„Bolo raz ...“ poslanie Božieho Syna Ježiša - časť 1.

... Po rozlúčke s blízkymi sa s dušou naplnenou radosťou obrátil na východ do púšte, aby sa vnútorne pripravil na svoju veľkú úlohu. Mária ho pochopiť nevedela. Odmietla sa stotožniť s jeho úlohou a cestou, a tým ho opustila...ako prvá. Doma zostala ako ochromená ... Živorila a v krátkej dobe zostarla o celé roky. Navonok sa zdalo, akoby syna vyškrtla zo svojho života... najmä preto, že sa ľudia v meste začali Ježišovi po odchode posmievať a nazývať blúznivcom...

V priebehu niekoľkých týždňov na púšti sa v ňom zjednotilo poznanie jeho pôvodu s príslušnými schopnosťami a prispôsobilo telo tlaku sily, ktorá ním prúdila...Luciferove pokúšanie vykonať neuvážený čin v rozpore s pravečnými Božími zákonmi zlyhal ... Dobre pripravený predstúpil pred ľudí...

...Krásny letný deň sa chýlil ku koncu. Slnečné lúče dopadali šikmo na lesknúce sa zrkadlo jazera a zlatilo všetko dookola. Po ceste sa uberal pútnik, ponorený v hlbokých myšlienkach. V pravici mal dlhú palicu, ľavá ruka visela voľne dole. Všetky jeho pohyby boli nenútené a ušľachtilé. Jeho kroky nezanechávali v prachu cesty takmer žiadne stopy. Stádo oviec bežalo po ceste oproti nemu. Dvaja statní psi, štekajúc pobehovali veselo okolo. Pastier išiel unavený neďaleko za nimi. Pútnik pozdvihol hlavu, potom ustúpil bokom, ponechávajúc tak zvieratám voľnú cestu. Radostne spočinul na nich jeho zrak. Bolo to, akoby aj oni vyciťovali jeho dobrotu, lebo jedna ovca cez druhú sa ponáhľala do jeho blízkosti a tlačila sa k nemu. Niekoľko jahniatok zostalo pri ňom, akoby očakávali, že sa im dostane zvláštneho pohladenia a pozornosti. Svojou krásnou formovanou rukou pohladil ľahko ich huňaté hlavy a najmenšie pozdvihol na svoje ruky. Pastier pristúpil bližšie, pozdravil pútnika a zvedavo si ho prezeral.

"Cudziniec, máš tak rád zvieratá?" pýtal sa udivene. "Moje ovce sú inak veľmi plaché. Si snáď aj ty pastierom?"

"Snáď nim tiež raz budem," usmial sa opýtaný a postavil zvieratko opatrne na zem.

Až teraz si pastier všimol, aký mladý je pútnik. Z diaľky ho považoval za staršieho, zrelého muža. Mal podlhovastú tvár, pravidelných, prekrásnych a ušľachtilých ťahov. Hoci vlasy aj fúzy boli pestované, predsa vyzerali, akoby sa ich nožnice už dlhšie nedotkli. Pastier si pomyslel, že azda pútnik zložil nejaký sľub.

"Ako sa volá ono mestečko na jazere?" pýtal sa mladý muž.

"Tiberias."

Pútnik vľúdne poďakoval a už kráčal ako doteraz, smerom k obci. Pri jazere sa hrali deti.

"Požičaj mi svoju palicu," oslovil náhle jeden z chlapcov muža. "Chcem urobiť ryhu až k jazeru."

Mladý muž podal palicu detským rukám, usmieva sa a súčasne poučuje malého chlapca, že voda ani teraz, ani nikdy inokedy nepotečie hore. Chlapec to pochopil, ale neuspokojil sa s tým.

"Poprosím Boha, aby dal vode tiecť inak," povedal dôležito. "Som synom kňaza a preto ma Boh vypočuje."

"Dieťa," zľakol sa pútnik, "ako môžeš povedať niečo také! Myslíš, že kvôli detskej hre Boh prevráti svoje pravečné zákony?"

"Nie je to len kvôli nejakej hre," bránilo sa svojvoľne dieťa. Urobí to preto, aby ukázal svoju moc. Ak je všemohúci, musí tak urobiť!"

"Ako hovoria veľkí, tak hovoria aj malí," vzdychol si muž, ale potom sa obrátil vľúdne k chlapcovi, ktorý sa mrzuto na neho pozeral a povedal mu:

"Boh je taký vznešený, že nepotrebuje, aby ľuďom dokazoval svoju moc. Môžu o ňom vedieť dosť, len keby chceli."

"Máš pravdu, cudzinec," ozval sa za ním nejaký hlas.

Cudzia žena nepozorovane pristúpila bližšie a začula poslednú vetu.

"Je to od teba nesprávne Benjamín, že vedieš také reči," napomínala chlapca, ktorý sa chytil jej sukne a napoly ľútostivo a zľaknuto sa k matke pritúlil.

"Nesmieš ľahkovážnemu dieťaťu zazlievať jeho reči," prosila žena. "Ty si ale na púti, ako ďaleko chceš ešte dnes ísť?"

"Až k tamtej osade, ak tam nájdem nocľah a skyvu chleba," odpovedal prívetivo muž.

"Poď so mnou do nášho domu. Môj muž je kňaz a pričiní sa, aby si zabudol na nezrelú reč mladého chlapca." Žena to povedala s radostným hlasom. Bolo vidieť, že môže niečo dať.

Pútnik poďakoval a spoločne všetci traja vykročili po úzkej ceste...

"Kde máš domov?" pýtala sa žena zvedavo.

"V Nazarete, som Ježiš, najstarší syn Jozefa, tesára."

"Vojdi, Ježiš, nech sa ti tu u nás páči," povzbudzovala žena. "Môj muž je vonku a príde až neskôr."

Priniesla hosťovi mlieko, chlieb a ryby. Potom ukázala unavenému pútnikovi jeho lôžko.

Nasledujúci deň sa prechádzal kňaz a jeho hosť zahrabaný v horlivom rozhovore v záhradke sem a tam.

"Musel si mať dobrých učiteľov, Ježiš," povedal Gideon. "Si poučený o všetkom a ako sa zdá tiež si veľa čítal. Škoda, že pri takom bohatom vedení nemáš úmysel vstúpiť niekam, ako chrámový pomocník."

Pozrel sa na Ježiša, akoby očakával súhlas alebo ďalšie vysvetlenie. Ale nedostávalo sa mu žiadnej odpovede. - Začal preto znova:

"Aký máš úmysel pre najbližšiu dobu? Čím chceš začať?"

Gideon hovoril vrelo a od srdca. Ježiš to cítil a preto súhlasil budúceho dňa kňazovi pomôcť. Snáď tu bude môcť započať s úlohou a náplňou svojho života...

Spolu s kňazovou ženou na druhý deň navšívili chorú...

"Kto je to?" pýtala sa chorá chvatne.

"Náš hosť," odpovedala vľúdne žena kňaza. "Je to učený rabín."

"Pane," volala žena takmer jačavo, "ak si tak učený, povedz mi, kde nájdem Božiu dobrotu vo svojej chorobe? Už teraz chátra domov a ak zomriem, deti budú stratené!"

