Bolo raz ...“ poslanie Božieho Syna Ježiša - Mária Magdaléna

Už dlhšie ma nabáda podať ešte obraz o veľmi zaujímavej osobnosti vtedajšieho diania, o Márii z Magdaly, o ktorej ľudia doteraz napísali kadečo, ale len málo čo  pravdy ...

................................................................................

"Viďte, priblížilo sa kráľovstvo Božie, preto vám hovorím: Čiňte pokánie, čiňte pokánie! Počujte môj hlas, hlas kazateľa z púšte!"

Tak silno a hlasno zvučal mocný hlas na ceste.

Tento hlas každým otriasol. Aký tón sa to v ňom chvel? Pri tomto zvuku sa do srdca vkrádal nepokoj a rozochvieval tam aj najtajnejšie hlbiny.

Vzdor horúcemu slnečnému poludniu, ktoré žiarom zaplavilo zaprášenú cestu, preniklo mrazenie ženou odpočívajúcou v tichej záhrade, skrytou pred prúdom života. Zdvihla sa a kráčala k širokému nízkemu múriku, ktorého vrchná časť honosne lemovala vysoko položenú záhradu, zatiaľ čo ťažké masívne murivo a piliere, ktoré ju niesli, viedli dole až k ceste. Sklonila sa nad múrom a obrátila tvár smerom, odkiaľ stále zaznieval zvuk hlasu. Boli to zvuky a slová: "Čiňte pokánie!", ktoré Máriu z Magdaly tak mocne rozochveli.

Zamyslene sklonila svoju krásnu hlavu, ktorá sotva uniesla záplavu hustých plavých vlasov. Kadere, ktoré jej padali až na ramená, boli rímskym kaderníkom starostlivo upravené. V slnku, ktoré prenikalo bujným, zaprášeným lístím, blýskali sa spony a ihlice.

Mária z Magdaly bola veľmi krásna a platila za jednu z najžiaducejších žien mesta. Povesť o jej kráse však bola oveľa viac prevyšovaná obdivom k jej múdrosti a ostatným jej duchovným prednostiam. To ju robilo vplyvnou ženou, veľmi obľúbenou v kruhoch Rimanov. Rovnako v Jeruzaleme sa tešila veľkej úcte. Vo svojom dome poskytovala ďalekosiahle pohostinstvo ako jedna z veľkých heter, ktoré v staroveku veľmi ovplyvňovali umenie, politiku a hospodárstvo.

K miestu, kde stála, blížil sa oblak prachu, z ktorého znovu zaznieval ten zvláštny hlas. Bol prerušovaný hlaholom a jasotom, volaním slávy, áno aj spevu. Bol to Ján, prorok, ktorý zvestoval Pánovu ríšu. Získaval stále viac moc nad ľuďmi. Hovoril v sile lásky a ovládal ľudí svojim čistým chcením. Máriu zachvátil strach pred prorokom. Tichý povzdych zdvihol jej hruď hlbokým nadýchnutím. Bola ešte mladá, a predsa, keď sa obzrela na nepokojnú hojnosť a bohatstvo svojho života, pozerala jej v ústrety bezútešná prázdnota.

Akonáhle spoznala doterajšiu prázdnotu, rovnakou mierou ťažko a stiesnene pociťovala doposiaľ prežité roky. Mária bola mocná a uctievaná, ale nebola šťastná. Jej duša schopná nadšenia túžila po naozaj veľkom prežití, nie po hodinách opojenia. Nebola ľahkomyseľná, ani zlá alebo povrchná. Bola plná túžby pomáhať a naozaj milovať. Nie však tou láskou, ktorá bola od nej žiadaná a ktorá jej dala nahliadnuť do zmäteností sveta. To nebola láska podľa jej zmyslu.

Láska, po ktorej túžila, tá snáď už ani nebola na tejto zemi. Bola časťou bohov, a svetu sa stala len snom.

Nad ňou šumelo lístie a zdola bolo počuť hluk a rozprávanie davu, ktorý išiel okolo. Vtedy uvidela Jána, ktorého nazývali Krstiteľom, akonáhle na ceste vystúpil z prašného mračná. Zahľadel sa svojimi vpadnutými, ohnivými očami nahor do Máriinej tváre. Na okamih sa zastavil a pozdvihol ruku ako na pozdrav.

Mária s úľakom ustúpila späť. Ona, inak taká duchaprítomná, nevedela čo má robiť. Pohľad týchto hlbokých, ohnivých očí bol ako výčitka a súčasne ako otázka. Otrasená kráčala Mária cez záhradu k svojmu domu. Vzrušene prechádzala z miestnosti do miestnosti a bojovala s rozhodnutím, či má poslať pre tohto zvláštneho proroka. Nemala pokoj, kým o tom neupovedomila svojho najspoľahlivejšieho služobníka.

"On nepríde pani," povedal služobník, " hovorí len k zástupu a nedá sa pozývať do domu. Odmieta všetky výsluchy, má celkom iné spôsoby ako ostatní a odoprie to aj tebe. On pozná len svoju vôľu. Je ako horiaci oheň, spaľujúci a súčasne ožarujúci, ale nebude preukazovať láskavosť krásnej žene."

"Urob, ako som ti rozkázala, uvidíme! Napokon tvoja reč je nemiestna. Kto hovorí, že chcem od neho láskavosť? Jednaj podľa môjho rozkazu!"

Krásne oči zahoreli hnevom a okolo úst sa vyryli rysy trpkosti. Aj v tom, že sa sluha zdráhal a opovážil sa takto odpovedať, bolo znamenie, ako je posudzovaná.

Vnorila sa do hudby. V hre na struny nachádzala vždy útechu a čistotu najkrajšej harmónie, po ktorej jej duša hladovala. Nechcela prijať žiadnu návštevu, ani priateľov. Nevrátila sa do mesta, ale ostala vo svojom vidieckom sídle. Jej dušu zavalila neznáma ťažoba - očakávala osudový obrat. S úzkosťou čakala na Janovu odpoveď. Prišla :

"Kto sa chce priblížiť ku kráľovstvu Božiemu, musí mu vyjsť v ústrety. Ono za ním nepobeží."

Tvrdo zasiahli Máriu tieto slová.

Nad Jeruzalemom ležali temnoty. Hriech veľkého mesta volal k nebesiam. A predsa sa jeho chrám vznášal ako vzácny poklad v pozemskom slnku. Klamom lesku a sľubov zakrýval vnútornú skazu, lebo ako naozaj vyzeralo toto posvätné, oslavované a ospevované mesto, ktoré sa zdalo veľkým, bohatým a mocným? Ako kliatbou postihnutý hrozil mocný hrad, v ktorom vládol Herodes Antipas, strašný panovník, so svojou hroznou ženou Herodiadou.

Tá bola ovládaná neresťou. Často podávala zlatý pohár otráveného vína na pery svojich obetí. Akoby sama bola naplnená najprudšími jedmi. Kamkoľvek vkročila, zhustol a sťažil vzduch.

Hoci ľud už stonal pod tlakom Ríma, bol ňou zotročovaný ešte viac. Ako jed z prasknutého vredu, ktorý všetko otravuje, čo v okolí žije ešte zdravé, tak vychádzala nákaza z tohto miesta.

A do toho výhražne zaznieval Jánov hlas! Denne, aj v noci. Herodiadu doháňal až na hranicu šialenstva. Konečne nechala Jána zajať, aby silou svojho zvestovania kráľovstva Božieho na zemi nevzbudil vzburu ľudu.

"Ja vás krstím vodou. Ten však, ktorý príde po mne, bude vás krstiť Duchom Svätým!"

Tak zneli jeho slová.

A ľud sa už medzitým rozprával o zázrakoch Nazaretského. Zo všetkých strán prichádzali až neuveriteľné povesti. Hnev a strach Heroidady sa tým stupňoval k takej nenávisti, že si vynútila Jánovu smrť.

Keď dal Herodes súhlas, so strachom sa zrútil a ochorel za strašných bolestí. Železné mlčanie sa položilo na toto inak tak rušné mesto, keď došlo k strašnému skutku. Búrka skučala nad zemou a prinášala obrovské množstvo piesku, takže vystrašila všetkých ľudí. Bolo počuť temné dunenie pod zemou a na chrámovom nádvorí popraskali dlažobné dosky.

Hrozivé nebezpečenstvo viselo vo vzduchu. Ľudia chodili okolo seba placho a nepokojne. Všade bola nespokojnosť, a tiež nemé, výhražné mlčanie. Nikde nezaznelo hlasné otvorené slovo. V kruhoch učencov a ostatných velikánov Júdei i Ríma bolo zvykom len prázdno hovoriť. Každý skrýval svoju vlastnú tvár, aby nikto nespoznal, čo sa v ňom deje.

Mária z Magdaly bola v tom majsterkou. Ale od chvíle, keď urobila ten najväčší krok, aby ovládla svoju pýchu a predstúpila pred Jána, aby počula jeho slová o kráľovstve Božím, od tej chvíle sa jej sprotivil život v klamstve. Bolo jej, akoby oči prorokove čítali hlboko v jej duši. Iste veľmi dobre vedel, ako trpela.

Napriek tomu však konal, ako by tu nebola. Hovoril vtedy pre všetkých a nikto sa o ňu nestaral. To, čo by jej bolo inak nepríjemné a trápne alebo dokonca urážlivé, bolo jej v tejto chvíli vhod, že totiž o ňu nikto nedbal. Bola tiež celkom jednoducho odetá a jej hlavu i ramená zahaľoval šedivý závoj.

Bolo to vtedy naposledy, keď bolo možné počuť Jána Krstiteľa voľne hovoriť k zástupu. Neskoro večer bol už zajatý.

Ľud však stál bez hnutia neďaleko a počúval jeho hlas, ktorý teraz ešte zaznieval z hĺbky väzenia. Poslucháčom nebolo možné vniknúť do nádvoria hradu. Bol príliš silno a prísne strážený. Nebolo to však tiež potrebné. Veď tomuto hlasu akoby narástli krídla, ktoré ho vynášali cez všetky prekážky až do duší pre neho otvorených. V týchto dušiach však v niekoľkých hodinách spôsobil neopísateľné prevraty. Tak sa stalo aj Márii z Magdaly.

Ešte raz pred ňou prebehol celý jej doterajší život.

Nikdy vo svojom živote nebola naozaj rozochvená. Išla hrdým krokom svojou vlastnou cestou, ktorá na nej spočívala ako bremeno. Bola vtiahnutá do všetkého, čomu by sa bola z hĺbky duše rada vyhla, predovšetkým do trvalého spojenia s ľuďmi veľkého sveta.

Stále ťažšie cítila na sebe prázdnotu tohto svojho života. Túžila po niečom vzácnom, čo sa zdalo byť niekde zakopané. Hľadala, ale nevedela, čo vlastne hľadá. Kam prišla, hneď v prvom okamihu narazila na prázdnotu, aj keď vonkajšie pomery sa zdali byť seba lesklejšie.

Vyhľadávala spoločnosť mudrcov, aby sa od nich učila. Učila sa ľahko, ale vedenie týchto mužov sa jej zdalo byť mŕtve. Jej hľadanie zmyslu života, ktorý by osviežil jej ducha ako tryskajúci prameň, zostalo bezvýsledné.

Vážila si síce vedenie učencov v hraniciach ich možností, ale snažila sa prekročiť tieto hranice. Hľadala u žien, uchádzala sa o ich priateľstvo, aby sa naučila, ako má vyzerať zrelo vyvinutá ženská duša. Bolo v nej niečo ako spomienka, akoby už bola kedysi poznala čisté ženy a snáď ich aj milovala.

Ale aj v tomto prípade narážala všade len na sklamanie. Najskôr verila, že musí hľadať vinu v sebe, ale potom uzatvorila svoju veľkú túžbu sama v sebe. Svojím bohatstvom a vzdelaním, svojimi vzťahmi k veľkým umelcom a učencom sa dostávala stále viac do kruhu, z ktorého boli vylúčené ženy vyšších kruhov.

Láskou k bohatému rímskemu umelcovi bola roky viazaná na tento kruh. Keď ju opustil, bola obklopená obdivovateľmi a priateľmi, ktorí boli viac ako ochotní ju utešovať. Na túto dobu svojho vnútorného zúfalstva a svojich vonkajších triumfov spomínala Mária z Magdaly s odporom. Túžba po nepoznanom šťastí bola úplne zasypaná. A okolo Márie bolo temno.

Kým však ešte stále vyhľadávala vír sveta, aby sa omámila, nebolo jej lepšie. Bez rodičov a osamelá, ako ona bola, spoznala, že sa všetci snažia iba o to, aby z nej niečo mali. Jej krásu, jej majetok alebo jej povzbudzujúcu prítomnosť. A ona predsa toľko túžila, aby mohla dávať. Chcela však ľuďom pomáhať svojim milujúcim dávaním, chcela obšťastňovať a utešovať, a nie len zaháňať dlhú chvíľu ako hračka.

Vyhľadávala chudobných. Tam ju však zasiahla taká vlna nenávisti, podozrievavosti, horkosti a neporozumenia, že váhavo stála na prahu milosrdenstva a neodvážila sa urobiť ďalší krok. To bolo krátko predtým, než uvidela proroka Jána. A vtedy vedela pevne a nezmeniteľne:

"Ak ti môže vôbec nejaký človek poradiť, potom len tento."

A on jej tiež ukázal cestu jedinou krátkou vetou, ktorú jej odkázal. Týmito niekoľkými slovami strhol múry falošnej predstavy a domnienky o nevyhnutnosti pozemskej zviazanosti, ktoré boli okolo nej:

"Kto sa chce priblížiť ku kráľovstvu Božiemu, nech mu ide v ústrety, ono nepobeží za ním!"

Ako veľa jej dal touto vetou. A teraz ho dala Herodias zabiť. Bola to prvá naozaj precítená bolesť, ktorú Mária precítila pri tejto správe. Na život, ktorý bol za ňou, pozerala úplne inak od hodiny, keď sa dozvedela o smrti Krstiteľa. Ako by to bol život niekoho iného. Bolo jej, akoby išla v ústrety novému životu a striasla zo seba všetko, čo ju ťažilo. Krstiteľovo slovo ju zamestnávalo zo dňa na deň viac. Hľadala kráľovstvo Božie. Sformovalo sa to v nej v pevný pojem, ktorý sa spájal s Nazaretským, o ktorom Krstiteľ hovoril.

