musia rozviazať zväzky, ktoré ho spájali s matkou a súrodencami, s tovarišmi a susedmi. Väčšinou ich pociťoval ako ťaživé. Mária bude nariekať. Teraz na to nemohol dbať. Jeho cesta mu bola predpísaná. Nemohol si dosť rýchlo zabezpečiť pokoj, ktorý mu túto cestu pomôže nájsť. Vrátil sa najkratšou cestou, bez zastávky, do Nazareta. Istota, ktorá ho oživovala, sa mu zdala prepožičiavať silu aj jeho telu. Bez oddychu kráčal ďalej a len zriedka niečo málo zjedol.

Pri svojom návrate bol zo všetkých strán radostne pozdravený. Keďnastal večer vyhľadal matku. Sedel teraz v jej izbe, a začala veľa rozprávať a oznamovať. Pokojným, takmer kráľovským pokynom ruky, to Ježiš všetko odbil.

"Matka, toto nie", povedal určito tónom, ktorý zbystril jej sluch. "Mám s tebou dôležitejší rozhovor. Dom aj dielňa sú výborne opatrené a Jakub vyrástol, bude oporou a skvelým pomocníkom. Odstupujem mu dobrovoľne svoje prvorodenecké právo. Nikdy som nemal iný úmysel. Dielňa a všetko, čo k tomu patrí nech je jeho. Dokáže to všetko dobre spravovať ."

"A ty, Ježiš, čo bude s tebou?" pátrala matka, ktorú prepadla ohromná tieseň. "Prečo sa všetkého vzdávaš, veď ti nič nezostane!"

"Matka, musím ísť svojou cestou, nezaťažený. Čo potrebujem, to dostanem, som si tým istý. Moja cesta ma vedie ďaleko od domu aj dvora."

"Syn môj, čo máš na mysli?" pýtala sa Mária úzkostlivo. "Priznaj to, chceš sa pripojiť k tomu, ktorého nazývajú Krstiteľom? Chceš putovať krajinou, ako by si nepochádzal od počestných usadlých ľudí!"

Opäť pohyb ruky, ktorý ju umlčal. Ako tých niekoľko málo dní Ježiša zmenilo!

"Matka, nemám v úmysle pripojiť sa k Jánovi. Čo mi mohol dať, to som dostal. Teraz musím hľadať ďalej. Akonáhle nájdem svoju cestu, musím po nej ísť, sám alebo s inými!"

"Kam má viesť táto cesta?" pýtala sa matka tiesnivo.

Nerozumela už svojmu synovi. Už nie? Nerozumela mu nikdy!

"Vedie ma z Božieho rozkazu. Musím priniesť ľuďom Svetlo a Pravdu. Oboje počas vekov stratili. Musia to znovu nájsť, ak nemajú celkom a úplne zahynúť vo svojich hriechoch."

Hovoril zo svojho vnútra a svoju reč prežíval.

"Ty sa teda domnievaš byť prorokom? Ježiš, nenechaj sa zviesť falošnými predstavami. Kto ti nahovoril, že máš Svetlo a Pravdu, ktorú máš ľuďom priniesť?"

"Môj Otec!"

Mária ho poriadne prerušila:

"Tvoj otec? Nedomýšľaj si, že prešlo z neho na teba poznanie o Bohu!"

Chcela ho raniť, chcela mu povedať, že jeho otec bol Riman, ktorý nevedel nič o Bohu Izraela, ale ešte uctieval bohov. Nedosiahla však svoj úmysel.

Ježiš sa na ňu pozeral celkom pokojne.

"Je mi ľahostajné, komu ďakujem za svoju telesnú schránku." Potom mlčal. Čo chcel ešte dodať, zmĺklo pred úplným nepochopením, ktoré u matky vycítil.

"A na mňa, svoju matku, neberieš ohľad?" zvolala pobúrene. "Mňa chceš opustiť a zabudnúť na všetko, čo som pre teba urobila?"

"Matka", povedal mäkko, "pokús sa mi porozumieť, potom ma budeš môcť sprevádzať na mojej ceste. Nebude pre nás potom už odlúčenie." Mienil to duchovne, ona to však pochopila pozemsky.

"Ježiš, čo myslíš, že by som mala opustiť dom a dvor a túlať sa s tebou krajom pre nejakú myšlienku?"

Bola rozhorčená a mäkké pohnutie zmizlo.

Ježiš vzdychol. Vedel, že mu matka nebude chýbať, ale že si matka svoju životnú cestu a svoje umieranie zbytočne sťaží, ak sa nenechá ním viesť. Postavil sa. S prívetivým pozdravom opustil rozrušenú ženu, ktorej už nemal čo povedať.

Išiel priamo do izby, kde odpočíval Jakub. Jeho vstup chlapca vyľakal. Ani on nechápal, čo mu Ježiš hovorí. Prečo sa chcel najstarší syn odrazu všetkého vzdať? Veď mohli mať dielňu v spoločnom majetku? Jakub prepukol do plaču. Ak išiel Ježiš, chcel odísť s ním. Do duše Ježišovej vošla radosť. Tu bude raz pôda pre jeho posolstvo. Ticho hladil strapaté čierne vlasy brata.

"Buď ticho, Jakub, matka nás ešte nemôže postrádať oboch. Musíš zastupovať moje miesto. Neskôr však, keď bude Ján starší, potom smieš prísť za mnou - ak budeš potom ešte chcieť", dodal ticho.

"Vždy, vždy budem chcieť prísť!" volal chlapec prudko a vrhol sa Ježišovi okolo krku. "Môžeš so mnou počítať." Svoje slovo dodržal...

Posledný rozhovor mal Ježiš s Lebeusom, ktorému kládol na srdce svoju rodinu. Verný mu rozumel lepšie, než očakával. Tak mnohé slovo, ktoré kedysi Jozef predniesol, uchoval vo svojej duši, čo teraz prinieslo ovocie. A ešte prešiel cez izbu, v ktorej spali traja menší súrodenci, ktorí sa neprebudili a Ježiš opustil dom. Zornička vychádzala ako zasľúbenie.

S pokojnou dušou sa obrátil na východ, smerom do púšte, aby sa vnútorne pripravil na svoju veľkú úlohu.