Vzlyk prerušil jej slová. Ježiš pristúpil bližšie a ticho k lôžku a povedal mäkkým hlasom:

"Žena, Boh je Spravodlivosť. Spomeň si, nie je niečo v tvojom živote, čo si urobila nesprávne? Nikdy si si nezaslúžila Boží trest?"

"Prečo sa to pýtaš? Ty vieš, že je to tak! Odkiaľ to vieš, ty, ktorý si cudzincom?" bez dychu zo seba vyrážala žena otázky.

"Viem, že to nemôže byť inak. Ale dovoľ, aby som sa spýtal:

Ľutuješ, že si tak konala? Budeš sa po celý svoj život namáhať, aby si žila podľa Božej vôle a prikázaní?"

Žena obrátila svoje rozšírené zraky na pýtajúceho sa.

"Nemôžem už takto ďalej, tak ma ľútosť dusí. Už nikdy neurobím nič také !"

"Teda vedz, že Boh ti odpúšťa, lebo On nie je len spravodlivý, ale On je tiež dobrý a milosrdný. Spi a v tvojom spánku prijmi silu, ktorú potrebuješ k svojej ďalšej púti!"

Počas svojej reči položil Ježiš svoju pravicu na čelo a oči chorej ženy. Po niekoľkých okamihoch ležala žena pokojne oddychujúc so zatvorenými viečkami...

Na budúci deň bolo celé Tiberias plné správ o tom, že sa vdova po návšteve cudzinca z Nazareta uzdravila. Gideonovi to bolo nepohodlné. Bol mužom, ktorý nerád vzbudzoval pozornosť a teraz sa jeho dom stal kvôli hosťovi strediskom ohromného vzrušenia. Bol rád, že Ježiš nezvolil stať sa jeho pomocníkom. Niekoľko dní musí síce znášať tento útok zvedavých alebo chorých a pomoc hľadajúcich ľudí, avšak potom sa chce znovu pohrúžiť do svojho obvyklého pokoja. Predtým však musí vyzvedieť ešte jedno:

"Ježiš, povedz mi, ako si mohol uzdraviť onú ženu? Ako si mohol vedieť, čo ju tlačí? Ako si mohol sľúbiť Božie odpustenie?"

"To je veľa otázok naraz. Chcem sa pokúsiť zodpovedať ti ich naraz."

"Pozri sa, Gideon, ak nejaký človek je uvrhnutý do choroby tak prudko, potom je to vždy tým, že nie je vyrovnaný so svojím svedomím. To som videl aj u tejto chorej. Ak som chcel pomôcť, teda musel som najskôr dať pokoj jej duši. Božie odpustenie je zaistené všetkým hriešnikom, ktorí úprimne oľutujú svoj hriech."

"Znie to tak jednoducho, keď to hovoríš," mienil Gideon namietajúc, "ale musím sa ešte opýtať: Aká je to sila, s ktorou si vložil na ženu svoju ruku tak, že zaspala?"

"Je to Božia sila, sila Pánova," odpovedal Ježiš úplne jednoducho, ale v spôsobom, ktorý pýtajúceho sa umlčal...

Medzitým chodil po okolí jazera Tiberias... Raz sa pripojil k Ježišovi akýsi mladý muž, rybár. Bolo ľahko pozorovať, že muža nútilo k tomuto kroku ťažké srdce, ale zdalo sa takmer nemožné, že sa rozhovorí. Ježiš mu nevyšiel ani slovom v ústrety. Čo chcel povedať, musel povedať sám, úplne neovplyvnený. Niekoľko minút kráčali mlčky vedľa seba, než nabral odvahu a prehovoril:

"Si to ty, ktorý ľuďom pomáhaš?"

Ježiš sa zaradoval z otázky – chcel byť pomocníkom, avšak len tým, ktorí ho spoznajú. Preto vľúdne odpovedal stručným – áno.

"Počul som, že nepožaduješ za radu peniaze," vypytoval sa muž ďalej. "Robíš tak asi zo skutočného chcenia pomáhať a nie pre vlastný úžitok."

Ježiš mlčal, ale druhý pokračoval ďalej:

"Potrebujem pomoc. Môj starý otec a môj otec boli rybári tak ako ja. Obaja zahynuli v búrke. Naše jazero nie je vždy tak milé, dokáže tiež divoko búriť. Narodil som sa ráno v deň, keď sa môj otec utopil. V úzkosti svojho srdca urobila moja matka sľub, ktorý jej predhovorila jedna stará žena; že nikdy viac, kým bude živá, sa nebude modliť k Bohu, ak neviditeľné mocnosti ochránia za to na jazere jej syna. A týmto synom som ja, rábi, moja matka nikdy nechodila do chrámu a tiež nikdy so mnou o Bohu nehovorila. Čo o ňom viem, počul som od ostatných chlapcov. Keď pred rokmi za nevýslovných bolestí umierala, tu sa mi v úzkosti zverila s tým, čo na seba vzala, aby zachránila môj život. Od tých čias nemá pre mňa život cenu. Ku kňazom nemôžem ísť. Preklínajú mňa aj moju matku, pretože sme nepodporovali chrám. Rábi, veľmi ťa prosím, pomôž mi v úzkosti môjho srdca!"

Mladý muž to myslel vážne so svojou prosbou. Bohaté slzy stekali mu po tvári, keď spomínal, a plne dôverujúc vyhliadal k Ježišovi. Tento bol hlboko rozochvený, že je niečo také medzi ľuďmi možné. Že matka, pre dočasné blaho svojho dieťaťa, mohla premrhať jeho večnú spásu. Obchádzala ho hrôza! Potom ale pozdvihol svoj jasný zrak na prosiaceho a vľúdne mu povedal:

"Úbohý, ako si trpel!"

Muž očakával všetko iné: nadávky, hnev, opovrhnutie. Táto Božská dobrota ho zasiahla až do hlbín jeho srdca. Ježiš pokračoval:

"Čo tvoja matka urobila, urobila z nevedomosti. Nebudeme ju súdiť. Ona už spoznala svoju vinu. A musí tvrdo bojovať, aby ju odpykala. Ale ty začni s novým životom. Nechaj sa poučiť o Bohu a ži podľa Jeho večných zákonov. Ešte nie je neskoro na obrat."

"Pane, chceš mi povedať o Bohu?" pýtal sa muž pokorne.

"Rád tak urobím," povedal Ježiš rozradostený. "Zostaň dnes so mnou a ukážem ti Boha takého, akým v skutočnosti je."

Tento a nasledujúci deň chodil Ježiš s Bartolomejom, rybárom, ktorého poučoval. Muž to však so začatím nového života myslel vážne. O niekoľko mesiacov neskôr vyhľadal Ježiša a prosil ho, aby smel u neho zostať. Majster ho prijal navždy medzi svojich učeníkov. Teraz sa ale rozlúčili, hoci to Bartolomejovi bolo veľmi ťažké. Išiel späť k svojej rybárskej lodi a Ježiš putoval ďalej po brehoch jazera k Magdale. Všade, kamkoľvek prišiel, nachádzal znamenie Božej všemohúcnosti a Božej dobroty. Každý kvet, ktorý voňavo rozvíjal svoje kvety, každý pestrý motýľ, ktorý ho obletoval, každé malé zvieratko, ktoré skrížilo jeho cestu, rozprávalo o vôli Stvoriteľa, ktorý dovolil svetu zachvievať sa v kráse. Jedine ľudia netušili nič o láske a milosti svojho Pána. Nerozumeli darom, ktoré dostali z jeho ruky. Malý človek – dieťa stvorenia – muselo by byť predsa jeho korunou; a ako vyzerali väčšinou tie "deti"! A ich deti? Aké staré boli ich tváre, aké prenikavé oči, aké nepekné pohyby! Veľké zľutovanie naplnilo srdce Ježiša. Ako veľa falošného visí už od najskoršieho pozemského života na nich! Súčasne s týmto poznaním vynorila sa mu aj poznanie. Toto ľudstvo musí zhniť a zahynúť oveľa skôr, než Syn Človeka bude môcť prísť k súdu. Preto, jedine preto bol poslaný, aby zadržal predčasný zánik ľudstva. Nútilo ho to k týmto malým. Radostne na nich zavolal:

"Počujte deti, chcete počuť poviedku?"