Hľadala ľudí, ktorí by jej mohli povedať, kde býva. Chcela konať tak, ako to povedal Ján. Chcela ísť v ústrety Tomu, ktorý prinášal kráľovstvo Božie.

Keď v nej dozrelo toto rozhodnutie, bolo jej zrazu ľahko a voľne. Slzy jej vstúpili do očí a zmocnil sa jej a vystúpil v nej hlboký cit vďačnosti. Také to musí byť, keď príde človek do svojho domova po dlhej púti, myslela si. Jej čulý rozum urobil toto prirovnanie bez toho, aby vedel, že to bol vskutku podobný dej.

Trvalo to dlho, kým zistila, kde by mohla Ježiša nájsť. Teraz ju už nezadržalo nič. Musela k Nemu. Kus cesty sa nechala niesť na nosidlách. Po odpočinku v nocľahárni však poslala služobníkov späť.

Potriasali hlavami. Aké to zas pripravuje dobrodružstvo? Nebolo možné karhať ľudí, ktorí takto hovorili, lebo nepoznali jej dušu. Prisudzovali jej tie najdobrodružnejšie veci, iste však nie taký dôležitý a vážny krok.

Bolo nápadné, ako náhle Mária z Magdaly opovrhla všetkým prepychom. Dlhý šedivý odev halil vysokú postavu. Aj závoj bol rovnakej farby. Jej obuv bola pevná, vhodná na putovanie, a tak Mária radostne kráčala po ceste, ktorá jej bola naznačená.

Ľahko a slobodne kráčala v horúcom slnku zaprášenou cestou. Hodiny míňali ako v lete. V jej vnútri precitlo napätie sily, ktoré bolo pre ňu úplne nové. V želaní dosiahnuť cieľ svojej duchovnej túžby zabudla na všetko, čo by sa jej bolo doteraz, v jej pohodlnom živote záhaľky, zdalo byť veľkou, neprekonateľnou námahou. Bolo jej samozrejmé ísť touto horúcou, namáhavou cestou. Nedivila sa tomu, ale všimla si, ako sa jej uľavilo. Veď sa blížila každým krokom k svojmu cieľu.

Či naozaj Nazaretský zriaďuje kráľovstvo Božie na zemi, ako to povedal Ján Krstiteľ?

Celkom neisté, skutočne pozemské predstavy o kráľovstve Božom panovali vo svete, v ktorom Mária Magdalena doteraz žila. Ostatní hádali, že je za tým tajná politická organizácia, a ctižiadostiví verili vo vládu pozemskej moci. Všetci potom takto vytvárali nemožnú zmes rozumových predstáv.

Sotva niekto z nich rozumel Jánovi a jeho jasným poukazom. Márii Magdalene bolo, akoby pred dávnymi a dávnymi časmi prežila už niečo podobné. Zakaždým ju však zachvátil bolestne radostný pocit, ktorý si ani nevedela vysvetliť alebo popísať. Bola zvyknutá seba i všetko okolo seba pozorovať. Ako pozorovateľ v divadle, tak prežívala seba a svoje okolie. Niekedy sa tiež zapojila do tej hry, ale len vtedy, keď si bola istá úspechom.

Teraz však bola ako dieťa, plná plachosti a úzkosti. Keď však na ňu prišla tak blažene smutná bolesť, ktorá sa jej javila ako túžba po domove, potom už nezostalo nič z pyšnej, vypočítavej a vášnivej ženy. Bola tu len veľká hanblivosť.

V zamyslení kráčala stále dopredu. Nestarala sa o skupinu vojakov, ktorí išli okolo nej, ani o veci okolo, o kupcov, ľudí ani žobrákov. Videla pred sebou len vynárajúce sa mestečko, v ktorom jej bol označený dom, kde sa mali schádzať učeníci proroka z Nazaretu.

Po krátkom čase sa však ohlásil smäd a únava. Kroky sa zvoľnili a nohy boleli. Mária Magdalena ani nepozorovala, ako sa za ňou ľudia udivene obzerajú.

Krajina bola krajšia a zelenšia. Od jazera prichádzal tichý a chladný vietor. Mária Magdalena však nechcela odpočívať z obavy, že by zmeškala najlepší čas. Vtom prichádzal v smere od jazera veľký zástup ľudí. Prichádzali asi zďaleka, pretože vyzerali ako pútnici. Boli medzi nimi starci, ženy a deti, ale aj statní muži. Väčšinou to boli Židia, ale bolo vidieť aj Rimanov. Odev niektorých prezrádzal, že pochádzajú z veľmi vznešených, bohatých domov.

Jedno napadlo Máriu predovšetkým: Výraz spoločenstva, ktorý vychádzal z tohto davu. Akoby veľké, spoločné šťastie odstránilo akékoľvek chcenie jednotlivca.

Mária sa ticho zachvela. Naplnení veľkým prežitím rozprávali ľudia o zázrakoch, ktoré sa udiali v poslednej dobe. Jeden to rozprával druhému, jeden k tomu pridával viac ako druhý a mnohému rozumeli celkom inak, ako im to bolo povedané.

Mária počúvala a ľahké sklamanie tiahlo cez jej dušu. Vnášajú ľudia do tohto veľkého prežitia ducha predsa zase len svoje malé ja, aby sa v tom zaskvelo? Teraz boli predsa všetci rozochvení silou, ktorá jej bola hneď viditeľná, a predsa zostávajú nezmenení! Ona však nechcela súdiť, najskôr musela skúmať samú seba.

Zástup prechádzal okolo nej. Zostala stáť, pretože sa nechcela dať strhnúť do prúdu. Ona k nim predsa ešte nepatrí. Chcela ísť až za poslednými. V tom prichádzal druhý zástup. Zdalo sa, že ľudia obklopujú niekoho vo svojom strede.

Zvoľna sa blížil aj tento zástup k čakajúcej žene.

Prešlo niekoľko mladých mužov. Boli medzi nimi krásne, statné postavy. Bolo jej nápadné, akí boli príkri a odmietaví k ľuďom. Mária by sa bola najradšej prepadla do zeme. Predsa sa jej títo muži niečím páčili: Vychádzal z nich lesk čistoty. Ale prečo tá prísnosť? Kde bola tá láska, ktorá utešuje hľadajúce duše?

To mali byť prorokovi učeníci?

V tom počula hlas, ktorý im dobrotivo, ale rozhodne zakazoval byť takými prísnymi!

"Pomyslite predsa na hodinu, kedy ste stáli pri jazere a pýtali sa: Pane, smieme ísť s Tebou?"

Mária klesla na kolená, pozdvihla ruky a vzhliadla: On, ktorý toto hovoril, práve kráčal okolo nej.

Bolo to také jednoduché a predsa v tom bol celý svet lásky, varovania a naprávania. Aj mnoho povzbudení hľadajúcim.

"Ak je tento muž naplnený dobrotou, môžeš sa aj ty priblížiť, Mária Magdalena!"

Povedal to jej vnútorný hlas. Ale on už prešiel, skôr ako si správne uvedomila jeho prítomnosť. Predsa však ju však zasiahol pohľad. A tento pohľad prenikol jej dušu ako blesk. Bolo jej, akoby prezrel celý jej život. A ešte jedno jej napadlo. Vyzeral ako Riman, ale z neho sa dívala na ňu ešte druhá, oveľa žiarivejšia tvár.

Ešte stále kľačala na okraji cesty. Prichádzal malý hlúčik oneskorencov. Pristúpili k nej dve ženy. Aj ony mali jasný lesk na čele a vychádzal z nich tichý mier, starostlivosť a dobrota.

Priateľsky pozdvihli dojatú Máriu z Magdaly a prijali ju do svojho stredu. Vlna sily a osvieženia ňou prenikla. Tieto ženy mali niečo, po čom Mária tak túžila. Mali lásku a čistotu a jednoduchosť ich bytostiam dodávali veľký pôvab. Mária Magdalena sa s nimi cítila v bezpečí.

Prirodzeným citom, ktorý im Ježiš daroval, vytušili, že táto žena mala ťažký život. Priateľsky jej ponúkli radu a pomoc. Mária Magdalena veľa nehovorila, ani nemohla. Jej duša bola plná zmätku a hrôzy od tej chvíle, keď mala príležitosť porovnávať seba s týmito ženami. Teraz vedela, že jej samej chýbalo to najlepšie - najvyššia hodnota, ktorú žena má: Čistota!

Teraz ju mučila myšlienka, že Ježiš ju zavrhne. Čím viac pozorne skúmala spôsob oboch žien, tým viac si pripadala stratenejšia.

Keď konečne došli k ubytovni, Mária Magdalena bola ubytovaná v malej, ale čistej izbičke, jedna zo žien jej obstarala ešte pokrm. Potom odišli a odporučili jej, aby si odpočinula. Sľúbili jej, že za ňou čoskoro prídu.

Po krátkom odpočinku však Mária Magdalena už nevydržala na lôžku. Vybehla z domu a ponáhľala sa ulicami. Bol už večer. Mária išla úzkou ulicou medzi vysokými múrmi. Pri jednej mrežovanej bráne sa zastavila a pozerala sa do kvitnúcej záhrady. Bolo jej, ako by z otvorenej siene domu na druhom konci záhrady zaznieval hlas, ktorý rozochvel jej srdce. Tak hovoril len Jeden.

Kto raz počul hlas Boží a otvoril svoju dušu, ten už nikdy nemôže na neho zabudnúť. Tak sa stalo aj Márii. Znova ucítila jemné chvenie v srdci, celá sa roztriasla a znova cítila, ako jej prúdi horúca vlna blaženosti, ktorá prekryla horkú bolesť jej bezcennosti. V Márii Magdalene to zaburácalo a ona zabudla na všetko. Teraz hovoril už len jej túžobný duch, ktorý ju hnal k nohám Pána tak, ako kedysi už kľačal pred jeho silou. Duch sa rozpamätal na prosbu a sľub, o ktorom rozum už nič nevedel.

Boli dni pred Veľkonočnou slávnosťou a Ježiš chcel ísť so svojimi učeníkmi do Jeruzalema. Teraz boli hosťami v Šimonovom dome. Nachádzali sa v otvorenej sieni, ktorá poskytovala vyhliadku do záhrady a na domy na trhu. Zvoľna sa znášal večer, vo vetvách vysokých pínií znel tichý šum. Bohatá kvetinová výzdoba vydychovala svoje vône do siene.

Ježiš bol veľmi tichý. Sedel v kruhu svojich učeníkov, nad ktorými sa vznášalo tiché napätie. Akoby tušenie nejakého zlého obratu udalostí, ktorému sa nemožno vyhnúť.

Tu zazneli náhlivé kroky a zo záhrady sa ozval hlas strážcu. Avšak žena, ktorá prichádzala, sa nedala zastaviť. Ponáhľala sa krátkym, tichým a rýchlym krokom, akoby sa sama bála, že ešte v poslednej chvíli stratí odvahu. Vybehla po schodoch a pristúpila k Ježišovi. Sklonila sa pred ním hlboko a bozkávala jeho nohy.

Mäkký závoj, ktorý ju takmer zahaľoval, skĺzol dole a záplava zlatistých vlasov zahalila jej tvár. Nezadržateľne tryskali slzy z jej veľkých očí, ktoré s prosbou vzhliadali k Pánovi. Ježiš sa mierne naklonil a trpezlivo, s veľkou vážnosťou sa na ňu pozeral.

Učeníci však a najmä hostiteľ pokladali rušivý vpád tejto ženy za veľmi neslušný. Šimon povedal Ježišovi:

"Viem, že je to veľká hriešnica. Nemal by si ju vykázať?"

Šimon bol farizej. Ježiš sa na neho pozrel, potom skúmavo pozrel na kruh všetkých tých, ktorí boli okolo neho, a mierne potriasol hlavou.

"Počuj, Šimon, mám ti niečo povedať: Jeden veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto grošov a druhý päťdesiat. Pretože obaja nič nemali, odpustil dlh obom.

Vidíš túto ženu? Ona ma umyla slzami a pomazala moje nohy masťou. A ty, urobil si to isté?

Veľa hriechov je jej odpustených, lebo ona odovzdala mnoho lásky. Komu sa však málo odpúšťa, ten málo miluje.

Mária Magdalena, tvoje hriechy sú ti odpustené, tvoja viera ti pomohla. Odíď v pokoji!"

Mária Magdalena vstala a vyšla. Akoby z nej spadla veľká ťarcha.

Tí však, ktorí sedeli okolo stola, sa veľmi čudovali, že Ježiš odpúšťa hriechy.

Okolo Márie Magdalény sa zniesol svetlý záhal, ktorý ju presvetlil. Bola šťastná. Išla odtiaľ ako vo sne a nevedela ani, ako sa dostala späť. Čoskoro bola opäť spolu s ostatnými ženami, do ktorých blízkosti ju všetko ťahalo. Cítila, že teraz môže s nimi hovoriť bez ostychu a pýtať sa ich na všetko, čo ju tak zaujímalo.

Bolo jej stále viac nápadné, ako jednoducho a prirodzene prijímali všetko, čo sa počas dňa zbehlo, a ako radostne prikladali ruky k dielu všade tam, kde mohli nejakým spôsobom pomôcť iným.

Pozorovala každé ich hnutie. Cítila ich úmysly a myšlienky s otvorenou dušou počúvala ich slová. Chcela sa od nich učiť. Vedela predsa, že sám Ježiš ich viedol, žehnal a osvietil.

Hovorili s ňou o Ježišovi a z každého slova svietila ich vernosť, láska a oddanosť Pánovi.

Bola stále tichšia, stále skromnejšia a načúvala v sebe, svojmu citu. Už sa ani nespoznávala. Kde boli také mnohé vzruchy a myšlienky, ktoré ju inak stále rozochvievali, ktoré ju často robili tak nepokojnou, pánovitou a vášnivou? V jej vnútri zavládol pokoj a dušou znel čistý zvuk jasných zvončekov. Rozžiarilo sa v nej svetlo a ona sa modlila bez toho, aby hľadala slov.

