Bytosti prírody

... dnes chcem podať krátku správu, ktorá bude pojednávať o bytostiach prírody...

      Poznám osobne ľudí, ktorý dokážu tvárou v tvár komunikovať s týmito bytosťami. Niektorí o tom hovoria aj verejne a podávajú svedectvo ako napr. Margot Ruis (viď youtube) o tom, že báje, povesti a rozprávky majú zdravé jadro Pravdy, dobre známe naším predkom, už aj v dnešnej dobe poznateľné a spoznateľné, ak človek pravda nestrká pred Pravdou hlavu ako pštros do piesku; napr. takto 🙂:

       Je dobré, si uvedomiť, že pred tým než sme sa my ľudia dostali k inkarnácii ako duchovia na túto Zem, do fyzických tiel najvyvinutejších zvierat príbuzných opiciam, nám to tu bytosti prírody podľa Vôle Božej všetko pre život v hojnosti pripravili, aby nám pre hlavný účel nášho bytia na Zemi, vývoj k duchovnému sebauvedomeniu... nič nechýbalo. ˇŽe nám vlastne tie naše fyzické telá sformovali, udržiavali a stále formujú a udržujú, ak im nestojíme svojou vôľou nesprávne vedenou prepestovaným rozumom, tým luciferovským výhonkom, v ceste ... vlastne boli tu pred nami a my sme tu len hosťami ..., koniec koncov, že tiež zohrávajú dôležitú úlohu v tom známom Božom Súde ...

      Pripomeňme si, ako o prírodných bytostiach hovoril Pán Ježiš ... kto čítal na tejto stránke "Bolo raz..." už pozná príbeh nižšie...:

... Na jazere prepukla ťažká búrka. Zdalo sa, že zúri zo všetkých strán. Všade sa kmitaly blesky. Takmer súčasne dunel hrom skoro bez prestania. Učeníci sa ponáhľali, aby sa schovali skôr, než ich prikvačí nevyhnutný dážď. Niektorí z nich mali strach. Bolo im úzko v zúrení živlov. Ježiš stál uprostred cesty na malej vyvýšenine kam vystúpil. Ruky mal vložené do seba a díval sa uchvátený na vzdúvanie vĺn, ako sa stromy ohýbajú, na výry piesku, ktoré sa medzitým zdvíhali.

"Boží služobníci sú pri práci," povedal Ježiš uspokojený. "Čistia vzduch."

Niekoľko ťažkých kvapiek dopadlo na zem a učeníci prosili Ježiša, aby sa ponáhľal, aby sa dostali pod strechu. Vyhovel ich prosbám, ale netúžil po tom. Bol by rád zostal vonku, zvlášť, keď náhly prudký dážď zmyl prach a nad vodou sa tvorili zvláštne obrazy. Teraz sedeli v chate, ktorej obyvatelia, ako sa zdalo, boli neprítomní. Tu sa jeden z učeníkov spýtal:

"Pane, povedal si, Boží služobníci sú pri práci... Koho si tým mienil?"

Ježiš sa obrátil na pýtajúceho sa a odvetil:

"Nepoznáš slová žalmu: Ty robíš zo svojich anjelov vetry a zo svojich sluhov ohnivé plamene? Tým povedal Dávid to isté, čo som práve povedal ja."

"Ja som týmto slovám nikdy nerozumel," priznal sa Tomáš takým tónom, ktorý zrejme prosil: "Pane, vysvetli mi to."

Majster ochotne vyhovel jeho prosbe a vysvetľoval, že všetko, čo ľudia nazývajú prírodou je plné konkrétnych, živo činných, sformovaných bytostí, služobníkov Všemohúceho, ktorí vo všetkom vykonávajú vôľu Božiu a plnia jeho príkazy. O tom síce už vedeli, ale nikdy si to nevedeli tak jasne predstaviť. Nepohoda sa im zrazu nezdala byť až taká strašná, ale vznešená, pretože to bola činnosť služobníkov Božích na Boží pokyn.

Zatiaľ čo ešte hovorili zadunelo... Všetci sedeli ako omráčení, tu sa do zúrenia živlov vonku vmiešali jačiace výkriky ľudských hlasov. Ježiš pristúpil k dverám chaty a po chvíli zavolal na svojich učeníkov. Neďaleko odtiaľ horela usadlosť, ktorú blesk práve zapálil.

"Pane," koktal zarazene Tomáš, "urobili toto služobníci Boží na Boží rozkaz?"

"Počuli ste predsa, že nerobia nič bez Božej vôle," odpovedal prudko Judáš. "Teda aj toto musel Boh zamýšľať?"

Slová boli správne, ale tón, ktorým boli prednesené poukazoval na to, že hovorca nie je o tom tak úplne presvedčený. A Ježiš sa pozrel hore a ticho, aby ho nikto nepočul, šepkal:

"Otče, keby som im to mohol aspoň ukázať tak, aby mohli veriť!"

Potom vyzval učeníkov, aby šli s ním k horiacemu domu. Dážď medzitým ustal, snáď môžu pomáhať pri zachraňovaní. Ale keď došli na miesto, nebolo už pre nich žiadnej práce. Oheň strávil všetko a plamene zvoľna uhasínali. Musela to byť veľká usadlosť, súdiac podľa rozľahlosti požiariska. Všade sa povaľovali zuhoľnatené trámy a napoly spálené predmety. Medzitým v malých skupinách stáli pomáhajúci susedia. Úplne stranou stál muž, ktorý bezútešným pohľadom pozeral strnulo pred seba. Pri jeho nohách sedela jeho žena, bezmocne plačúc. Ježiš pristúpil priateľsky k obom. Bolo mu ľúto, že boli v tom žiali tak opustení. Keď sa však blížil k mužovi a chcel ho osloviť, pozdvihol tento prudko hlavu:

"Cudzinec, choď svojou cestou, a nestaraj sa o mňa. Trpím po zásluhe len to, čím som sa previnil!"