Detské oči sa pozreli udivene na neho. Snáď doteraz nikto s nimi tak dobrotivo nehovoril. Deti si posadali a počúvali so žiariacimi očami. Ich nepekné ťahy zmäkli a stali sa pôvabnými. Všetka premúdrosť z nich zmizla. Jedno po druhom prichádzalo z cesty k nemu a ľahalo si k nohám Ježiša. Len jediný chlapec, ktorý zrejme bojoval so sebou samým nie, ale zdalo sa, že si to nikto nevšíma. Náhle sa chlapec zohol, zobral kameň, ktorý bol príliš ťažký pre jeho detskú ruku a hodil ho nemotorne proti Ježišovi. Kameň minul cieľ. Jedno dievča volalo hlasno:

"Je to zlý chlapec!"

Ježiš pozrel sa na dievča a povedal:

"Ja myslím, že je to úbohé dieťa, ktoré nevie, čo je dobré a čo zlé. Musíte byť k nemu vľúdne, aby sa tomu naučil."

Potom rozprával Ježiš ďalej, akoby sa nič nebolo stalo. Videl však, že malý útočník sa nenápadne vmiešal medzi deti. Keď bola poviedka ukončená, povedal Ježiš deťom:

"Ako by bolo bývalo škaredé, keby bol kameň zasiahol a ako by tým bol chlapec zarmútený." Nabádal deti, aby rozvažovali nad svojim konaním a nerobili okamžite to, čo ich práve nápadne. Zatiaľ čo takto hovoril, počul tiché vzlyky. Tu sa položila zo zadu detská ručička na Jeho rameno, slzami zmáčaná tvárička pritisla sa k Jeho tvári a detský hlas zajakavo hovoril:

"Odpusť mi, ty dobrý!"

Plný radosti obrátil sa Ježiš a pritiahol ľutujúceho chlapca k sebe:

"Tak je to dobre!" povzbudil malého.

"Ak urobíme niečo zlé, musíme sa pokúsiť ihneď to napraviť. Nemyslíme už na to."

"Bol som však horší, než si myslíš." vzlykalo dieťa.

"Hodil som po tebe, lebo - lebo ty si taký dobrý a krásny."

Ježiš sa zľakol. Tak hlboko mohlo vniknúť temno do detského srdca? Ale ihneď na to ho napadla utešujúca myšlienka, že dieťa samé prezrelo, ako zle konalo, a že to samo priznalo. Tomuto chlapcovi muselo byť ešte pomožené. Ježiš sa odhodlal, že sa nechá odprevadiť k jeho rodičom. Úbohá, nečistá chata bola otcovským domovom, na ktorú Zadog ukázal. Prah domu prekročila žena a mrzuto sa pýtala po jeho prianí. On však prívetivo požiadal o trochu vody. Žena sa naňho pozerala nedôverčivo.

"V tejto osade je mnoho lepších domov, prečo sa neopýtaš tam? My sme chudobní!" - Bola nevrlá.

"Nie tak chudobní, sestra, aby si mi nemohla dať pohár vody. Stretol som Zadoga a šiel som s ním."

"Nech ti teda vody prinesie on", rozhodla žena, ktorej nedôvera vzrastala. Čo chcel tento urodzený muž? Nemohla od neho odtrhnúť oči. Chlapec sa rýchlo vrátil.

"Pane, voda je čistá a dobrá - umyl som pohár."

Ježiš spoznal starostlivosť a usmial sa na malého. Potom pohár, smädný, vyprázdnil, dal ho späť a obrátil sa k žene.

"Či ešte dostanem u teba kúsok chleba a snáď aj lôžka na noc?" pýtal sa mierne. "Mám peniaze a môžem sa ti odmeniť."

Žena ale odpovedala skoro nenávistným tónom:

"Ak môžeš zaplatiť nájdi si niekde inde prístrešie. My máme najhorší dom v celej obci a to nie je nič pre teba."

"Matka!" zvolalo dieťa žalostným hlasom. Ona sa obrátila.

"Čo chceš?" pýtala sa prudko. "Vidíš predsa, že nechcem mať toho pána pri sebe!"

"Matka, teraz robíš práve to, čo som urobil aj ja," plakal Zadog. "Pretože on bol taký jasný a svetlý, že som si pripadal vedľa neho taký chudobný a temný, zdvihol som ťažký kameň a hodil som ho po ňom."

"To si urobil?" nariekala matka, ale chlapec sa nedal prerušiť.

"Matka, hanbíš sa pred ním, pretože je taký vznešený a preto ho vykazuješ z nášho domu. Ty si práve taká, ako ja." V tvári ženy nastala zmena. Jej zatrpknuté ťahy sa vyhladili a v ich očiach sa zračil preveľký údiv. Zrazu sa dala aj ona do plaču. Ježiš zopakoval svoju prosbu ešte raz s rovnakou vľúdnosťou. Zadog uchopil jeho ruku a ťahal ho cez prah, ale žena s prerývaným plačom hovorila:

"Pane, taký dobrý, ako si ty, nebol ešte ku mne žiadny človek. Keby boli všetci ľudia takí, snáď by som bola aj ja lepšia. Ak vezmeš zavďak našu chudobu, buď požehnaná hodina v ktorej si vkročil do našej chaty."

Ťažký vydýchaný vzduch zavanul v ústrety Ježišovi, keď prekročil prah. Nízky priestor sa podobal skôr stajni než ľudskému obydliu. Bola tu taká tma, že hosť nemohol spočiatku nič rozoznať. Ale žena otvorila vzadu prieduch, takže vzduch a svetlo mohlo opäť prúdiť dovnútra. A potom začala ihneď zbierať veci a haraburdy pohodené na podlahe. A tu z jedného kúta zaznel mdlý hlas:

"Čo to robíš Taphato? Tak často som ťa už prosil, aby si trochu poupratovala, ale nechcela si ma nikdy vypočuť. Ako si na to prišla teraz?"

Žena neodpovedala, ale pracovala horlivo ďalej. Ježiš však pristúpil k lôžku v rohu a našiel tam vychudnutého, nie však starého muža, ktorý bol veľmi chorý. Vľúdne uchopil jeho ruku a povedal:

"Musím ti poďakovať, že smiem používať pohostinstvo tvojho domu."

"Je tomu už dávno, čo sme mali pri sebe hosťa," povedal muž mdlo. "Obávam sa, že sa ti u nás nebude páčiť."