Často počas noci bdela na svojom úzkom a tvrdom lôžku. Ale takto prebdelé noci jej prinášali viac posily a osvieženia ako najhlbší spánok. Vedela, že keď vzíde ráno, musí byť celý jej život nový. Preto chcela poprosiť Ježiša, aby smela slúžiť tak, ako ostatné ženy.

Chcela sa uvoľniť od doterajšieho života. Chcela predať svoje šperky a všetok svoj majetok a napredovať so ženami v pokore, vernosti a čistote. Chcela nosiť v duši žiariace svetlo ako ony. Bola vedená podivuhodným spôsobom. Často sa jej zdalo, že jej stojí po boku pomocný duch, ktorý jej radí.

Plná dôvery a úplne uvoľnená poddávala sa hnutiu svojej duše a mnoho sa pri tom naučila. Kedykoľvek Ježiš hovoril, bola vždy prítomná. Žíznivo vpíjala do seba jeho slová.

* *

Nevrátila sa do svojho domu, ale chodila za Pánom. Vedela, že jeho cesta vedie do Jeruzalema, a bola tým obzvlášť skľúčená. Preto sa pýtala Ježiša, keď raz stál sám v záhrade pred domom Šimona:

"Pane, smiem ísť s Tebou?"

Vážne sa na ňu pozrel a povedal:

"Tvoja prosba je splnená. Poď a nasleduj ma!"

A potom dobrotivo pokračoval:

"Mária Magdalena, budeš svedkom Božích udalostí na zemi, ale len malú časť z toho teraz pochopíš a budeš zvestovať. Tvoja cesta nie je začiatkom, ako sa domnievaš, ale pokračovaním. Vrátiš sa znova. Vždy, keď Božie Svetlo vstúpi na zem, budete vy, vyvolení, prítomní, ak medzitým nezblúdite.

Až keď príde Syn Človeka, až potom porozumiete celému kolobehu. Ešte nie ste pre to zrelí. Mal by som vám ešte mnohé povedať. Vy však nerozumiete ani tomu, v čom dnes žijete. Ako máte rozumieť tomu čo príde?

Chcem vám pomôcť, aby ste získali život. Dbajte, aby ste si ho udržali!

Ja neprinášam súd, ale vediem vás na cestu do kráľovstva Božieho. Keď však príde Syn Človeka, potom vy všetci uvidíte aj mňa. Lebo ja a Otec jedno sme a On je v Ňom!"

Mária Magdalena bola zrelá a múdra, oveľa zrelšia ako ostatné ženy. Mnohé bolesti, ktoré prežila, jej rýchlo pomáhali. Podivuhodne ľahko dokázala chápať Ježišove slová. Kedykoľvek s ňou prehovoril, urobila veľké pokroky vo svojom vývoji. Chápala jeho slová duchom a dokázala ich v sebe obrazne prežiť. Bolo jej, ako keby do nej prichádzalo každým dňom viac svetla. Takto bola pripravovaná, aby čoskoro spoznala celý život.

Ale tým tiež cítila, ako sa priblížila tŕnistá cesta, ktorej sa na tejto zemi nemohol vyhnúť žiadny z blízkeho okolia Ježiša. Vnímala oslepujúci žiaru slnka, ktorá robila z cesty pálčivé muky, keď po nej kráčali v oblaku prachu, často obklopení hustým múrom ľudí, ktorí chceli Ježiša nasledovať.

Videla však tiež, ako sa v žiari slnka šíri hmlovitý jemný čierny mrak.

"Musíš Pána varovať pred Jeruzalemom," povedalo niečo v nej.

Urobila to. On sa však na ňu láskyplne pozrel:

"Musím dokončiť svoju cestu, ak sa chcem vrátiť do svojej ríše."

V tom Mária Magdalena uvidela, ako z postavy Pána vystupuje žiariace biele Svetlo vo forme rovnoramenného kríža. Nepovedala to však nikomu, lebo On jej to zakázal.

Okolo Márie Magdalény sa číhavo plížil jeden z učeníkov, akoby ju závistlivo a s podozrením pozoroval. Bol to Judáš Iškariotský. Vyhýbala sa mu, kde len mohla. Už od prvého stretnutia vedela, že z tohto muža nemôže vzísť nič dobré, ale stále znova si to vyčítala. Veď to bol predsa učeník Ježiša a Pán bol k nemu obzvlášť dobrotivý.

Najprv utekala pred jeho blízkosťou, pretože jej vždy nejakou otázkou pochádzajúcou z rozumu skalil jej najkrajšie hodiny. Potom sa nútila a premáhala a znášala jeho prítomnosť. Robila to kvôli Ježišovi, ale trpela tým. Teraz zreteľne pozorovala, že Judáš zmýšľa zle. Deň zo dňa sa stával domýšľavejším a pochmúrnejším (poz....dal v mene Pána Ježiša podnet k povstaniu počas Veľkej noci s cieľom dosadiť Ježiša za pozemského kráľa Židov a vyhnať Rimanov, pričom sa videl Pánovým prvým radcom, ktorý zaňho bude "milostivo" všetko riadiť, keďže Ježiš nie je pozemšťan a nevie ako to tu chodí... -zjednodušene povedané ). Máriu Magdalenu prepadol veľký nepokoj.

Stále obchádzala a všetko pozorovala. Trochu sa zastavila k odpočinku, a už ju zase všetko poháňalo. Dostala sa do neznesiteľného stavu strachu a úzkosti. Nebol to strach o seba, ale o Ježiša.

Povedala to učeníkom a Peter jej vysvetlil, že už dávno utvorili ochranný kruh okolo svojho Pána a že dary, ktoré On do nich vložil, budú z nich pôsobiť a prinesú ovocie. Rozprával jej tiež, že vyšle učeníkov, aby spoznali, čo môžu dokázať v jeho vôli. Povedal jej, že môže byť pokojná, keď vie, že jeden z nich je v blízkosti Ježiša.

Nemala však pokoj, až raz pochopila, že teraz nemá nasledovať svojho Pána, ktorý je predsa obklopený svojimi najbližšími, ale že by ho mala skôr predchádzať. Išla k Ježišovi, povedala mu to a prosila, aby ju prepustil do Jeruzalema. Príčinu mu však nepovedala. Ježiš ju však dobre poznal a povedal:

"Odíď v pokoji. Usporiadaj svoje veci a priprav spojenie so svojimi priateľmi."

Tentokrát neporozumela dosť dobre slovám Pána. Keď však teraz pomyslela na ľudí, ktorých po svojom vnútornom obrátení mala znovu uvidieť, vnímala prúd jasných vlákien, prichádzajúcich k nej, ktorý ju buď priťahoval alebo odpudzoval. Akoby išla uprostred pracujúcich, žiarivých síl a sama ich vysielala. Teraz, keď sa zo svojej vôle rozhodla pracovať pre Ježiša, prúdila z nej sila, ktorú jej On daroval. A naplnená novým životom odišla a už sa nebála.

Stala sa cudzinkou vo svojom vlastnom dome. Prechádzala krásnymi, nádhernými miestnosťami a bujnou záhradou, ako by tu bola hosťom, ktorý síce vďačne užíva krásy a pohodlie, ale čoskoro chce ísť ďalej a všetko s radosťou opustiť.

Služobníci jej vyšli v ústrety úplne rozdielne. Niektorí z nich, ktorí predtým boli plachí a jej cudzí, cítili sa byť k nej priťahovaní. Ostatní však, ktorí jej kedysi horlivo slúžili, javili skoro nepriateľský, až vyzývavý postoj, keď k nim Magdalena prehovorila. Nesmerne ich dráždilo, že nevedeli, kde pani bola a odkiaľ sa tak zmenená vrátila.

Posmešne sa pozerali na jej prostý odev bez ozdôb. Niektorí s pokrčením ramien sa od nej odvrátili. Spoznali, že pre nich tu už nič nie je. Zlaté časy boli preč. Mária z Magdaly nejako schudobnela.

Preto sa jej vysmiali. Už si nespomenuli na to, ako k nim bývala dobrotivá. Mária Magdalena ich nechala ísť. S bohatou mzdou a darmi boli strážcom domu prepustení. Ostatní však u nej slúžili ďalej.

Ako sa jej stalo so služobníkmi v jej dome, tak podobne sa stretávala so svojimi známymi a priateľmi. Mnohí ju už nepoznali, alebo sa na ňu nechceli pamätať.

Ona sama sa na všetkých pozerala inými očami. Často teraz odkryla mnohé hodnoty pod úplne skromnou schránkou, a zase veľkú prázdnotu a domýšľavosť tam, kde kedysi prejavovala obdiv. V krátkej dobe svojej neprítomnosti sa naučila poznávať hodnotu človeka okom ducha, nie podľa rozumového úsudku.

Malý však bol počet tých, ktorých by mohla viesť k Ježišovi. Ale najdôležitejšie sa jej zdalo ich pozorovať a využívať svoje styky. Snažila sa zachytávať nitky, ktoré jej umožňovali vhľad do konania farizejov, Rimanov a Židov. Nebolo to také ľahké v týchto búrlivých dňoch. Mnohý z jej starých priateľov ju placho skúmal.

Nemohli sa odvážiť hovoriť v jej blízkosti. Cítili sa nejako skľúčení. Napätá nálada vo veľkom meste doliehala na ľudí ťažko a tiesnivo, oveľa viac ako inokedy. Pripadalo jej, ako by práve v tomto meste sa sústreďovali mocnosti neopísateľných temnôt.

Číhavo sa skrývali, zatiaľ čo zázračne jasné svetlo sa približovalo k tomuto bahnu so žiariacou silou. Opäť ju prepadla úzkostlivá starosť. Nemala pokoj cez deň ani v noci a sledovala náladu tohto neblahého mesta. Priatelia učeníkov ju prijali. Mohla im v mnohom prospieť. Jedným z tých, ktorí s veľkou radosťou očakávali Ježišov príchod, bol Jozef z Arimatie. Strojil svoj dom na jeho prijatie. Mária Magdalena ho navštívila a povedala mu o svojom strachu o Ježiša, ktorý jej nedával pokoj, a rozprávala mu o pochmúrnej postave Judáša. Jozef ju však upokojil. Mal zato, že Jeruzalem s túžbou očakáva príchod Pána. Celé mesto rozprávalo o jeho činoch. Sľúbil jej, že ho bude strážiť bdelým okom. Tak prišla veľká, osudná hodina, v ktorej Syn Boží, obklopený jasotom a tancom, oslavovaný hlučným volaním Hosanna, vchádzal do mesta v kruhu svojich učeníkov. Celé mesto sa zmenilo v obrovské, hemžiace sa mravenisko.

Davy ľudstva sa valili ulicami a námestiami v horúčkovitom nepokoji. Celé hodiny čakali na cestách na príchod Pána. Márii Magdalene nebolo možné preniknúť k Ježišovi. Dav ľudí, ktorý napĺňal úzke ulice bol príliš hustý. Počula len neopísateľný jasot zástupov a počula, čo hovoril ľud. Celé mesto bolo ako v stave opojenia. Okľukami sa pretlačila proti prúdu ľudského davu k bráne na bethanskej ceste v očakávaní, že sa tam stretne s niektorými ženami.

"Mária Magdalena, počuj, teraz začína tvoja práca!"

Bol to hlas jej Pána, alebo to hovorila nadpozemská bytosť - anjel?

"Po lúčoch čistoty prúdi k tebe tento hlas z výšin. Svojím chcením slúžiť Bohu si sa k tomu otvorila. Mnohým utrpením spôsobil Pán tvoju zrelosť. Hojnosťou lásky a Svojou milosťou urobil ťa bohatú. Ujmi sa žien. Tam, kde sú ženy ako ty, ktoré ako také majú v sebe žeravú túžbu po nebeskej korune čistoty, tam bude moja sila prostredníctvom teba pôsobiť." (už dlhú dobu prúdi na pomoc stvoreniu a v prvom rade ženstvu druhý aspekt Boha - Čistota ...; na Zemi toto dianie vrcholí, ako sa vie a ako nie každoročne 7.9., na pomoc a k rozkvet všetkých cností ducha ľudí, ktorý sa jej správne otvoria...)

Nebeský lesk sa lial zhora na Máriu Magdalenu. Zasiahol ju v strede cesty, v úzkej uličke medzi dvoma múrmi starého Jeruzalema. Premožená prekvapujúcim leskom Svetla oprela sa o stenu a zavrela oči. Bola sama.

Napriek tomu, že zavrela oči, žiaril lesk pred jej vnútrom a ešte zosilnel. Zhora na ňu hľadela svetlá tvár.

"Ja sama neprídem teraz na vašu zem, len moja sila sa ťa dotýka, kým Syn Boží ešte prebýva na zemi. Tebe je darovaná na požehnanie pre mnohých, ktorí po nej žíznia. Ujmi sa dievčat, sirôt a stratených. Tebe samotnej sa dostalo porozumenie, a dostane sa ti aj sily."

Slovo za slovom znášala sa takto zvesť z večnosti k Márii Magdalene. Ona bola omilostenou. Ľudia ju však napriek tomu stále nazývali kajúcnicou. Ľúbezná postava, ktorá sa jej zjavila, mala na hlave ľaliovú korunu. Veľké a modro žiariace oči planuli svetlom. V dlhom, bielom šate, obklopenom plášťom svetla, stála Irmingard, pra vzor Čistoty, pred duchom Márie Magdalény. Tá rozochvene sklonila hlavu a ukryl ju v dlaniach.

Zbožnosť a vďačnosť naplnili jej dušu. Premýšľajúc o tomto zázračnom prežití vykročila Mária Magdalena z brány, ktorá viedla na úzku cestu k Betánii. Tam v diaľke videla už svietiť malé domčeky. Za nimi na miernych pahorkoch sa rozkladali záhrady na Olivovom vrchu. Cesta jej pripadala zvlášť ťažká, nohy ju sotva niesli, keď sa približovala k domu Lazara. Keď sa posadila na lavicu pred domom a vyzerala tých, ktorí sa mali vrátiť, uvidela zvláštne obrazy.