"Ako to myslíš, priateľ môj?" pýtal sa dobrotivo Ježiš, zatiaľ čo jeho učeníci bez dychu počúvali.

Muž mlčal. Zdalo sa, že nie je ochotný sa rozhovoriť. Ježiš nechcel na neho naliehať, pretože cítil, že tu je príklad od Boha vyprosený pre jeho učeníkov. Obrátil sa k odchodu a na rozlúčku povedal:

"Ak vieš, že netrpíš nevinne, nech ti teda toto utrpenie prinesie požehnanie."

Tu žena zdvihla hlavu a zadívala sa s úžasom na hovorcu:

"Pane, čo to hovoríš? Žiaľ, ... v požehnanie? Je to možné?"

"Aký účel by potom mal žiaľ?" pýtal sa Ježiš dôrazne. "Boh netrestá z radostí nad trestom, ale preto, aby sa ľudia poučili a zmenili sa. Ak tak urobia, potom sa im vráti opäť požehnanie a toto som vám práve želal."

V týchto posledných slovách ležal zvláštny zvuk. Všetci cítili, že prianie Majstrovo bolo im požehnaním, ale teraz ho úbohí ľudia nechceli nechať len tak odísť. Muž, pred chvíľou taký uzavretý, si búrlivo žiadal, aby mu mohol vypovedať svoj príbeh. Bol smutný. Neprávom sa zmocnil domu a dvora. Pred ľuďmi sa mohol ospravedlniť, hoci podozrenie proti nemu sa stupňovalo, ale jeho vnútro zožieral červ svedomia, a nedoprial mu útechy. Jeho žena nevedela nič o zlom jednaní svojho muža, ale rečami susedov bola upozorňovaná, ba aj zmenou, ktorá sa odohrávala s jej mužom.

A dnes pri vypuknutí búrky, žiadala od neho vysvetlenie. Povedala mu, že nemôže ďalej žiť po jeho boku, ak sa neprizná, že sa dopustil bezprávia. Nech prizná, že pochybil, potom s ním spoločne chce všetko opäť napraviť. Všetko znesie ľahšie, než túto zúfalú neistotu.

"Ale ja som sa nemohol pred ňou pokoriť," povedal rozprávač. "Domnieval som sa, že ak zapriem všetko, že sa žena upokojí. Dúfal som, že potajomky môžem začať s naprávaním. A tú žena zvolala:

Boh v nebesiach vie, čo si urobil! Pred ním nič neukryješ!

Ale vo mne sa zloba stala tak silnou, že som zvolal oproti tomu:

Ak je Boh, a ak vie, že som sa dopustil bezprávia, nech blesk udrie do tohto domu. Ešte som to ani nedopovedal a oheň z neba zapálil usadlosť."

Všetci rozochvene počúvali, ale muž pokračoval ďalej:

"To, že neprávom nadobudnutý statok je stratený, na to nežalujem, som mladý a môžem pracovať, aby som tým, ktorých som oklamal, všetko nahradil. Moja žena mi pomôže a budeme žiť lepšie ako v posledných rokoch. Ale to, že som sa rúhal Bohu, to nemôžem už odvolať a to ma ženie k zúfalstvu."

Stonajúc sa odvrátil.

"Nemôžeš to už odvolať," zaznel mierny majstrov hlas, ktorý všetkým znel v tomto náreku ako hlas z nebies. "Nemôžeš urobiť, akoby sa to nebolo stalo, ale ty si sa vyznal zo svojho previnenia a ľutuješ ho. Boh sa raduje z hriešnikov, ktorí robia pokánie. Vezmi na seba svoje ťažké bremeno a nes ho s odvahou. Vedz, že ťa Boh oslobodí od toho, čím si Ho zahrnul."

"Pane, čo to hovoríš?" koktal muž, neschopný samého seba. "Mohol by mi Boh, taký vznešený, odpustiť takú vinu?"

"Je odpustená, ale neuvaľ ju na seba znova tým, že by si ľahkomyseľne spomínal na tento deň. Chop sa Božej ruky a nechaj sa ňou viesť ďalej, potom ti z tohto utrpenia vykvitne požehnanie!"

Dážď ustal. Zvedaví susedia pristupovali bližšie, aby vypočuli, čo cudzinec mužovi hovorí. Ježiš sa s nimi rozlúčil a kráčal so svojimi učeníkmi po ceste ďalej. Dlho žiaden z nich nehovoril. Príliš hlboko doľahla táto Božia odpoveď na ich otázku. Ježiš však ďakoval z plného srdca Otcovi a radoval sa kvôli svojim učeníkom. Napokon začal hovoriť Ján:

"Ani my nezabudneme na tento deň, Pane, aj nám sa stane požehnaním."

...

p.s. jeden z tých dôvery hodných ľudí čo poznám, ktorí komunikujú a spolupracujú s prírodnými bytosťami, dávnejšie povedal, že pri tej kalamite v Tatrách z 19.11.2004 išlo o nasledovné :

... mojimi slovami povedané : Hlavná bytosť Tatier ženského druhu, Tatrana, pod vplyvom hutných energii v Tatrách odišla, a na jej miesto vtedy prišiel Obor... že sa bude meniť tvar tamojšej krajiny až príde ten čas ... že stojí rozkročmo nad diaľnicou ...