Potom rozprával Ježišovi, že sa mu pri práci prihodilo nešťastie a že je už veľa rokov pripútaný na lôžko. A tým stratila žena radosť z domu. Pracuje pre susedov na poli, aby vyslúžila pre všetkých denný chlieb. Potom je pre domácnosť príliš unavená a Zadog vyrastá sám pričom úplne zdivočel.

"Kde je chlapec?" pýtal sa úzkostlivo. "Neprišiel s tebou?"

Ježiš sa rozhliadol okolo seba a tu videl, že priestor vyzerá už úplne inak. V krátkom čase horlivosť ženy spôsobila tento zázrak. Teraz prišiel aj chlapec a ponáhľal sa na zavolanie otcovho k lôžku. Z jeho vlasov kvapkala voda. Bol pri studni, aby sa umyl. Udivene sa pozeral otec na hosťa, ktorý toto všetko spôsobil.

Ježiš však hovoril s ním bezstarostne ďalej a pýtal sa ho na Boha. Tu sa ukázalo, že muž je sčítaný a dobre oboznámený. V dlhej chorobe pre samý nárek nemal času, aby na Neho myslel. Teraz to trochu zahanbene priznal.

"Pozri sa, priateľu," povedal Ježiš, "karháš ženu, že pre samé starosti o živobytie necháva prach a špinu padať na váš domov. Čo iné si urobil ty? Zaprášené leží v tebe poznanie o Bohu, pretože pre samé bolesti nezostávalo ti času pre Pána svetov. Ona, v ľahkovážnom nerozume uzavrela prístup svetlu a vzduchu, pretože nič lepšie nevedela, ty si rovnakou mierou a rovnakým spôsobom vzďaľoval Božie svetlo a tým aj vnútornú pomoc od svojho lôžka. Pokojne a ako v úkryte mohol si tu ležať a učiť sa, čo ti chce Boh povedať tvojou chorobou, keby si bol svoje myšlienky riadil k Nemu. Akou útechou mohli ti byť žalmy."

Pre Ježiša bolo pripravené v druhom rohu miestnosti čisté lôžko, žena so svojim chlapcom odišla spať do stajne. Sotvaže sa hosť nasledujúceho rána prebudil, už ho chorľavý muž volal k sebe.

"Pane, premýšľal som celú noc o tvojich slovách. Viem, že si povedal pravdu a chcem odo dneška zmeniť svoj život. Snáď mi Boh odpustí a dá mi nájsť požehnanie o ktorom si hovoril."

"Boh ti zaiste odpustí, ak to s polepšením myslíš skutočne vážne." odpovedal Ježiš prívetivo. Ešte raz jedol Ježiš s nimi a potom sa rozlúčil. Žena mu ďakovala a sľúbila, že sa ujme domova a tú jej Ježiš povedal:

"Po niekoľkých týždňoch sa vrátim a uvidím, či si držala sľub!"

Bolo to povedané tak dobrotivo, že muž aj žena plní radosti sľúbili, že budú v každý čas pripravení na Jeho návštevu. Zadog ešte dlho poskakoval vedľa Ježiša a sľúbil tiež, že sa polepší.

Uplynulo niekoľko mesiacov, keď Ježiš opäť zaklopal na dvere chaty. Slabý hlas pozýval ho dovnútra. Chorý bol sám, ale miestnosť bola v takom dobrom stave, ako to pri veľkej chudobe bolo len možné. Na tvári trpiaceho sa odrážal mier, ktorý rozprával o tom, že v tomto dome je spomínané na Boha. A tu sa srdce pomocníka naplnilo radosťou. Ticho položil ruku na chorého a modlil sa. Potom sa bez slova posadil na lôžko. Večer prišla Taphata a Zadog s poľa a zdravili búrlivo hosťa. Tým sa muž prebudil, vzpriamil sa na lôžku a rozhliadol bystrými očami okolo seba.

"Pane, verím, že ma tvoja modlitba uzdravila!" povedal udivený a plný vďačnosti. "Cítim sa zdravý!"

Potom vstal a jedol so svojimi.

"Budeš opäť pracovať a budeš môcť zarábať!" sľúbil Ježiš. "Božia dobrota ti pomohla, nikdy na to nezabudni!"

Odvtedy uplynulo veľa mesiacov a prílev zvedavcov a pomoc hľadajúcich denne vzrastal. Ježiš prosil Boha, aby Mu zoslal pomocníkov pre Jeho veľké dielo a medzi jednoduchými mužmi ľudu našiel prvých. Radostne Ho vyznávali, aj pravdu, ktorú prinášal a žiadali si z celej duše, aby smeli u Neho zostať a slúžiť Jemu. Chuť k práci, horúcu, neúnavnú horlivosť a zvyk na život plný utrpenia, to bolo všetko, čo so sebou priniesli - mali byť predsa služobníkmi Syna Božieho a Jeho diela!

Ježišovi nebolo ľahko, aby ich navykol novému mysleniu, aby ich naučil mierniť svoje mravy, aby prebudil ich znalosť ľudí a aby ich túžbu po práci riadil pravým smerom. Nerozumeli Jeho tichému napomínaniu a preto sa musel snažiť priviesť ich k tomu prežitím... Prví štyria boli bratia Ján a Jakub, Peter (Šimon) a Ondrej. Všetci štyria boli ale zásadne rôzni.

... dnes ich ponechal samých na seba ale z diaľky ich pozoroval...

Ján sa díval prívetivo na zástupy ľudí a našiel tak istým pohľadom tých, ktorých duša bola stiesnená. S tými hovoril pokojným, takmer bratským spôsobom a neustal, kým sa ich smutný výraz tváre rozjasnil. Peter vychádzal v ústrety tým čo prichádzali bez rozdielu. Hovoril na nich "nadávajúco" pričom sa rýchlo pohyboval. Nemal trpezlivosť s tými, ktorí ho nechápali. Spôsobil, že malomyseľní sa stali dokonale plachými a nepozoroval, že to bol on, ktorý to vyvolal. Jeho brat bol iný. Ondrej čakal až k nemu niekto príde. Potom ticho vypočul, čo sa chce opýtať, alebo čo chcel povedať. Väčšinou už toto vlastné hovorenie pomáhalo prosiacemu o kúsok ďalej. Ak to nestačilo, teda sa Ondrej snažil povedať mu z čistého srdca to, čo si myslí. Ak videl úlohu príliš ťažkú, odovzdal pýtajúceho sa Jánovi. Ježiš sa ticho usmieval. Počas dňa sa množili prípady v ktorých sa to muselo stať a predsa spôsob Ondrejov vo svojej tichej pokore bol veľký. Ako iný bol Jakub brat Jánov. Aj on čakal rozjímavo, kto k nemu príde, potom ale hovoril a odpovedal veľmi živo. Jeho bytosť mala v sebe niečo slnečné a radostné, čo mu ľahko získavalo srdce iných. Jeho žiariace oči pomáhali mnohej smutnej duši viac ako mnoho slov. Keď nastal večer a množstvo ľudí sa rozptýlilo, pridružil sa Ježiš opäť k svojim pomocníkom, ktorí vyzerali veľmi unavene a skleslo. Išiel s nimi do hostinca, aby zjedli chleb a víno, čo bola ich obvyklá večera. Po nej sa vydali do prírody kde ich požiadal, aby hovorili čo zažili a čo sa pri tom naučili ...