Pred stĺpmi veľkej siene chrámu videla na nádvorí husto natlačený zástup ľudí. Plný napätia pozerali k chrámovému vchodu. Odtiaľ znel v divokej vrave hlas kupcov. Vyzeralo to ako panika. V pozadí divokej scény uvidela Mária Magdalena vychádzať Ježiša z chrámu. Svietil vo svetlom odeve, ktorý mal dnes na sebe. A teraz ho tiež počula hovoriť. Jeho hlas jej vnikal do srdca. Davy počúvali ako očarované. Zvlášť sa však k nemu tlačil zástup zákonníkov a medzi nimi, plná úzkosti, videla Mária Magdalena vystupovať číhajúceho hada. Od tejto chvíle vedela, že títo muži chcú zničiť Pána. Mária a Marta sa vrátili a mnoho rozprávali. Vošli do domu, aby pripravili jednoduchú večeru a poradili sa, ako majú Pánovi prichystať Veľkonočnú slávnosť. Maria Magdalena s nimi rozprávala a snažila sa potlačiť svoje vzrušenie. Mária z Betánie však, ktorá vždy jemnocitne poznávala to pravé, jej hovorila:

"Máš vo svojej duši súčasne najvyššiu radosť a horký strach. Dbaj, aby Pán videl len tvoju radosť, až príde. Je dobre byť na stráži, ale nestrachuj sa!"

"Kde je Judáš?"

Táto otázka naznačila, že obe mali rovnaké podozrenie. Mária Magdalena sa však rozhodla vrátiť sa skoro do mesta. A ten večer sa s nimi Ježiš dlho rozprával. Mária Magdalena sa zhrozila, keď sa opäť blížila k mestu. Celé ovzdušie jej pripadalo tak neblahé! Ona však niesla vo svojom srdci svetlú blaženosť. Bohato obdarovaná, chcela radostne a vďačne rozdávať všetkým ľuďom, ktorí po tom túžili. Prichádzala zo žiarivého, harmonického kruhu učeníkov Ježišových a bola ešte naplnená životodarným dychom Božím, ktorý obklopoval Ježiša. Chcela pôsobiť, chcela bdieť, chcela využiť všetky styky a svoj vplyv, aby chránila cestu svojho Pána. Chcela tiež dávať pomáhajúcu lásku všetkým tým, ktorí ju potrebovali, podľa príkazov svetlej pani čo sa jej zjavila. Ako to Ježiš povedal, keď mu rozprávala o svojom prežití?

"Udržuj silu, ktorá do teba prúdi zo svetlej ríše môjho Otca, a využi ju. Je ti daná k pomoci pre mnohých, ktorí by k nej inak nedospeli. Ty si mostom k ľuďom. Hlboko vo svojom vnútri uzavri to, čo si prežila. Nie je to určené pre vedenie sveta, ktorý nedbá na ten drahokam v tebe, pretože ho nemôže pochopiť. To, čo si z toho získala, pretvor pre ľudstvo, až potom vzíde ovocie zo sejby ducha."

A opäť, ako vždy, keď Pán hovoril priamo k nej, pôsobili jeho slová živo a splnili sa. V Márii Magdaléne vzrástlo jasné vedenie a poznanie. Bola v duchu spojená so všetkými udalosťami, a všetkým, čo nadchádzalo. Preto sa tiež zhrozila divokého, prehnaného vzrušenia ľudí, ktorý sa teraz, počas Veľkej noci zhromažďovali v hlavnom meste stále viac. Bola rada, že Ježiš nebýva medzi týmito múrmi. Zase znovu ju prepadali myšlienky obáv o Ježiša! Ako ťažký kameň sa kládli na blažené, tiché šťastie jej duše. Z rôznych strán počula časté poznámky, akoby sa zhromažďovalo vojsko pre Ježiša. Zľakla sa a odporovala niektorým, ktorí o tom hovorili. Čoskoro však zmĺkla, keď poznala, že sa kvôli tomu hnevali a podozrievali ju. Jej duša bola náhle ako bičovaná.

"Oni mu škodia! Zrazia ho do skazy svojimi bláznivými predstavami a vlastným prianím pomôcť. Čo mám urobiť? Mám ho zase varovať? Ale on povedal: "Musím ísť svojou cestou!" A učeníci? Neuveria mi a pokarhajú za moju bojazlivosť a budú si myslieť, že mi chýba viera!"

"Oni predsa nevedia, ako falošne ho ľudia chápu, keď hovorí o svojom kráľovstve. Oni sami si predsa robia falošné predstavy a veria v pozemskú moc. Ako často im Ježiš už povedal:

"Kráľovstvo moje nie je z tohto sveta!" Ale ako rozumejú učeníci týmto slovám?"

"Peter - áno, on najskôr - tiež Ján - a predsa ani Ján sa nemôže úplne zbaviť falošných predstáv."

Pri týchto myšlienkach bola stále nepokojnejšia. Znova prežívala onen znepokojujúci dojem, ktorý na ňu zase Judáš urobil predošlého večera. Stál ako pristihnutý zlodej medzi dverami, keď sa ho Ježiš pýtal:

"Kde si bol?"

Jeho lož ju zasiahla ako šíp pri vedomí, že Ježiš ho prezrel. Všetkých zachvátilo zdesenie a odpor a v tvári Pána sa ukázal hlboký smútok.

Opäť si pomyslela, že jedine Jozef z Arimatie môže pomôcť. Išla domov a chystala sa, že ho navštívi. Za hodinu ju doniesli nosidlá k jeho domu. Bol opäť večer. Srdce ju bolelo a v duchu hľadala Ježiša. Cítila, ako by s ním bola spojená podivuhodným spôsobom, ako svetlým vláknom, ktorým k nej prúdila správa o tom, čo sa s ním deje. Cítila sa osamelá a prevládla v nej mučivá bolesť opustenosti. Náhle sa však okolo nej rozšíril žiarivý jas. Videla Ježiša stáť pri dlhom, bielo prestretom stole. Okolo neho sa vznášal krúžiaci svetelný pás. Ježiš lámal chlieb a podával kalich s vínom svojim učeníkom. Všetci učeníci však vyzerali inak. Ježiš bol v žiariacom Svetle. Obraz, ktorý videla, sa javil v lesku, ktorý nebol z tejto zeme. A opäť cítila, ako by už skôr poznala to, čo sa tu dialo, hoci tomu nemohla ľudskými zmyslami rozumieť. Akoby sa týmto svetlým dianím stal veľký čin a naplnenie Božskej Lásky. Nechápala, čo smela v duchu prežívať, ale cítila sa tým posilnená. Medzitým došla k sídlu Jozefa z Arimatie. Rozochvene znel jej hlas, keď sa pýtala na pána domu. Dostalo sa jej odpovede : "Josef z Arimatie odišiel pred niekoľkými dňami a nikto nevie, kde sa pán zdržiava."

V Máriiných rysoch sa zračilo sklamanie a hlboká bezradnosť. Vedený súcitom pozýval ju správcu domu, aby si oddýchla. Už chcela odmietnuť, ale potom predsa za ním vkročila do nízkej miestnosti, ktorá na prízemí slúžila za strážnicu. Magdalena prijala vyzvanie správcu v nádeji, že sa dozvie niečo bližšie o Jozefovi z Arimatie. Ale muž bol skúpy na slovo. Nechcel hovoriť napriek tomu, že videl, ako je Magdalena hlboko pohnutá. Musel si priznať, že táto žena neprišla bez zvláštneho dôvodu v tak nezvyčajnú hodinu. Mlčky stál pred ňou. Sklamaná a vyčerpaná zvrátila hlavu a privrela oči. Náhle a mimovoľne splynulo z jej pier :

"Prichádzam k vôli Ježiša z Nazareta!"

Toto meno zapôsobilo ako heslo. Hladká, nepreniknuteľná Rimanova tvár sa rozjasnila svetlom vnútornej radosti.

"Vidím, že si jeho stúpencom," povedala Mária Magdalena, "a mne môžeš dôverovať."

"Áno, milujem Ježiša a chcel by som mu slúžiť," znela odpoveď. "Ja viem, že môžem otvorene hovoriť k Márii z Magdaly. Knieža mi o vás rozprával. Odišiel s Markom - Rimanom. Dôvodom boli politické nepokoje. Zaťahovali do toho Pána. Musím tu strážiť. Mám sprostredkovať posolstvo?"

Mária Magdalena rozprávala o svojom pozorovaní a svojich starostiach.

"Neboj sa. Čo bolo možné urobiť, to už bolo urobené."

Jasne a určite zneli upokojujúce slová z pier Rimana. Po týchto slovách stal sa opäť zdvorilo uzavretý. Hlboko a slávnostne sa pred ženou uklonil. Úctivejšie ako bolo zvykom Rimanov. A Magdalena sa vracala domov temnou nocou. Jej telo bolo na smrť unavené. Vyčerpaná sa položila do vankúšov svojich nosidiel. Tma ju úplne obklopila, len ľahké kolísanie nosidiel upokojovalo jej nervy. Keď žiara pochodní jej sprievodcov matne a prerušovane ožarovala okraje cesty, zniesol sa na ňu veľký pokoj a sila. Akoby v jej blízkosti bola moc, ktorá ju vedie, ochraňuje a oživuje. A napriek tomu bola smutná. Na smrť smutná, vzdialená všetkému pozemskému. Čo to len bolo? Zvoľna v nej precitla spomienka. Spomenula si na dobu, kedy sa od prebudenia svojho ducha otvárala duchovnu. Spomínala prežitie na ceste do Bethanie a obšťastňujúceho zjavenia, ktorého sa jej dostalo. Teraz však náhle cítila bolesť smrti. Neopísateľná úzkosť, opustenosť a bezútešnosť, zápas duše, ktorá sa v nekonečnej bolesti odlučuje od tela. Ľudské utrpenie prežívané vo veľkej výške, tak jej to pripadalo. A predsa to nebolo jej utrpenie. Ale čie teda? Jej srdce horelo, oči boli zaplavené slzami a z čela padal studený pot. Ľadové ruky boli zovreté ako v modlitbe. V duchu videla obraz. Temnota zahaľovala postavu, ktorá v bolesti klesla na kameň. Osamelosť, bolo počuť len šumenie olivových stromov. Ťažké mraky tiahli po stemnenej oblohe a chvíľami sotva prepúšťali šeré svetlo mesiaca. Bolo dusno ako pred búrkou. Olovená únava ťažila tvorov zeme. Bolo to ako by začala umierať príroda. V Magdalene sa toto utrpenie stalo istotou. Bolo jej, ako by musela odísť z tejto zeme. Jej telo trpelo vedome nevýslovnými bolesťami. Nemohla už myslieť na svoje vlastné ja. Kde bola? Oslňujúci jas prerazil ako stĺp túto temnotu.

"Otče, Otče!" počula Ježišov hlas. Jeho tón sa chvel všetkými nebesami. Mocne sa rozložil oslňujúci pár krídiel v lesku žiary a jasná, bielo planúca ruka mu podávala pohár zo Svetla. Viac Maria Magdalena nevidela. Doniesli ju domov ako mŕtvu, keď v rannom súmraku vo chvíli, keď kohút prvýkrát zakikiríkal, zastali pred bránou. Mária Magdalena si sotva uvedomila, že ju priniesli domov a uložili ju na odpočinok. Verná Bethsabe, jej slúžka, bola pri nej a dohliadala na jej odpočinok. Prúdila z nej starostlivá materská láska. Bethsabe bola jediná zo slúžok, ktorá naozaj poznala Máriu Magdalenu. Videla, ako v uzavretej duši tejto panovačnej, zvonku chladnej pani horia drahokamy Bohom do nej vložené. Ešte donedávna boli zapadnuté. Prebudením Magdalény sa zapálila a rozhorela láska k Ježišovi aj v jej slúžke. Keď ošetrila úplne vyčerpané telo svojej pani, zapálila Bethsabe malú ampulku, ktorej pokojné svetlo mala Mária Magdalena rada. Potom ticho odišla do predsiene spálne, aby tam strážila. Jej myšlienky boli smutné a starostlivé. Veď v noci pribehol posol, ktorý ohlasoval:

"Prichádzam z Betánie: Povedz Márii z Magdaly, že Pána zajali a odviedli pred Kaifáša."

Bethsabé bolo, akoby jej zem mizla pod nohami. Ako šíp ju zasiahla táto správa a trpela tak veľkou obavou, že nebola schopná odovzdať hroznú zvesť ďalej. Magdalena bola teraz tu. Ako mala oznámiť svojej pani túto správu, keď bola taká hlboko rozochvená, že sotva otvárala oči? Strach a bolesť trhali túto vernú dušu. Aj ona trpela pre Pána, ktorý jej bol tým najvyšším. V horúcom strachu prežila celý deň a snažila sa svoju starosť prehlušiť prácou. V spálni pani sa pohlo svetlo. Bolo počuť hlboký vzlyk, potom opäť všetko utíchlo. Bethsabé vstala a počúvala. Odhrnula záves a pozrela na Máriu Magdalenu. Neležala ako mŕtva? Jej, inokedy tak živo planúce oči, boli ako vyhasnuté. Kropaje potu zmáčali bohaté vlasy nad čelom. Bethsabé ju obmývala a Mária Magdalena sa pohla. Bethsabé sa chvela úzkosťou pred okamihom, kedy bude musieť svojou hroznou správou zasadiť svojej pani horúcu ranu. Tú pozdvihla Magdalena svoju hlavu z vankúšov, vztýčila sa a hľadela niekam doďaleka.

"Bethsabé, stalo sa niečo strašné. Zajali nášho Pána, Judáš ho zradil! Ježiš je nevinný, ale oni mu chcú spôsobiť utrpenie. My nemôžeme robiť nič, ibaže by sa nám dostalo pomoci od jeho Otca. Viem všetko, ale nepýtaj sa a nehovor o tom, čo počuješ z mojich úst. Nie je to môj majetok, ktorý by som mohla rozdávať. Čo som prežila, je iba pre Svetlo."

Bethsabé nerozumela svojej pani a bála sa. Mária Magdalena hovorila ako v horúčke. Náhle povedala:

"Chcem do Betánie!" a skúsila sa postaviť. Ale bolo jej, ako by ju svetlá sila tlačila dole na lôžko a neviditeľná ruka držala pred jej očami jasné zrkadlo. Videla, že sa v ňom vynárajú obrazy, ktoré na ňu tak mocne pôsobili, že trpela ťažkými bolesťami. Videla sedieť Ježiša na nádvorí na snope slamy. Jeho ruky boli zviazané a na jeho hlavu bol narazený veniec z tŕnia. Do ruky mu vtlačili palicu. Vo dvore bola tma. V diaľke zakikiríkal kohút. Ježišovou postavou prebehol tichý, bolestný záchvev. Nehybne sedel a hľadel pred seba, ale jeho oči boli prázdne. Kde bol? Bolesť bola od neho takmer odňatá, ale zdal sa byť ako vyhasnutý. Čo teraz ešte prichádzalo, míňalo ho. Magdalenu zamestnávalo len jedno prianie: Aby mohla pomáhať odvrátiť to strašné, čo takmer s istotou cítila prichádzať. Len niečo robiť, len nečakať nečinne, až sa privalí koniec. Ako na jemných strunách niesol sa k nej Pánov hlas:

"Nemyslíš, že by som mohol prosiť svojho Otca, aby mi poslal pluk anjelov? Až s vami nebudem a príde k vám pomoc, až potom mi budete rozumieť. Či som vám často nehovoril, že moja hodina príde čoskoro?"

Mária Magdalena sa chvela, keď vnímala hlas Ježiša. Akoby ňou prúdili svietiace lúče. Opäť zmučene klesla na lôžko. S tichým plačom klesla slúžka pri jej lôžku a čakala, ak by bola potrebná. Neodvážila sa ani pohnúť. Ráno Mária Magdalena vstala. Jej telo bolo posilnené, jej duša pokojná a utešená po všetkom tom utrpení. Mala len jediné prianie: Ísť k Pilátovi. Preto sa ponáhľala a zozbierala všetku svoju silu k tejto ceste.

* * *

Pontius Pilát stál zamyslený v átriu svojho domu. Bolo ešte skoré ráno a on bol už pripravený. Čakal ho ťažký, čierny deň. Odpočinok tejto noci ho nezbavil tlaku, ktorý sa stupňoval v napätú a nepokojnú stiesnenosť už od včerajšieho večera. Stále sa prechádzal sem a tam po terase, ktorú ešte halilo ranné šero. Bolo mu, akoby nad jeho hlavou stál široký, spaľujúci lúč, ktorý ho tiesnivo zasahoval zo súkolia nepochopiteľných kozmických zákonov. Chcel sa brániť proti tejto osudovo ťažkej sile, ktorá ako hora ťažila tohto mocného, ​​neovplyvniteľného, veľkého Rimana. Ale táto žiariaca sila bola taká neústupná, že išla za ním všade, kam sa obrátil. Bol neistý a premýšľal o niečom neopísateľnom, čo sa mu ešte nikdy nestalo a čo teraz náhle vkročilo do jeho života. Stál ako pred prahom a mal urobiť rozhodnutie. On, muž zrelých, rýchlych rozhodnutí, ktorý sa nikdy ničoho neobával, ktorý mal jasný rozum, srdce plné prísnej dobroty, stál tu a premýšľal. Bol mäkký a dojatý, utlačený silou, ktorá sa mu nezdala byť pozemská. Tak našla Mária Magdalena miestodržiteľa, prvého úradníka Ríma, u ktorého sa dala ohlásiť. Rysy uvoľnené predchádzajúcou neistotou, sa ihneď napli a chladná Rimanova rozvaha nadobudla opäť vrchol, keď mu sluha ohlasoval skorú návštevu. S pokrčením ramien, prudkým pohybom pravice chcel už návštevu odmietnuť. Ale vôľa Márie Magdalény bola plná sily a bez pochybností. Dôverovala, že túžba pôsobiť pre Pána prenáša hory, obmäkčí kamene. Prečo by neobmäkčila srdce vysokého, vznešeného Rimana, akým bol Pilatus. Nemala strach ani pochybnosti a Pilatus ju prijal. S dôstojnosťou a istotou vykročila Mária Magdalena v ústrety mocnému. Postavila sa pred neho v najväčšej zdvorilosti. Hovorila o Ježišovi. Nebola to kajúcnica, ani ponížená a opovrhovaná žena. Bola presvedčenou služobníčkou veľkého Spasiteľa ľudstva. Pilatus vzrušene počúval. Už dávno so záujmom sledoval vývoj náboženského hnutia Židov. On sám bol filozof a hľadal Boha. Čo Ján pripravoval, zdalo sa byť dokončené Ježišom. Nepopieral však, že Ježiš získal mnoho stúpencov. Ale bol Riman, a čo mu bolo do veci Židov. On vládol pre Rím. Čo mu bolo do náboženstva tohto národa? A predsa, tu bolo niečo viac ako náboženstvo. Tu bolo niečo, po čom volala jeho duša. Pilatus to cítil.

Mária Magdalena rozprávala, čo vedela o Ježišovom živote a jeho pôsobení, aby Pontius Pilatus mohol poznať pravdu. Neprosila za Pána, nemohla za neho prosiť človeka. Hlboko v nej sa ešte stále ozýval napomínajúci hlas Ježiša:

"Nemyslíš, že by som mohol poprosiť svojho Otca, aby mi poslal zástup anjelov na pomoc?"

Po dlhom rozhovore prepustil Riman Máriu Magdalenu. Chcel sa ujať tohto proroka. Pontius Pilatus kráčal ako oslobodený od tlaku tejto noci späť do átria. Tam našiel písomný odkaz svojej ženy. Mala vraj sen. Nech nevystúpi, proti tomuto spravodlivému prorokovi. Výstrahou mu boli tieto slová jeho múdrej a ušľachtilej ženy.

Tak bola pripravená hodina, v ktorej Pontius Pilatus bol postavený pred rozhodnutie svojho života.

* * *

Blížil sa hluk zástupu. Jednotlivo z neho zaznievali výkriky a stráže sa museli namáhať, aby zabránili ľudu vstúpiť do dvora. Malý oddiel ozbrojencov viedol teraz zajatcov pred správcu krajiny. Pilát vyšiel na schodisko pod stĺpmi domu. S pokojnou, chladnou vecnosťou pozoroval muža, ktorý stál pred ním. Prostá vznešenosť obklopovala a vzbudila v Pilátovi úctu k nemu. V duchu cítil jemné tušenie nepoznanej a nepochopiteľnej moci. Tu bolo niečo iné ako moc silnejšieho, tu bola moc ducha.

Na prvý pohľad vedel skúsený úradník Ríma:

"Tento je bez viny!"

A vyslovil to. Ježiš pozdvihol oči a spútanou pravicou urobil pohyb, akoby ňou chcel pozdvihnúť ducha Piláta. Oslobodzujúci výdych pozdvihol Rimanovu hruď. Ježiš mu dal viac, než mohol Pilát tušiť. On však nemohol prehliadnuť text svojich predpisov a musel Židom, ktorí s netrpezlivým krikom obliehali dvor, položiť otázku, ktorú predpisoval zákon: Ktorého z obžalovaných si prajete oslobodiť k veľkonočnej slávnosti? Očakával, že prirodzene zvolia Ježiša, lebo tí ostatní boli sprostí zločinci. Neveril svojim ušiam, keď volali meno "Barabáš". Neblahé ticho a tieseň, ktoré potom zavládlo, zvieralo dych. Ani tichý šum vetra, ani hlas vtáčika nebolo počuť. Svet ustrnul ako mŕtvy. Všetkým sa zastavil dych a tep.

Pilát stál ako zasiahnutý ranou. Nevypočítateľná duša ľudu zase raz odkryla celú svoju menejcennosť. Odporný bol tento zbabelý a zákerný dav. Najradšej by ich bol nechal všetky zničiť.

Prečo nenávideli tohto Čistého? V týchto krátkych okamihoch rozhodnutia, ktoré boli hodinami, stúpol duchovný tlak na najvyššiu mieru. To, čo povzbudzovalo sily tých, ktorí sa blížili k Pravde, to hnalo temnoty k šialenstvu, krvilačnosti a hnevu. Vykríklo to ako jeden hlas z nespočetných hrdiel: "Ukrižuj ho!" A ešte dvakrát to isté. A Pilát si umyl ruky na znamenie, že nie je vinný touto vraždou. Potom sa ozbrojenci Ríma zoskupili okolo Ježiša. Vojaci ho odviedli a strážili ho. Veľká železná brána ho skryla pred očami spodiny. Vyžarovanie myšlienok spočívalo ako červený plameň takmer viditeľne nad lúzou a prejavilo sa strašným výrazom v slovách:

"Krv jeho na nás a na naše deti!"

* * *

Aj v meste vypukol teraz hluk a zmätok. Už niekoľko dní prichádzali z krajiny správy o nepokojoch a bojoch. Rimania však s nemilosrdnou tvrdosťou zjednali čoskoro poriadok. Len duša ľudu a ovzdušia celého mesta bolo presýtené potlačovaným hnevom, krvou a vzburou. Ženy sa ani neodvažovali do ulíc. Plaché a stiesnené vyčkávali v úzkej uličke, ktorá viedla k príkrej ceste na Golgatu. Čakali na smutný sprievod, obklopený vojakmi, prichádzajúcimi zo súdneho dvora. Pripojili sa k nemu. S olovenou ťarchou vnímali zvoľna sa odvíjajúci, strašný obraz. Zdalo sa im, že už ani nežijú. Hlučný zvuk vojenských krokov sa miešal so šúchavo opodiaľ idúcim sprievodom, ktorí sa tupo oddával tlaku bolesti, pod ktorou stonalo celé mesto. Boli to strašné hodiny. Potlačovane zneli vzlyky zo zástupov, ktoré lemovali ulice. Mária Magdalena stála neďaleko popraviska medzi ostatnými ženami. Trpela nevýslovnou bolesťou tela i duše. Boli to bolesti, aké nepovažovala ani za možné. Napriek svojej prítomnosti nevidela nič z toho, čo sa dialo na zemi. Len Mária, matka Ježišova, vedená Jánom, ktorá stála blízko pod krížom, utkvela v očiach Márie Magdalény. Pri tom cítila, ako horúce muky zvierali jej srdce a tušila: Aké veľké musí byť utrpenie matky! Slovami sa nedá vyjadriť hrôza, ktorá otriasla zemou. Akoby sa nebesia rútili a zakrývali toto mesto závojom smútku. Smrteľná hodina Ježiša sa blížila ku koncu.

Ticho, skoro nepočuteľne zaznelo potom ešte dole s kríža:

"Dokonané je!"

V tomto okamihu všetko zažiarilo v bielom Božom Svetle, ktoré obklopovalo Ježiša a zrak Magdalény sa jasnovidne široko roztvoril. Svojim duchovným zrakom videla niečo tak čisté a vznešené, zemi tak vzdialené, že to bolo ľudskému duchu až nepochopiteľné. Na čiernej zemi popraviska stál kríž. Ale drevo kríža nebolo už viditeľné. Všetko pod ním bolo zahalené do čierneho mraku. Hore však, kde viselo telo Ježiša, bolo toľko Božského svetla, že v ňom pozemské formy úplne zanikali. Magdalena videla len krvácajúcu ranu v boku, znamenie na nohách a rukách, ktoré svietili a žiariacu tvár s čelom zmáčaným krvou. Tŕňová koruna sa zdala byť z tečúceho zlata a horela v utrpení. Bola to však celkom iná bolesť ako pozemská. Veď tu si Ježiš už vytrpel. Krv sa leskla dočervena ako rubín. Tvár, ruky a nohy, tak ako srdečná oblasť boli presvietené žiariacim svetlom. Tam, kde boli roztiahnuté ruky, vznášali sa mocné, zlato planúce svetelné perute. A celý tento obraz pozvoľna prechádzal do svätej žiary a stúpal nahor skrz bránu Svetla, ktorú strážili rytieri. Bolo vidieť stupne, ktoré viedli do nekonečných výšin. Stredom pozemskej temnoty tiahol sa tento pruh Božieho Svetla v krátkom okamihu prechodu pri slovách:

" Otče, do Tvojich rúk dávam svojho ducha!"

Bol to záblesk Božieho lúča a návrat do Svetla!

Ľudia však nepozorovali nič. Ešte raz vyšľahla oslnivá žiara Svetla. Nad krížom sa rozostreli horiace krídla.

Vtom zaznel zo zástupu presvedčený hlas nejakého muža:

"Tento bol naozaj Syn Boží!"

Obloha sa zatemnila, pôda sa zatriasla. Ľudia sa chveli plní strachu a úzkosti. Strnulo a sa sklenými očami hľadeli jeden na druhého. Hrôza, strach pred nepomenovanou bolesťou ich utláčala.

Tak sa zniesla zodpovednosť na ľudského ducha.

* * *

Posol Márie Magdalény dostihol Jozefa z Arimatie príliš neskoro. Napriek tomu, že Jozef ihneď odišiel zo svojho vidieckeho sídla, položeného za mestom, nemohol dospieť tak rýchlo do Jeruzalema.

Keď Jozef z Arimatie prišiel na popravisko, bol Pán už zosnulý. Jeho priatelia ešte stáli rozochvení v malých skupinách okolo kríža. Vojaci Pontia Piláta zjednali poriadok a rozohnali ľud. Potom dal Jozef z Arimatie sňať telo Pána. Položil ho na rozostrený plášť kniežaťa a zahalil do bielych látok. Placho sa približovali ženy z Betánie. Bola s nimi aj Mária Magdalena. Pilatus, správca krajiny, dovolil kniežaťu Jozefovi z Arimatie na jeho prosbu pochovať telo Ježiša v skalnom hrobe. Mŕtva bola príroda, mŕtve veci inokedy plné lesku. Ako prázdne schránky sa pohybovali ľudia smerom k hrobu. Učeníci niesli telo Pána, ostatní ich nasledovali. Položili telo do hrobu a uzavreli ho veľkým kameňom.