Už druhého dňa sa ukázalo ovocie tohto učenia. Radostne sa pýtali pomocníci prichádzajúcich ľudí na ich prosby a rozdeľovali ich na skupiny, ktoré si vzájomne prideľovali alebo ich doviedli Ježišovi. Bola to radostná, vedomá práca, iná ako doteraz a všetkých ich napĺňala radosťou. Medzitým sa prihlásili aj iní ako pomocníci a prosili, aby boli prijatí medzi Ježišových sprievodcov. Niektorým musel Pán splnenie ich prosby odrieknuť. Videl príliš jasne, že plameň, ktorý sa zdal horieť v ich dušiach bol iba plápolavým ohňom slamy, ktorý čoskoro uhasne. V iných to bola túžba po novom, ktorá bola pohnútkou ich prosieb. Keď by im život s Ježišom zovšednel, potom by požadovali, aby smeli odísť.

Už niekoľko dní sa zdržiaval v zástupe, ktorý sa zhromaždil okolo Ježiša, bohato odetý Žid. Bol nápadného zjavu, krásnych, ale ostro rezaných ťahov. Jeho chôdza bola pánovitá, jeho pohľad pátravý, skoro číhavý. Keď sa ho Ján pýtal v akej záležitosti prišiel, odpovedal skrátka:

"V žiadnej."

Peter, ktorý začul odpoveď a jeho prudká krv sa búrila, sa zlostne opýtal:

"Prečo teda prichádzaš?"

"Pretože chcem vášho majstra vidieť a počuť," odpovedal cudzinec. Nikdy sa k Ježišovi nepribližoval, ale bol vždy na dosah počutia a ostro pozoroval, čo Pán robil alebo hovoril. Večer siedmeho dňa hovorili pomocníci s Ježišom o tomto nápadnom mužovi. Aj on si ho všimol.

"Len aby to nebol nejaký špeh!" Povedal Ondrej a starosť sa chvela v jeho hlase.

"Na čí príkaz by špehoval?" pýtal sa Ježiš dobrotivo. "Nemáme čo schovávať. Ak sa niečoho takého obávate, museli by ste byť neustále v starostiach, pretože nepoznáme skoro ani jediného človeka, ktorý k nám príde.

"Je mi nevoľno, aj keď neviem prečo." Znel úsudok Jánov a Jakub s ním súhlasil. Peter mlčal. Ježiš sa na neho udivene pozrel. On bol predsa v reči ten najhorlivejší.

"Nuž Peter, čo ty myslíš o onom mužovi?" dodával mu Ježiš odvahy.

"Pane, ja neviem, niečo ma k nemu priťahuje a niečo ma od neho odpudzuje. Neviem ešte, čo bude silnejšie." Odvetil Peter zamyslene.

"Aj mne sa deje podobne." Povedal Ježiš. "Doteraz som nikdy nemusel o niektorom človeku toľko premýšľať, ako o tomto mužovi. Počkáme, než bude s nami hovoriť."

Už nasledujúci deň sa toto očakávanie splnilo. Keď sa naskytla príležitosť, priplichtil sa cudzinec opatrne k Ježišovi a hovoril:

"Majstre, vidím, že si iný ako všetci ľudia. Viem, že si veľký prorok, lebo, kto iný by mohol robiť zázraky, ktoré ty robíš."

Ježiš netrpezlivo počúval a neodvrátil od neho zrak. Po mnohých chválospevoch prešiel muž k svojej prosbe:

"Pane, nechaj ma ísť s tebou."

"Ako to myslíš?" spýtal sa ho Ježiš.

Muž sa na neho udivene pozrel.

"Práve tak, ako to hovorím. Chcem ísť s tebou, aby som ťa počul hovoriť, aby som vedel aké tvoje učenie vlastne je."

"Ty to doteraz nevieš? Počul si ma hovoriť mnoho dní. Nestačí to, aby ti to ukázalo pravdu?"

Muž bol nepokojný. "Hľadám pravdu, ale chcem ísť naisto. Nechcem sa sklamať alebo sa nechať oklamať. Dovoľ, aby som ťa sledoval ešte krátky čas."

"Ak sa vmiešaš vždy medzi ľud, nemám nič proti tomu." povedal vážne Ježiš. "K mojim pomocníkom sa však nesmieš pripojiť. Tu by si nás rušil v našich dôverných rozhovoroch."

Nevrlým posunkom pohodil muž hlavou dozadu, jeho hrdosť bola citeľne zasiahnutá. Učeníci mali radosť z odpovede svojho Pána. Po niekoľko dní sa objavoval cudzinec, ktorého meno nikto nepoznal. V zástupe ľudí hovoril Ježiš o hrdosti, samospravodlivosti a domýšľavosti a dúfal, že konečne zachytil dušu hľadajúceho, lebo, že muž bol hľadajúci, to sa prejavovalo vždy zreteľnejšie. Tu hovoril Ježiš jedného dňa o zasľúbenom Mesiášovi - nádeji Židov. Oči cudzinca sa zaiskrili. Jeho ťahy boli ako premenené. Všetka ostrosť z nich zmizla. Rýchlo sa schýlil k Jánovi, ktorý mu stál najbližšie. A pýtal sa:

"Je to on?"

Ján potriasol hlavou. On otázke skoro nerozumel. Ježiš sa však pozrel na pýtajúceho sa pohľadom, ktorý ho zasiahol až do duše. Keď sa ľudia rozptýlili, predstúpil cudzinec opäť pred Ježiša, ale tentoraz inak.

"Pane, povedz mi, kto si?"

Prosil, ale neposkytol Ježišovi čas, aby mohol otázku odpovedať. Ale pokračoval ďalej:

"Ty musíš byť Mesiášom! Verím, že som našiel Pravdu!"

Ježiš sa vľúdne usmial a keď na to muž svoju prosbu opakoval naliehavo, avšak skromne, tu Ježiš dovolil. Smie sprevádzať Jeho a Jeho pomocníkov, aby sa učil. A muž sa tým uspokojil.

"Povedz nám teraz aspoň svoje meno, aby sme vedeli, ako ťa máme volať."

"Som Judáš menom Iškariot," odpovedal muž a v jeho hlase sa objavila opäť hrdosť na jeho meno.

"Som z urodzeného a bohatého židovského rodu. Navštevoval som dobré školy, ale nenašiel som, čo som hľadal. Až teraz som našiel odpoveď na svoje otázky a na svoje nutkanie."

Pomocníci boli nad Ježišovým rozhodnutím ohromení. Muž sa zdal byť všetkým dnes síce milší, než nedávno, ale dialo sa im, ako Petrovi, niečo ich od neho odpudzovalo. Ježiš ich však prosil, aby nového druha vľúdne prijali. Judáš smel byť teraz síce okolo Ježiša, preukazoval mu všelijaké malé služby a predovšetkým počúval, keď majster hovoril s ľuďmi potrebujúcimi pomoc. Často krát sa Judáš neskôr pýtal na presnejší zmysel slov Ježiša a vypytoval sa často aj ostatných sprievodcov. Ján, ktorému bol práve tak nápadný, ako ostatným sa raz opýtal:

"Pane, ako to, že sa Judáš ešte vždy niečo pýta. Je predsa omnohom múdrejší ako my, ale my sa vždy domnievame, že keď ty hovoríš, že ti dobre rozumieme."