Mária Magdalena sa sťažka mohla odlúčiť od hrobu. Úzka cesta viedla hore do skál nad svahom. Ponorená v seba, stúpala po nej nahor. Musela byť sama. Oči ju pálili, spánky boleli a sotva zdvíhala nohy. Potom si sadla na kameň. Dlho mlčky pozerala na hrob a plakala. Jej bolesť sa zvoľna premieňala. Hrozný kŕč vnútra sa v modlitbe uvoľňovala. Ľahký, čistý a svetlý prúd z nej tryskal a snažil sa vyletieť nahor. Najprv zvoľna, váhavo potom stále rýchlejšie a mocnejšie. A hľa, ihneď v spätnom účinku zostupovala do Márie Magdalény hojnosť sily. Opäť v sebe cítila život a bolo jej, akoby po jej boku stála veľká pomoc. Nejaký hlas hovoril k nej vážne a smutne, predsa však s útechou:

"Svätý Grál bude zahalený až do tretieho dňa. Potom opäť uvidíš Pána v Jeho kruhu. Ty však príď a modli sa ráno na tomto mieste!"

V Márii Magdaléne zažiarilo svetlo a bolo jej, ako by toto svetlo prechádzalo chladnými kameňmi až do zatvoreného hrobu. Zdvihla sa a pozvoľna odchádzala za padajúceho súmraku. V jej duši bol mier.

* * *

Nasledujúce ráno bola ešte tma a Magdalena sa opäť vrátila k Pánovmu hrobu. Bolo jej, ako by išla za Pánom a túžobne prijímala svetlo, ktoré sa k nej ešte z výšin blížilo, avšak súčasne sa viac vzďaľovalo. Keď sa jej duch občas v precitnutí ocitol v pozemskom tele, tu sa na ňu zvalila taká bolesť opustenosti a stratenosti, že sa domnievala, že musí zomrieť. Trpela bolesťou celého sveta, ktorý ju nechápal, pretože nevedel a nerozumel, čo Ježišovou smrťou, vraždou Syna Božieho, na seba privolal a sebe spôsobil. Trpela. Ona však musela trpieť, aby dozrela k službe, ktorú jej Syn Boží určil. Ako inak by mohla ľuďom živo vysvetliť ich vinu, ako by mohla byť vychovávateľkou a lekárkou padlej ženy a ženstva, ako by mohla rozkvitajúcemu ženskému dieťaťu vložiť do duše zárodok ženských cností, keby bolesťami nedozrela k najvyššiemu poznaniu? Každý z učeníkov musel svojím spôsobom v bolesti zrieť v tejto noci. Bolo to zákonité splnenie tejto udalosti.

Bola to svätá noc, keď učeníci odnášali telo svojho Pána zo skalného hrobu na iné miesto, v ktorom malo byť skryté po tisícročia. Mária Magdalena v modlitbe ticho prichádzala k hrobu. Niesla kôš kvetín, pod ktorými boli nádobky vzácneho balzamu. Podľa židovskej obyčaje chcela nimi pripraviť telo Pána na dlhý spánok.

Keď sa blížila k hrobu, zachvátila ju veľká sila. Bolo jej ako by vystúpila nad seba a

všetko videla: Ešte v čase nocou zošedivených hmiel v údolí a jemne sa rozhorievajúcich sa reťazcov pahorkov, bolo všetko zaliate bielym, nadpozemským leskom Mária Magdalena zastala. Stála v klenutí skalného hrobu. Z oboch strán svietila jasná žiara. Jej oči boli oslnené, ale sila, ktorej sa jej dostalo, jej umožnila zniesť a prijímať túto žiaru. V jasnom svetle bolo vidieť postavy, ktoré sa stávali stále zreteľnejšími, a to tým viac, čím menej sa Magdalena obávala výnimočnosti svojho duchovného vnímania. Postavy nadobudli také jasné formy, že sa javili ako pozemské telá, a napriek tomu boli priezračné ako sklo a svietili strieborným leskom.

"Neboj sa!" hovorila jedna z postáv, "a počuj čo ti hovoríme: Ježiš, Syn Boží, povstal vo svojej Božskej časti, ktorá bola v ňom. Bude ešte štyridsať dní bdieť s vami a chodiť medzi vami. Niekedy ho spoznáte a prijmete niečo z jeho sily na požehnanie neskoršieho stvorenia. Jeho telo však bude skryté na svedectvo k súdu, ktorý musí teraz neodvratne prísť na stvorenie a pre dobu, keď bude Syn Človeka tu na zemi."

Tak ako keď oceľ vrýva slová do kameňa, tak sa na veky vrývali slová anjela Božieho do ducha Márie Magdalény. Jej duch ich prijal, rozumel im a zachoval ich. Ústami však hovorila k ženám, ktoré ju ticho nasledovali:

"Hľa, keď som prišla, našla som kameň odvalený a dve žiariace postavy boli vo vnútri hrobu. Poďme k učeníkom a povieme im, že sme našli hrob prázdny."

Keď sa chvejúce a vzrušením vzlykajúce vracali po ceste, slnečné zore už sfarbili riedku rannú hmlu, tiahnucu sa nad pahorkami. Z vrstvy hmly sa pred Máriou Magdalenou vynorila postava. Horiaca tvár, zjemnená bielym Božím Svetlom, hľadela na ňu. V ústrety sa k nej natiahli ruky akoby pozdvihnuté k požehnaniu. Znamenie klincov žiarilo ako rubíny v dlaniach a hlas Pána znel chvejivým a mäkkým tónom, ktorý mu bol vlastný:

"Nedotýkaj sa ma, Mária! Nezniesla by si tú sily. Som to Ja! Choď a povedz to mojim učeníkom."

Mária bola hlboko otrasená. Napriek tomu ju oživila veľká sviežosť a jej bolesť zmizla. Videla zreteľne, že to bol Pán. Vedela však tiež, že to nebolo jeho pozemské telo, ktoré stálo pred ňou, lebo ho mohla vidieť len tým zrakom, ktorým vídavala svetlé obrazy z výšin. Ježiš sa často snažil urobiť jej jej videnie zrozumiteľným. Teraz jej to však bolo ešte jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Až sa takmer zľakla pred mocnou veľkosťou takej milosti. Ako mohli mať ľudia niečo také na zemi a nevedieť o tom? Ona sama cítila hrozné rozochvenie prírody v hodine Ježišovej smrti a už po dvoch dňoch na to zabudla. Na ceste k učeníkom nechala ženy kráčať kus cesty pred sebou, pretože chcela byť sama. Tu k nej Pán ešte raz pristúpil a hovoril: "Som to Ja!". Pôjdem do Galiley. Traja z vás ma uvidia a predsa neuveria a nepochopia, pretože oni ešte nechápu pôsobenie zákonov môjho Otca. Zmazali vo svojich predstavách formu a účinky Božských dejov žiarenia.

Preto som ti tiež povedal: "Nedotýkaj sa ma!"

Pretože doteraz poznali len moju vonkajšiu schránku, preto ma teraz nespoznajú. Len ty si ma už videla svojím duchovným zrakom a preto ma tiež teraz môžeš vidieť. Tak, ako ma teraz vidíš, prichádzam z Otca. Takého, aký som v Ňom, nemôže ma však vidieť nikto. Budeš im to chcieť vysvetľovať tisícimi slovami a oni nebudú rozumieť ani veriť. Preto im povedz len toto:

Idem pred vami do Galiley, hovoril Pán, lebo on povstal a prikázal mi, aby som vám to zvestovala!"

* * *

A ako Ježiš povedal, tak sa aj stalo. Nemohli tomu uveriť. Peter šiel hore do hrobu a našiel ho prázdny. Pána tam nevidel. U žien to však bolo úplne inak. Ich hlboko pohnuté duše boli smädné po každom lúči nádeje, po každom zásvite Svetla, ktorý prichádzal do dní hlbokého smútku. Ježiš im chýbal stále viac a túžobne ho hľadali. Prostredníctvom Márie Magdalény prežili stretnutie s Ježišom a samy pri tom videli Pána. Išli k učeníkom a potvrdili im, čo Magdalena rozprávala. Muži im však neverili. Tým užšie sa ženy vzájomne zomkli. Práve v týchto dňoch najtrpkejších bolestí bolo medzi ženami zvláštne pradivo plné sily a lásky. Keď prichádzali k učeníkom, mali učeníci dojem, akoby k nim prichádzal pozdrav zo šťastnej doby, keď Ježiš býval medzi nimi. Keď boli učeníci sami, padla na nich bolesť a každý pociťoval zvláštny osteň. Bol to osteň ešte neprekonaných ľudských slabostí, ktorý v sebe mali v čase, keď bol Syn Boží zavraždený. Tento osteň, ktorý bol v duši každého, im nedal pokoj, ale keď začal čas bolesti, každý spoznal a prekonal svoje slabosti. Ženy však vo svojej hlbokej bolesti hľadali pomoc vo viere. Neupúšťali od toho, čo sa zo svätých slov Ježiša živo vrylo do ich duší. Držali sa toho s húževnatosťou ducha, ktorý nechce opustiť svoj domov, ktorý raz našiel. Preto tiež ako prví smeli vidieť Pána. Nazývali ho slovom, ktoré im dal On: Vzkriesený.

Len jedna medzi ženami musela trpieť rovnako ako učeníci a svoju bolesť niesla oveľa ťažšie. Bola to Mária, matka Ježiša. Ján verne stál po jej boku. Sľúbil Ježišovi, že sa matky ujme. A Jánovi bolo tiež dané ju utešiť a porozumieť jej. Len jemu povedal Ježiš, o čom sa inak ani slovom nezmienil: O svojej ľútosti nad Máriou, ktorá mu nikdy plne neporozumela a tým viac sa stávala len pozemskou matkou, čím viac sa o neho obávala. A ona, práve ona sa mala najmenej čoho báť, keby bola naozaj verila a rozumela. Zostala lipnúť na predsudkoch svojho národa, od ktorých sa len napoly oslobodila. To bola jej vina a jej osud. Avšak smrť Syna a bolesť vyplývajúca z nej jej prinášali poznanie. So strašnou mocou doľahla na ňu ťarcha cesty, ktorú si sama zvolila. Teraz sa cítila cudzia a bez domova medzi učeníkmi, ktorým bol jej Syn domovom. Spoznala a vedela, že môže ďalej žiť len s nimi, v kruhu ich myšlienok a ich živej lásky, v ktorej každou hodinou spoznávala sejbu svojho Božského Syna. Jej utrpenie a poznanie pod krížom jej však poskytli pomoc, o ktorej doteraz nevedela a ktorej nerozumela v jej duchovnom pôsobení. Ján, ktorý stále viac nazeral na udalosti pozemského života očami svojho Majstra, spoznával to svojim vedením o Božských zákonoch a pozoroval Máriu s vnútornou radosťou.

Mária Magdalena bola k Márii priťahovaná nezadržateľnou mocou. Už predtým jej bolo dané, aby s láskou povzbudzovala tých, ktorí potrebovali útechu, preťažených a ustaraných. Vedela ich v mnohom pochopiť lepšie ako tí ostatní, ktorí sa domnievali mať istotu a svojou spokojnosťou si často na seba plietli ťažké osudové zauzlenia. Pán dal Márii Magdalene tiež dar, že v týchto dňoch bolesti mohla na sebe aj na iných otvoreným zrakom pozorovať následky všetkých činov. Zostávala však uzavretou knihou a snažila sa, aby sa ovocie jej skúseností dostávalo iným k pomoci len láskavou starostlivosťou. Neodkrývala však svoje vedenie. Veď tak to malo byť.

Často prichádzala do styku s Máriou a čoskoro si získala jej dôveru. Mária Magdalena videla s vrúcnou radosťou radosťou, ako sa okolo matky Ježiša šíri svetlo a halí ju do žiarivého plášťa. Ona to tiež bola, ktorá mohla spolu s Jánom dať ťažko skrúšenej, telesne i duševne trpiacej novú sebadôveru. Vedomie povinnosti a dôveru prebudila vo váhavej duši, ktorá sa domnievala, že Pán už nechce prijímať jej služby. Pozvoľna Mária znovu žila. Potom sa aj jej zjavil Božský Syn. Žehnajúco cítila silu Jeho živúceho Svetla nad svojimi vlasmi, ktoré zbeleli.

"Matka Mária, videla si Pána?" hovoril Ján a chvel sa. Mária ticho šepkala :

"Áno, môj Syn žije a je s nami!"

Duch Pána akoby hnal Máriu Magdalenu do blízkosti jeho matky, aby jej stála na pomoc. Ona sama v tom cítila útechu a stále viac sa stupňujúci príliv sily i pomoci vo všetkom, čo podnikla. Pripravovala sa v kruhu jej milých žien vedome na svoj úrad, o ktorom s ňou Ježiš hovoril. Bolo v nej stále jasnejšie. V duchu prežila všetky zjavenia svojho Pána, aj keď nepatrila medzi učeníkov. Oni jej vtedy neverili, keď priniesla zvesť o vzkriesení Pána. Čoskoro však aj oni stretli Ježiša a plní radosti jej to oznamovali. Ona však vedela, že jeho zjavenie, druh jeho tela, keď vstalo z mŕtvych, nikdy celkom nepochopia.

Raz opäť sedela medzi ženami. Zatiaľ čo ony obstarávali domáce práce, obšívala kraje šatky pre matku Máriu. Náhle jej bolo, akoby hlasy žien zneli len z diaľky. Jej hlava sa oprela dozadu o holú, drevenú stenu výklenku. Malá olejová lampička nerovnomerne blikala a vrhala svetlo a tiene do nízkej izby. V rohu v otvorenom krbe ešte horel plný oheň pod veľkým kotlom. Tichá, svetelná žiara stále viac napĺňala ducha Márie Magdalény a ona hľadela do bielej, jednoduchej miestnosti, v ktorej spoznávala učeníkov Ježiša. Sedeli okolo stola, ale neboli všetci. Počula, ako rozprávali o Pánovi. V tej chvíli zažiaril medzi Jánom a Petrom svetlý oblak, ktorý sa nato zmenil na žiariacu postavu Pána. Učeníci horlivo rozprávali a nepozorovali nič, až sa ich Ježiš jemne dotkol. Až potom Ho uvideli ako stojí medzi nimi a zľakli sa.

On však ukázal na svoje rany a hovoril:

"Tieto rany nosím pre vás, aby ste ma lepšie spoznali, a na pamiatku. Lebo inak by ste nevedeli, kto som, až by som vám podal chlieb a víno."