Ježiš sa vľúdne pozrel na pýtajúceho sa a hovoril.

"Vedz, Ján. Vy prijímate moje slová citom. Vo svojej duši cítite, že to, čo hovorím, je rýdza pravda. A tak je to správne. Judáš je však iný ako vy. On sa viac učil a jeho rozum zaujíma u neho prvé miesto. Všetko čo hovorím skúša a odvažuje najskôr rozumom, než to môže prijať a preto sa musí vždy znovu pýtať."

Ján sa pozrel namrzene okolo seba.

"Pane, taký človek nemá byť vôbec medzi nami", povedal takmer reptajúco. "Prečo si ho prijal k svojim poslucháčom?"

"Ján, kde zostala tvoja dôvera?" napomínal ho Ježiš s jemnou výčitkou. "Ľudia, ktorí sa ku mne priblížia budú vždy rozliční. A ešte rozličnejší budú všetci tí, ktorí sa zhromaždia kvôli môjmu slovu, až už nebudem putovať po tejto zemi. Aj medzi vami musia byť takí, ktorí všetko premyslia rozumom, aby im ostatní ľudia rovnakého druhu mohli rozumieť a učiť ich. Judáš má úprimnú vôľu prijať pravdu a slúžiť mi. Naučí sa odsúvať rozum na miesto, ktoré mu prislúcha."

Ján poďakoval, pripojil sa k ostatným a povedal im čo Ježiš hovoril a všetci sa hanbili za svoju neznášanlivosť.

Potom nadišiel deň, keď Ježiš z veľkého zástupu tých, ktorí Ho smeli sprevádzať, vyvolil dvanásť, ktorí smeli byť jeho pomocníkmi, Jeho učeníkmi, ktorí by boli s Ním v tesnom spojení a boli ustavične okolo Neho. Boli to Ondrej, Peter, Ján, Jakub, Bartolomej, Tomáš, Filip, Lebeus, Šimon, Barnabáš (poz. Herodesov čašník, čo sťal Jána Krstiteľa), Matúš a ... Judáš. Potom sa z jedenástich nikto nedivil, že má k nim prináležať aj Judáš. Všetci to očakávali a privykli cudziemu spôsobu druha a milovali ho. On sám bol hlboko dotknutý. Až do posledného okamihu sa neodvažoval dúfať, že voľba Ježiša, ktorý zvažoval medzi Nathanielom (poz. neskorší Mohamed, ale o tom hádam inokedy...) a medzi ním skutočne padne na neho. Ktorej okolnosti má za to ďakovať? Odišiel do ústrania a premýšľal, ale márne. Večer si vyžiadal u Majstra rozhovor - bol mu povolený ako vždy, keď niektorý z dvanástich učeníkov mal nejakú zvláštnu záležitosť na srdci. Ježiš vedel vopred, čo sa chce Judáš opýtať...

"Rabbi," začal Judáš zajakavo, "ako to príde, že som mal prednosť pred Nathanielom, ktorého miluješ?"

"Judáš, čo, teba nemilujem?" opýtal sa Ježiš.

"Ja myslím, že vás mám rád rovnako všetkých - všetkým chcem pomôcť, všetkých chcem doviesť k Bohu."

"Ale ja ti spôsobujem toľko námahy, viem to," trval na svojom Judáš a hovoril skoro šeptom.

"Ak to skutočne vidíš a cítiš, teda sa to čoskoro zlepší," utešoval ho Ježiš.

"Judáš, čo by z teba bolo, keby som ťa teraz pustil od seba? Tvoja duša našla síce cestu ku mne, ale doteraz kolíše. Nech je pevná v službe a tak dosiahneš veľkého."

Nathaniel však nespozoroval, že sa Ježišove myšlienky zamestnávali aj ním. Vo svojej veľkej skromnosti neočakával, že by mohol byť prijatý do zástupu učeníkov. Radostne šiel svojou cestou s Ježišom, slúžil Jemu i Jeho učeníkom a pomáhal všetkým. Neskôr bol zahrnutý do počtu sedemdesiatdva poslov, ktorí ako vonkajší kruh verných obklopovali Ježiša...

... Na jazere prepukla ťažká búrka. Zdalo sa, že zúri zo všetkých strán. Všade sa kmitaly blesky. Takmer súčasne dunel hrom skoro bez prestania. Učeníci sa ponáhľali, aby sa schovali skôr, než ich prikvačí nevyhnutný dážď. Niektorí z nich mali strach. Bolo im úzko v zúrení živlov. Ježiš stál uprostred cesty na malej vyvýšenine kam vystúpil. Ruky mal vložené do seba a díval sa uchvátený na vzdúvanie vĺn, ako sa stromy ohýbajú, na výry piesku, ktoré sa medzitým zdvíhali.

"Boží služobníci sú pri práci," povedal Ježiš uspokojený. "Čistia vzduch."

Niekoľko ťažkých kvapiek dopadlo na zem a učeníci prosili Ježiša, aby sa ponáhľal, aby sa dostali pod strechu. Vyhovel ich prosbám, ale netúžil po tom. Bol by rád zostal vonku, zvlášť, keď náhly prudký dážď zmyl prach a nad vodou sa tvorili zvláštne obrazy. Teraz sedeli v chate, ktorej obyvatelia, ako sa zdalo, boli neprítomní. Tu sa jeden z učeníkov spýtal:

"Pane, povedal si, Boží služobníci sú pri práci... Koho si tým mienil?"

Ježiš sa obrátil na pýtajúceho sa a odvetil:

"Nepoznáš slová žalmu: Ty robíš zo svojich anjelov vetry a zo svojich sluhov ohnivé plamene? Tým povedal Dávid to isté, čo som práve povedal ja."

"Ja som týmto slovám nikdy nerozumel," priznal sa Tomáš takým tónom, ktorý zrejme prosil: "Pane, vysvetli mi to."

Majster ochotne vyhovel jeho prosbe a vysvetľoval, že všetko, čo ľudia nazývajú prírodou je plné konkrétnych, živo činných, sformovaných bytostí, služobníkov Všemohúceho, ktorí vo všetkom vykonávajú vôľu Božiu a plnia jeho príkazy. O tom síce už vedeli, ale nikdy si to nevedeli tak jasne predstaviť. Nepohoda sa im zrazu nezdala byť až taká strašná, ale vznešená, pretože to bola činnosť služobníkov Božích na Boží pokyn.

Zatiaľ čo ešte hovorili zadunelo... Všetci sedeli ako omráčení, tu sa do zúrenia živlov vonku vmiešali jačiace výkriky ľudských hlasov. Ježiš pristúpil k dverám chaty a po chvíli zavolal na svojich učeníkov. Neďaleko odtiaľ horela usadlosť, ktorú blesk práve zapálil.

"Pane," koktal zarazene Tomáš, "urobili toto služobníci Boží na Boží rozkaz?"

"Počuli ste predsa, že nerobia nič bez Božej vôle," odpovedal prudko Judáš. "Teda aj toto musel Boh zamýšľať?"

Slová boli správne, ale tón, ktorým boli prednesené poukazoval na to, že hovorca nie je o tom tak úplne presvedčený. A Ježiš sa pozrel hore a ticho, aby ho nikto nepočul, šepkal:

"Otče, keby som im to mohol aspoň ukázať tak, aby mohli veriť!"

Potom vyzval učeníkov, aby šli s ním k horiacemu domu. Dážď medzitým ustal, snáď môžu pomáhať pri zachraňovaní. Ale keď došli na miesto, nebolo už pre nich žiadnej práce. Oheň strávil všetko a plamene zvoľna uhasínali. Musela to byť veľká usadlosť, súdiac podľa rozľahlosti požiariska. Všade sa povaľovali zuhoľnatené trámy a napoly spálené predmety. Medzitým v malých skupinách stáli pomáhajúci susedia. Úplne stranou stál muž, ktorý bezútešným pohľadom pozeral strnulo pred seba. Pri jeho nohách sedela jeho žena, bezmocne plačúc. Ježiš pristúpil priateľsky k obom. Bolo mu ľúto, že boli v tom žiali tak opustení. Keď sa však blížil k mužovi a chcel ho osloviť, pozdvihol tento prudko hlavu:

"Cudzinec, choď svojou cestou, a nestaraj sa o mňa. Trpím po zásluhe len to, čím som sa previnil!"

"Ako to myslíš, priateľ môj?" pýtal sa dobrotivo Ježiš, zatiaľ čo jeho učeníci bez dychu počúvali.

Muž mlčal. Zdalo sa, že nie je ochotný sa rozhovoriť. Ježiš nechcel na neho naliehať, pretože cítil, že tu je príklad od Boha vyprosený pre jeho učeníkov. Obrátil sa k odchodu a na rozlúčku povedal:

"Ak vieš, že netrpíš nevinne, nech ti teda toto utrpenie prinesie požehnanie."

Tu žena zdvihla hlavu a zadívala sa s úžasom na hovorcu:

"Pane, čo to hovoríš? Žiaľ, ... v požehnanie? Je to možné?"

"Aký účel by potom mal žiaľ?" pýtal sa Ježiš dôrazne. "Boh netrestá z radostí nad trestom, ale preto, aby sa ľudia poučili a zmenili sa. Ak tak urobia, potom sa im vráti opäť požehnanie a toto som vám práve želal."

V týchto posledných slovách ležal zvláštny zvuk. Všetci cítili, že prianie Majstrovo bolo im požehnaním, ale teraz ho úbohí ľudia nechceli nechať len tak odísť. Muž, pred chvíľou taký uzavretý, si búrlivo žiadal, aby mu mohol vypovedať svoj príbeh. Bol smutný. Neprávom sa zmocnil domu a dvora. Pred ľuďmi sa mohol ospravedlniť, hoci podozrenie proti nemu sa stupňovalo, ale jeho vnútro zožieral červ svedomia, a nedoprial mu útechy. Jeho žena nevedela nič o zlom jednaní svojho muža, ale rečami susedov bola upozorňovaná, ba aj zmenou, ktorá sa odohrávala s jej mužom.

A dnes pri vypuknutí búrky, žiadala od neho vysvetlenie. Povedala mu, že nemôže ďalej žiť po jeho boku, ak sa neprizná, že sa dopustil bezprávia. Nech prizná, že pochybil, potom s ním spoločne chce všetko opäť napraviť. Všetko znesie ľahšie, než túto zúfalú neistotu.

"Ale ja som sa nemohol pred ňou pokoriť," povedal rozprávač. "Domnieval som sa, že ak zapriem všetko, že sa žena upokojí. Dúfal som, že potajomky môžem začať s naprávaním. A tú žena zvolala:

Boh v nebesiach vie, čo si urobil! Pred ním nič neukryješ!

Ale vo mne sa zloba stala tak silnou, že som zvolal oproti tomu:

Ak je Boh, a ak vie, že som sa dopustil bezprávia, nech blesk udrie do tohto domu. Ešte som to ani nedopovedal a oheň z neba zapálil usadlosť."

Všetci rozochvene počúvali, ale muž pokračoval ďalej:

"To, že neprávom nadobudnutý statok je stratený, na to nežalujem, som mladý a môžem pracovať, aby som tým, ktorých som oklamal, všetko nahradil. Moja žena mi pomôže a budeme žiť lepšie ako v posledných rokoch. Ale to, že som sa rúhal Bohu, to nemôžem už odvolať a to ma ženie k zúfalstvu."

Stonajúc sa odvrátil.

"Nemôžeš to už odvolať," zaznel mierny majstrov hlas, ktorý všetkým znel v tomto náreku ako hlas z nebies. "Nemôžeš urobiť, akoby sa to nebolo stalo, ale ty si sa vyznal zo svojho previnenia a ľutuješ ho. Boh sa raduje z hriešnikov, ktorí robia pokánie. Vezmi na seba svoje ťažké bremeno a nes ho s odvahou. Vedz, že ťa Boh oslobodí od toho, čím si Ho zahrnul."

"Pane, čo to hovoríš?" koktal muž, neschopný samého seba. "Mohol by mi Boh, taký vznešený, odpustiť takú vinu?"

"Je odpustená, ale neuvaľ ju na seba znova tým, že by si ľahkomyseľne spomínal na tento deň. Chop sa Božej ruky a nechaj sa ňou viesť ďalej, potom ti z tohto utrpenia vykvitne požehnanie!"

Dážď ustal. Zvedaví susedia pristupovali bližšie, aby vypočuli, čo cudzinec mužovi hovorí. Ježiš sa s nimi rozlúčil a kráčal so svojimi učeníkmi po ceste ďalej. Dlho žiaden z nich nehovoril. Príliš hlboko doľahla táto Božia odpoveď na ich otázku. Ježiš však ďakoval z plného srdca Otcovi a radoval sa kvôli svojim učeníkom. Napokon začal hovoriť Ján:

"Ani my nezabudneme na tento deň, Pane, aj nám sa stane požehnaním."

A inokedy opäť zavolal Ježiš dvanásť učeníkov, ktorých si zvolil, aby ho neustále sprevádzali a odišiel s nimi do ústrania, aby ich učil. Rozprával im o hrade Všemohúceho Boha, ktorý sa čnie vysoko nad všetkými nebesami, a je naplnený svätosťou. A zatiaľ čo hovoril zmocnila sa ho veľká túžba, aby tam mohol opäť pretrvávať. Jeho slová boli tým zvonivejšie a vždy viac a viac zachvievala sa v nej vznešenosť. Jeho tvár žiarila tak, ako ho učeníci doteraz nikdy nevideli. Svetlá žiara, ktorá ho premieňala, žiarila okolo neho, tak že sa zdalo, akoby Ježiš sedel v nadpozemskom svetle. Jeho oči žiarili obdivuhodnou modrou. Oči učeníkov hľadeli ako pripútané na ich Majstra. Žiadne slovo im neuniklo, ale nerozumeli mu. Zdalo sa im, že počujú vzácne, drahocenné slová, ale akonáhle chceli o nich premýšľať, všetka vzácnosť unikala ich dušiam. Čo to len bolo? Niektorí o tom premýšľali, až konečne úplne zablúdili tak, že už nepočuli, čo Ježiš ďalej hovoril... Druhí, najmä Ján, odsunuli bokom všetko myslenie a hĺbanie a počúvali s dušou otvorenou dokorán. Cítili, že im Ježiš rozprával niečo o svojom svetlom domove, že im chce niečo dať, čím by obohatil ich chudobný život. Neodvážili sa Ho prerušiť ani dýchnutím. Náhle však zmĺkol. Lesk zvoľna pohasínal. Ježiš sa zdvihol a šiel kúsok cesty sám. Videli to na ňom: Chcel byť sám, chcel byť celkom sám. Nikto ho nemal sprevádzať. Nešiel nikdy ďalej, než na dohľad a prišiel vždy späť, akonáhle sa vysporiadal so svojimi myšlienkami. Učeníci však začali medzi sebou ticho hovoriť o tom, čo počuli. Ako si majú predstaviť hrad, dom v nebeskej ríši? Že je v ňom veľa komnát? Veľa nekonečne veľkých predsiení, že smú raz bývať v tomto dome?