A im tak známy a milovaný hlas hlboko prenikal všetkými duchmi ako kedysi, keď im Ježiš podával Poslednú večeru.

"Žehnám chlieb, ktorý vám podávam, ako som vám podal svoje telo – tak ako podávam seba samého všetkým, ktorí túžia po nebeskom chlebe. A žehnám víno, ktoré vzplanie v hodinu dokonania môjho času a ja sa v nebeskom lúči vrátim k Otcovi. Rozumiete teraz, čo som vám vtedy povedal slovami: prichádzam zo Svetla a vojdem zase do Svetla, až nadíde hodina obnovenia sily (poz. Letnice)? Na vlnách Svetla budem nesený späť do ríše svojho Otca, a keďže mi bolo pozemské telo odobraté skôr, než nadišla hodina vyliatia sily, preto na ňu musím čakať, lebo až vtedy sa budem môcť spojiť s Božským lúčom – až tým sa mi Otec otvorí!

Pripravujem vás na to. Vy, moji učeníci, máte to prežiť. Pokoj s vami. Ako Otec poslal mňa, tak aj ja posielam Vás!"

Keď to vyslovil, zažiarilo z jeho postavy niečo ako biely blesk a z jeho vztýčených rúk tryskali lúče po celej miestnosti. Množili sa v jemných vlnách a učeníci cítili, že prenikajú ich hlavami a srdcom ako dych Boží. Sväté ticho, mier a blaženosť spočívali nad nimi ako svetlá žiara a posilňovali ich.

"Prijmite silu Ducha Svätého!" tak znel hlas Syna Božieho týmito svetlými vlnami a každé zo slov sa podobalo živým semenám, ktoré sa ujímali a vzrastali. Biele lúče siahali stále vyššie. Už nebolo vidieť strop miestnosti pre veľkú žiaru. Ako biele stĺpy a oblúky sa klenula nekonečnosť nad Synom Božím. V nekonečnej diaľke sa javilo niečo ako sklenené more, šíre, biele a krištáľovo jasné. Tam bola Svätá Holubica, Svätý Duch Boží, ktorého Syn svojim učeníkom zasľúbil.

Hlboko do duše Márie Magdalény prenikol Božský hlas. Pozerala do mora pohybu a lesku a nemohla pochopiť pôsobenie a tvorenie tejto Božskej sily. Ale to, čo bolo jej a učeníkom v túto hodinu zasľúbené Božským hlasom, sa splnilo.

Každý deň prinášal im nové prežitie a pokrok v poznaní. Ešte často sa im zjavil Ježiš, hovoril a naplnil ich silou svojho svätého Slova. Prikázal im, aby zostali v meste Jeruzaleme až do dňa zjasnenia. Príroda rozkvitala v ústrety k nebesiam a horúce svetlo Slnka sa chvelo zlatom. Jasavé hlasy zaznievali z ďalekých záhrad, výšin a polí. A v modrom mieri nebies, prúdiacom svetle Božieho požehnania, v bzukote hmyzu a spevu vtáctva kráčal Syn Boží vo svetlom nepozemskom tele po zemi naposledy pred svojimi učeníkmi. Mária Magdalena to videla svojím živým jasnovidným zrením, ktoré jej bolo dané, ako učeníci nasledujú svojho Pána, ktorý šiel pred nimi do Betánie. Hovoril k nim v láske. Pritom sa ho pýtali na Tisícročnú ríšu. On však ich odkázal:

"Nenáleží vám poznať čas a hodinu, ktorá je vyhradená moci Otcovej. Prijmite silu Jeho Svätého Ducha a budete mojimi svedkami v Jeruzaleme."

Stáli na pahorku a postava Pánova sa v horúcom Svetle odrážala od jasno modrej oblohy. Biele svetlo obklopovalo túto postavu v širokom kruhu a z nej vyžarovali lúče vo forme rovnoramenného kríža. Bielo planúci prúd Svetla krúžil okolo Jeho stále jasnejšej a priezračnejšej postavy, ktorá sa znenazdajky zdvíhala od zeme. Biely, žiariaci kruh Svetla padol dole z nekonečnej modrej oblohy a spojil sa so svetlom Syna Božieho živúcou vlnou, ktorá prichádzala z prasily Jeho Otca a obnovovala celé stvorenie a Zem (poz. Letnice). Lúč z Božieho svetla Ho pozdvihol nahor a unášal späť do prapôvodu. Miliardy iskier Svetla, ktoré v túto hodinu oživili vesmír, zahalili ešte žiariacimi vločkami ducha vidiacej ženy, ktorá smela prežiť túto Božskú udalosť. Duch potom Márie Magdalény upadol do hlbokého spánku. Dve svetlé postavy zaniesli spiaceho ducha opäť dole do pozemského tela a povedali mu pri precitnutí:

"Očakávaj Ducha Svätého, ktorý príde pre teba ako tento Syn Boží!"

V jej duchu horel svätý oheň a šľahal nahor. Hľadela naň oslnená. Pritom prúdila nad zemou sila, ako by Svetlo vylievalo celú svoju moc z modrého neba dole na hriešne ľudstvo.

Okolo Pánových učeníkov žiarilo čisté, biele svetlo. Ich kruh sa zachvieval radosťou, láskou a jednotou, ktorú nič pozemské nemohlo už skaliť. Všetci boli oduševnení myšlienkou, že Ježiš im zasľúbil silu Ducha Svätého. Ich duch na ňu čakal. Málo sa ich dotýkala nenávisť ľudí, ktorí začínali samovoľne opäť prenasledovať učeníkov Nazaretského. Farizeji a zákonníci sa domnievali, že zavraždením Ježiša bol učinený koniec tomuto hnutiu. Dúfali, že ťažkosti Galilejcov, ktorí zavádzali ľud, rozdelia nejednotnosť a oni sa rozpŕchnu vo vetre.

Hnev, sklamanie a strach sa však zmocnil farizejov a zákonníkov, keď sa dozvedeli o znovu vzkriesenom Kristovi. Rozsievali preto zlé ohováranie proti učeníkom a štvali, kde len mohli. Malá obec, ktorá sa úzko spojila, bola pozorovaná, či sa im nedá vytknúť niečo, čo by ich mohlo zničiť.

Ale učeníci boli tichí, skromní a zdržanliví. Za to svetlý lesk, ktorý sa zdal prúdiť z ich hláv, veľmi silnel v týchto dňoch. Kto ich chcel napadnúť, ten stratil v ich blízkosti odvahu, alebo mu unikla príležitosť. Učeníci sami však nikoho nenapadali. Bola v nich veľká dôvera. Ak niekto prišiel s prosbou o radu alebo pomoc, odchádzal od nich vždy posilnený a potešený. Nikomu sa nepodarilo vniknúť do ich pevne zomknutého kruhu, keď boli spolu. Často to bolo cez sto ľudí.

Čím viac sa blížilo k vyliatiu Ducha Svätého, tým viac prúdila čistá sila v ich kruhu. Aj ženy bývali teraz často prítomné. Mária, matka Ježišova a Marta s Máriou, Lazarove sestry i Mária Magdalena. Tá žila vo vysokom napätí. Jej duchovný zrak jej bol ešte viac otvorený a ona cítila, ako sa blíži sväté splnenie zákona vo stvorení, ktorému ešte nerozumela.

Prebudenie a obnovenie v prírode bolo jej už oddávna slávnosťou. Vyciťovala to ako dar Boží, ktorého sa každoročne dostáva všetkému svetu. Kedysi prinášala obete bohom jari. Tiež slávila slávnosť Židov na pamiatku ich odchodu z Egypta. V tejto dobe vydávala matka príroda vždy svoje najkrajšie dary. V jej duši bola hojnosť, radosť a jasot aj vrúcna vďaka Najvyššiemu. Súčasne však aj bolestná túžba, ktorú nemohla zahnať, ale ani pochopiť. Rok za rokom, už od detských rokov až po dobu jej najťažšieho utrpenia, jej býval tento čas najslávnostnejší, ale tiež najťažší a najviac ju nútil k hlbokému premýšľaniu a svetlej túžbe. Na celom jej pozemskom bytí to ležalo ako ťarcha osudu. Teraz sa stal tento čas okamihom znovuzrodenia jej ducha.

Často jej prinášal svetlý duch z najvyšších výšin, ktorý sa stal jej vodcom, napomenutie a posolstvá, ktoré mala odovzdávať učeníkom. Tak jej tiež oznámil hodinu toho dňa, v ktorom mali byť jednomyseľní a spolu. Márii Magdaléne bolo, akoby jej nohy kráčali po oblakoch. Vzduch potom roznášal ľúbivé, jemné vône, kvety a tráva svietili, akoby odrážali svetlo nebies. Putovala k matke Márii a prinášala jej a Jánovi posolstvo. Radosť a mier bol s nimi. A prišla hodina splnenia. Všetci sa zhromaždili v krásnej okrúhlej sieni, ktorú im prenechal k pobožnostiam Marek, Riman. Svetlé boli dosky na podlahe, svetlé a jasné boli aj steny. Ženy rozostavali do všetkých výklenkov predsiene nádoby s mnohými zelenými vetvičkami a kvetmi. Hore sa klenula táto sieň do malej okrúhlej kupoly, ktorá bola obklopená plochou strešnou záhradou. Dom stál v záhrade, chránenej vysokým múrom. Bol nepoužívaný a takmer prázdny. Okolo bolo ticho, že bolo počuť aj padanie kvetov z vetiev. Ani vánok sa nepohol. Poludňajší mier spočíval na strechách inak tak rušného Jeruzalema. Keď boli všetci zhromaždení a sedeli vo veľkom kruhu okolo učeníkov, zaznel z nebies hučiaci tón. Ako silný, búrlivý víchor zahučal okolo domu. Svetlá na stenách a kvety vo vázach sa nepokojne ohýbali sem a tam. Všetci zhromaždení sedeli v nemom očakávaní, v nábožnom povznesení svojich duchov a všetci hľadali svojho Pána a modlili sa k Bohu. Žiariaca sila ich zreteľne obklopila. Vo svetlých kruhoch, blížiacich sa stále viac, čím viac sa približoval veniec žiarenia, znášali sa trblietavá svetlá Holubica k neskoršiemu stvoreniu. Radostne otvárali učeníci svojho ducha a cestou prúdu Božského žiarenia sa na nich znášala sila Ducha Svätého. Celý priestor planul zlatom. Najvyššie v jeho strede žiaril biely kruh lúčov a v ňom formou učinená Vôľa Božia: Svätá Holubica.

A matka Mária vďačne spomínala deň, v ktorom jej bol zvestovaný Ježiš. Cítila opäť silu a lásku Božiu ako v onej svätej hodine. Súčasne sa zniesla plamenná žiara nad všetky hlavy a ľudia začali chváliť Boha a Jemu ďakovať. Preniklo do nich Božie Svetlo, osvietilo ich a povolalo. Teraz boli pripravení, aby svetu zvestovali Slovo svojho Boha a Pána. Opäť nastalo ticho okolo domu aj v obrovských diaľkach nebies. Hukot doznel. Hlboko rozochvení a duchovne bohato obdarovaní stáli ľudia v modlitbe pred svojím Bohom a Pánom.

Keď otvorili dvere, aby odišli domov, stál okolo domu zástup ľudí. V ďalekom okruhu bolo počuť hučanie búrky a bolo vidieť, ako zostupujúce Svetlo prúdi z neba. Ľudia sa veľmi divili, keď počuli učeníkov, naplnených silou a mocou slova so žiariacimi očami, hovoriť a hlasno zvestovať chválu Ježiša.

Potriasali hlavami a mienili:

"Títo sa napili vína."

A tu Peter použil darovanú silu lásky a radosti. Prvýkrát im zvestoval posolstvo Pánovo a zasľúbil im osvietenie silou Ducha Svätého pri krste. Mnohí sa otvorili Slovu a nasledovali učeníkov. Mária s Jánom odišli domov. Chceli v službe Božej začať nový život. Tak nadišla chvíľa, v ktorej sa učeníci rozišli. Každého z nich hnala sila ducha na to miesto, ktoré mu Pán určil. A rozsievali Svetlo Božie medzi národmi.

Sila Ducha Svätého povzniesla Máriu Magdalenu do svetlých výšin. Bolo jej, ako by sa prebudila na novej úrovni k novému životu. V žiariacom prúde, ktorý je možné prirovnať jasom a silou k najčistejšej vode, jagali sa a zostupovali dole do hmotnosti, ktorú zanechala ďaleko pod sebou. Stupeň za stupňom, po oslnivo nádherných a skvúcich terasách vystupovala stále vyššie a vyššie. Videla nádherné rastliny, svietiace rajskými farbami, cesty lemované kmeňmi vysokých stromov, ktorých koruny tvorili klenbu zo svetla a zlata. Svetlé postavy jej prichádzali v ústrety a viedli ju. Ona sama nebola už Máriou Magdalenou, ale stala sa plameňom, svietiacim, modro bielym a pokojným. Okolo nej sa vznášalo iné meno, meno, ktoré bolo napísané v zlatej knihe. Mala dojem, že je dieťaťom. Bola slobodná, všetky pozemské tiaže od nej odpadli. Ďaleko dole zostal aj hriech, ktorý ľudstvo sťahoval do kruhu zákonitého zvratného pôsobenia. Planula v nej sila Ducha Svätého, oslobodenie od dedičného hriechu a čistota znovuzrodenia v duchu. Na svojom ramene pocítila dotyk ruky a vykročila v nasledovaní jemného tlaku. Nevedela, kto šiel po jej boku. Nechcela to ale ani vedieť. Kráčala hore, a v tom bolo všetko jej snaženie. Stúpala v uctievaní a vďake, s vedomím o láske Ježiša a o vyliatí sily Ducha Svätého. Pritom poznala, že toto stvorenie končilo až tam, kde myslela, že už nájde Boha. Spoznala, že doteraz kráčala len ríšou hutnejšej hmoty, ktorá bola obrazom toho, čo jej udivujúce a radostné cítenie tu spoznávalo ako Prastvorenie. A pri tom sa v nej vynorila spomienka, akoby už poznala všetku tú nádheru, na ktorú v dlhom sne len zabudla. Stále väčšie, rozľahlejšie, stále žiarivejšie boli kruhy, ktorými putovala nahor. Konečne sa videla medzi kvetmi, obklopená plameňmi, aké mala sama.

Blížili sa k nej stále žiariace svetlé obrovské postavy, muži aj ženy s rozhodnými a krásnymi pohybmi. Sám ich výraz dával ihneď spoznať ich druh v najdokonalejšej forme. Aj to, čo chceli povedať, čo pôsobili svojím chcením, všetko ihneď živo vnímala ako samozrejmosť. Tak videla Mária Magdalena, že ju pozývali, aby s nimi prešla vysokou bránou, z ktorej prúdili zlaté prúdy plné života. Nehovorili a predsa poznala ich vôľu a ich mienku. Tak tiež vedela, že sama ich mohla nasledovať až tam len preto, že sa jej od Syna Božieho dostalo živej iskry ducha z tejto sféry. Zbadala obrovskú sálu, ktorej mohutná kopula bola nesená svetlými stĺpmi. Svetlo sem prichádzalo širokými prúdmi z najvyššieho miesta. Hore viedli stupne až k podstavcu, kde stál zlato biely trón.

"Ja som od večnosti, začiatok a koniec!" tak to znelo a šumelo v prúdiacom Svetle.

Čo to bolo? Bol to hlas Božského Syna, ktorý jej ucho tak často blažene vnímalo? Bol to iný hlas, ktorý jej duch už raz počul? Kde to bolo? Vzdialené spomienky na pozemskú púť i putovanie svetmi sa vynorili a všetkými sa ako dych ťahal let jej ducha. Ako vzdialený sen vystúpila pred ňou egyptská krajina, zlaté svetlo chrámu, tvár dieťaťa. Hviezdne dráhy a svetlé prúdy jej prerušili tento pohľad. Opäť vzhliadala do výšky.

"Pomôž mi, Pane, aby som si spomenula," hovoril jej duch, "ak je to Tvoja vôľa!"

"Ja som Vôľa Božia!" zaznelo zhora. "Ja rozsievam svoje semená do hmotnosti. Tebe, plamenný duch, dal som silu ku vzostupu. Použi ju, až budeš svetu zvestovať veľkosť vznešenosti Božej."

Stále rýchlejšie, ako v lete sa blížila k trónu plamenne svetlého kniežaťa, ktorý tu vysielal prúd lúčov. Po jeho stranách žiarila Ruža a Ľalia. Ale to ešte nebol posledný, vznešený posvätný obraz, ktorý smela uvidieť. Opäť zazneli zvučné zvonivé slová:

"Sféra čisto duchovného, ​​najvyššia hranica ľudského ducha, rozšír sa!"

Tieto slová prichádzali z prúdu živého svetelného kríža, ktorého forma sa zhusťovala v praobraz človeka. Sväté mystérium Svetla obotkalo plameň, ktorému z nezmernej lásky bola prepožičaná čisto duchovná iskra.

"Na splnenie tvojho poslania, ľudský duch, vystúp a preži, čo je ti určené od prapočiatku. Viď krúženie živúcej sily."

Žiariace kruhy sformovali čašu, z ktorej padala sila dole. Svetlé bytosti ju strážili a obklopili stĺpy sily, ktorými vystupovalo Božské hore i dole. Tu bola Svätá Holubica. Prichádzala dole do svätého hradu. Tu bolo aj Svetlo Ježiša, Syna Božieho. Vystupovalo nahor, stále vyššie a nakoniec splývalo v mori jasu, ktoré sa rozširovalo, krúžilo a prehlbovalo. Bez začiatku, bez konca krúžilo Svetlo, jasnejšie a mocnejšie ako slnko.

"Ja a Otec jedno sme!" znel hlas Ježiša nad jej ľudským duchom.

Potom zaznel mocný, hromový hlas do vesmíru:

"Viď Moju Vôľu, ktorú ustanovujem sudcom a vysielam nad spravodlivých i nespravodlivých. Volá sa Imanuel."

Bielo planúci, vystúpil zo zdroja Svetla, oslňujúci ako blesk, ostrý ako meč, mocný ako anjel hnevu a nad jeho hlavou Svätá Holubica. Pred Ním sa šírilo ružové svetlo. Z jeho pravice vystupovala Ruža a pri jeho nohách rozkvitala Ľalia. On sám bol na pohľad ako kráľ. Nad žiariacim hradom plávali ružové a svetlé závoje a vo všetkom sa chvelo meno: Parsifal.

Omilostený ľudský duch Marie Magdalény nastúpil svoj návrat do hmotnosti. V klesaní sa modlil a ďakoval. Ako sen zostala v ňom spomienka. To sa stalo Márii Magdalene. Keď precitla opäť na zemi, nemohla sa spočiatku pohnúť. Starostlivo prebývali v týchto dňoch Maria s Martou po jej boku. Bethsabe sa vôbec nevzdialila od lôžka svojej pani, ktorá tu ležala vo vankúšoch ako mŕtva, nehybná. Nechápala, čo sa s Máriou Magdalenou stalo. Ale ostatné ženy viedli Bethsabe a poskytovali jej silu a pokoj. Čoskoro však v Márii Magdalene precitla zase vôľa a mohla sa pozdvihnúť. Bola preniknutá pocitom veľkej sily, ktorú chcela hneď premeniť na čin. Jej duch ju hnal k chudobným a zavrhnutým. Jej cesta bola ťažká, ale ona išla s vedomím, že ju poslal Pán.

Uplynul dlhší čas. Magdalena už nevídala Pána. Vyvíjala len svoju pozemskú činnosť. K tomu sa jej dostávalo silnej duchovnej pomoci v každom okamihu, kedykoľvek ju potrebovala. Ženy sa cítili byť k nej priťahované, najmä mladé dievčatá. Maria Magdalena sama nevedela, ako silne pôsobí sila príťažlivosti, ktoré sa jej zhora dostávalo. Stále viac sa cítila spojená s onou krásnou bytosťou, ktorá sa jej kedysi zjavila v postave panny vo svetlozelenom plášti zdobenom ľaliami. Bola to Irmingard, Čistá Ľalia, ktorá vnárala svoju vedúcu silu do Márie Magdalény ako mostu pre spojenie so zemou, aby pozemské ženy mohli nájsť pevnú oporu, ak ju hľadali. A všetci tí, ktorí sa otvorili slovu Ježiša a nasledovali učeníkov, našli tiež pomoc a silu v poznaní pravej čistoty. Mnoho žien z bohatých domov bolo priťahovaných učením Syna Božieho, ktoré učeníci verejne hlásali. Prosili o krst a dávali seba i svojich poddaných do služieb Svetla. Čím viac vzrastal počet stúpencov, tým viac začal had zase zdvíhať hlavu. Zvlášť sa stupňovala zášť Židov, ktorí hrozne trpeli pod následkami svojho činu na Ježišovi. Od tej chvíle, čo Ježiš opustil zem, bolo to s ľuďmi v židovskej ríši zlé. Na mnohých sa položila chmúrna päsť a tlačila ich k zemi s tuhou neúprosnosťou. Tým viac však vrela nenávisť v ich duši. Začali najprv potajomky, ale potom aj verejne prenasledovať Ježišových stúpencov. Ako blesk ožiaril jednej noci izbu Márie Magdalény jasný lúč. Ale nenasledovalo žiadne zahrmenie ani búrka. Skôr bol okolo hlboký pokoj a v Márii Magdalene bol jas a blaženosť, akú nepocítila už od tej doby, keď Ježiš od nich odišiel. Bola úplne bdelá a videla všetko jasne ožiarené. Z najvyššej výšky ako hlasom trombónu zaznelo:

"Ráno za šera choď k hrobu svojho Pána a čakaj tam. Ešte jednu vec máš splniť v tomto temnom meste. Potom vyhľadaj matku Máriu, lebo je na to už čas, najvyšší čas. Až splníš svoju úlohu, nevracaj sa späť do Jeruzalema. Zanechaj svoju prácu iným, ktorí ju dobre vykonajú, a odovzdaj sa vedeniu svojho ducha. Nemáš poznať miesta svojho večerného odpočinku, máš nasledovať Slovo svojho Pána a zháňať jeho ovečky do stáda. Vždy si uvedom, že chodíš v sile svojho Pána, a konaj podľa toho." Magdalena sa vzchopila a pripravovala sa na cestu. Zaobstarala všetko najnutnejšie. Dala tiež príkazy pre prvú dobu svojej neprítomnosti a potom odišla. Rýchlo prešla záhradou a bránou ešte za tmy. Ponáhľala sa von. Vybrala si tiché uličky, pretože na cestách bol už za skorého rána čulý zhon. Výkriky jačiacich hlasov a rôzne druhy rečí sa tu vzájomne na námestiach miešali. Pohoniči oslov a tiav kričali na svoje zvieratá, obťažené tovarom všetkého druhu, sa ťahali bránami.

Magdalena si vydýchla, keď došla na horský chodník, ktorým kedysi, v najťažších dňoch tak často chodila k Pánovmu hrobu. Tam ho pochovali, ale keď sa jej zjavila jeho svetlá postava, jeho pozemské telo už bolo z hrobu odnesené. Zrazu sa Márie Magdalény zmocnila vrelá túžba vypátrať miesto, kde sa skutočne skrývalo telo Pána. Rýchlo kráčala úzkym chodníkom a čoskoro stála pri hrobe. Bol veľmi zmenený. To už nebol Pánov hrob. Mária Magdalena tušila, čím by raz mohlo byť toto miesto posledného odpočinku; miestom kultu a kupčenia.

Zrazu pochopila, prečo nebola Vôľa Otcova, aby telesná schránka, ktorá skrývala jeho Syna, padla do rúk neskoršiemu svetu. Čo jej bolo vtedy nepochopiteľné, neodôvodnené a strašné, že sa telo Ježišovo stratilo, pripadalo jej teraz plné útechy ako správne, Bohom chcené a bola tomu rada. Nemohla sa už modliť na tomto mieste. Išla ďalej po ceste a zahla doľava na husto zalesnený svah po úzkej, novo vyšliapanej cestičke. Obklopilo ju šedozelené lístie a vetvy sa klenuli nad jej hlavou ako nízka chodba, takže sa musela až ohýbať. Tak došla do polovičnej výšky svahu ku skupine skál a bola pred jaskyňou, nad jej pravým oblúkom boli vytesané tri kríže. Vstúpila do tejto jaskyne, ktorá sa zdala byť útočiskom pastierov v nepohode. Na pravej strane sa ukázala hlboká, úzka trhlina, takže sotva bolo možné, aby sa ňou pretlačil človek. Cieľavedome, až to Máriu Magdalenu samu udivovalo, sa odvážila k pokusu preniknúť úzkym otvorom. Našla, čo očakávala: úzku, nízku chodbu.

Ako v zrkadle jasnovidne videla postavy Jozefa z Arimatie a Jána, ako pred ňou nesú telo Pána zahalené v prestieradlách. Mária Magdalena vedela, že tieto zrkadlové, jasné a farebné obrazy, ktoré pred ňou predstupujú ako živé, jej majú podať správu o útočisku pozemskej schránky Syna Božieho. Posvätná, úctyplná plachosť ju naplnila spolu s bolesťou, ktorá zachvátila jej dušu pri smrti Ježiša. Cítila, ako by skutočne kráčala zohnutá krok za krokom s oboma vernými tmavou, úzkou chodbou, aby bolo milované telo Pánovo skryté a chránené podľa príkazu Svetla. Prežila okamih, keď sa úzka chodba rozšírila a muži vstúpili do malej jaskyne. Položili Ježišovo telo na kamennú lávku, podľa predpisu ho nabalzamovali a zahalili do bielych plátien. Malou, otvorenou trhlinou bolo vidieť z jaskyne na ďaleký, zelenajúci sa kraj v hmlách, ktorý ešte spal v šere raného rána. Vlastnými rukami zakryl Jozef z Arimatie túto medzeru veľkým kvádrom kameňa. Zapadol tam prirodzene, ako by tam patril. Každá štrbina bola starostlivo utesnená hlinou premiešanou sa suchými trávami a udusanou tak, že tvorila vzduchotesný múr.

V tejto hrobke, v ktorej obaja učeníci po dve noci usilovne a tajne pracovali, odpočívalo telo Pánovo. Hlavu obklopovala žiara bieleho svetla. Keď sa Mária Magdalena vrátila k bdelému vedomiu, stála na konci malej chodby, zohnutá, celá ako sa tam vošla. Pritisla tvár k studenej, vlhkej skale. Bola drsná, hlinitá a trochu vlhká. Ďalej nemohla. Vedela, že je to vchod k výklenku, v ktorom učeníci pochovali Pána. Potom biele svetlo, ktoré jej v noci prikazovalo ísť k hrobu, opäť vzplanulo vedľa nej. Zdalo sa jej, akoby svojou žiarou prenikalo silnou stenou pred ňou. Videla bielu, prepadnutú schránku z bielych plátien, ktorá skrývala telo Pána. Videla jeho hlavu krásneho, ušľachtilého tvaru, najmä spánky a okrúhle, rovnomerné klenutie hlavy. V oslnivo bielom rade horných zubov však chýbal očný zub. Toto malé, čierne miesto sa vrylo hlboko do jej pamäte ako zvláštne znamenie. Rýchlo, tak ako prišlo, svetlo zase zmizlo a tiež tak obraz, ktorý ukázalo. Obraz budúcnosti, ako sa jej zdalo. Mária Magdalena sa obrátila. S tichou vrúcnou modlitbou sa vracala cestou, ktorou prišla...

Magdalena bola voľná. Nič pozemského ju neobťažovalo. Z jej pamäti zmizli doby, v ktorých sa starala o nejaký majetok. V jej duchu žila len vôľa k Svetlu, láska k Ježišovi a vysoká úloha priniesť ľuďom Jeho Slovo.

Svetlo išlo pred ňou a Mária Magdalena ho nasledovala plná dôvery, lebo myslela na to, čo jej bolo povedané:

"Máš nasledovať ducha a nemáš vedieť, kde budeš večer odpočívať!"

Ako dieťa, ktoré sa zveruje vedeniu svojho otca, tak sa dávala viesť týmto lúčom...