"Nie," mienil Ján, "tak to Ježiš nepovedal. On povedal, že Jeho Otec má pre nás ešte mnohé obydlia, do ktorých smieme raz vojsť. Vo vznešenom hrade bude bývať sám so svojím Synom."

A čím ďalej o tom šepkali a radili sa, tým viac mizlo ono nebeské nadpozemské z Ježišovho rozprávania. Teraz si to mohli celkom dobre predstaviť. Teraz rozumeli všetkému, znížiac to svojim vlastným porozumením. Keď sa k nim za nejaký čas Ježiš opäť navrátil, pozerali sa na neho so žiariacimi zrakmi, hoci on spozoroval, čo tomu predchádzalo a zarmútilo ho to. Tak rád by chcel svojim učeníkom priniesť o tom zvesť, odkiaľ prišiel, ale oni nemohli upustiť od toho, aby všetko počuté neprispôsobovali svojmu chápaniu. Bol rád, že sa ho už nikto na to nepýtal, bol by veľmi ťažko ešte niečo vysvetľoval.

Niektorého dňa po tejto udalosti kráčali všetci pod jasným nebom medzi vlniacimi sa lánmi obilia a rozkvitnutými záhradami. Ich okolie bolo čarokrásne, ale cesta, po ktorej šli, bola plná prachu a učeníci pozerali viac na prach pri svojich nohách, než na krásu, ktorá ich obklopovala. Ježišov zrak blúdil okolo a radoval sa z farebnej nádhery. Ako obyčajne šiel uprostred zástupu. Tu spozoroval, ako nevesele idú tí, ktorí idú pred ním, že majú hlavy sklonené a nehovoria. Pozrel sa za seba a ten istý obraz. Zastavil sa a zavolal ich k sebe:

"Pozrite sa predsa na tieto kvety v poli!"

"Pane, to je burina, a tá nie je užitočná. Dusí len obilie!" zvolal Judáš udivený, že Ježiš sám niečo také nevie.

"Judáš, ty tomu hovoríš burina, čo môj Otec stvoril? Takej kráse?" pýtal sa Ježiš.

"Pozri sa na kvety, každá jednotlivá je svojim spôsobom dokonalá. Kedy budú ľudské ruky také zručné, aby vytvorili niečo podobné? Avšak, ak sa ti zdajú byť príliš nepatrné, teda sa pozri do záhrady, voňajú a osviežujú myseľ človeka. Sú to poslovia Boží, ktorí túžia rozprávať o všemohúcej láske, ktorá si neželá, aby sa ľudstvo pozeralo do prachu cesty."

Učeníci porozumeli, čo sa tým chcelo povedať a zdvihli svoje hlavy zahanbene, že bolo potrebné napomínanie. On však hovoril ďalej:

"Tieto kvety sú zvesti o Bohu. Ľudia, ľudia pozerajte sa, akému vznešenému stvoreniu dáva Boh vznikať pre vás? Pozorujte krásu, milujte a pestujte ju, tak sa stanete opäť krásnymi pred Božími zrakmi."

Hovoril ďalej o všetkom krásnom čo ich obklopovalo. O vtákoch, chrobákoch, hviezdach a mrakoch. Zrazu sa oči všetkých rozjasnili a radostne ako deti upozorňovali jeden druhého. A tu pri jednej záhradnej bráničke stálo jedno malé dievčatko. Nepozorovala cudzincov. Blažene, na všetko zabúdajúc, pozerala sa na malý kŕdeľ kuriatok, ktoré zobkali pri jej nohách.

"Aké ste krásne!" volala a jej hlások prechádzal skoro až do hlasného výskania.

Ježiš ukázal na dieťa:

"Pozrite sa, takí musíte byť. Bezstarostní ako dieťa. Vy všetci sa môžete od nej učiť."

V jednu sobotu prichádzal Ježiš s učeníkmi k chrámu malého mestečka. Bol to úbohý chrám Boží a ešte chudobnejšie bolo jeho okolité obyvateľstvo. Ale zdalo sa, že sa nad týmto miestom vznáša zvláštna posvätnosť. Tú Ježiš tiež vycítil, akonáhle vstúpil do chrámu. Radostne sa rozhliadol okolo seba a pristúpil potom k starému kňazovi, ktorý sa radoval, že mladší mu chce uľahčiť námahu čítania a výkladu. Zastavili sa pri jednom mieste z Izaiáša, ktoré poznali už všetci z mladosti naspamäť. Ako obdivuhodne zneli tieto známe slová z Jeho úst.

"On nezlomí zvalenú trstinu a neuhasí blikajúci knôt. Bude učiť v Pravde dodržiavať právo a spravodlivosť!"

Ježiš prečítal len týchto niekoľko slov, namiesto, ako bolo obvykle zvykom, čítať celú kapitolu. Zavrel knihu, dal ju chrámovému sluhovi a začal:

"Nevyzerá to tak, akoby prorok vyriekol tieto slová zvlášť pre vás, ľudia z Bethsaidy? Ste unavení a túžite po pomocníkovi, ktorý by vaše srdce posilnil a vaše duše vzpriamil. A keby stál uprostred medzi vami - nespoznáte ho! Nevšímavo pôjdete okolo neho, lebo ste sa učili, že on príde vo veľkej sláve a nádhere. Očakávate, že bude sudcom a kráľom na Zemi. Teraz čakáte na toho, ktorý je zasľúbený pre neskoršiu dobu a prehliadate toho, ktorého vám Božské zmilovanie poslalo na pomoc, aby ste nemuseli zahynúť skôr než príde sudca."

Ježiš urobil úmyselne prestávku. Bolo možné počuť dych napätého očakávania. Nebolo nikoho, kto by sa bol nechal premôcť svojou veľkou únavou. Oči všetkých viseli na hovoriacom, ba aj učeníci počúvali, akoby počuli niečo úplne nové.

"Ak čítate starých prorokov, ktorých predpovede máte radi, tak vám predsa musí byť nápadné, že raz hovoria, že prichádzajúci príde z oblakov, v lesku a nádhere, obklopený anjelmi. Ale po druhýkrát ho líčia jednoducho a prosto. Ľudia, čo ste úplne slepí? Keby som vám rozprával, že má k vám prísť knieža, že sa máte pripraviť na jeho príchod, ale budúci deň by som vám vykreslil prichádzajúceho ako úplne prostého, nepatrného človeka, neverili by ste, že hovorím o dvoch úplne rozdielnych osobách!? Len tak by ste si mohli vykladať moju reč. Poviete: prídu teda hostia dvaja! Áno, tak by ste to povedali, keby ste sledovali úplne jednoducho svoj cit. Ak ale v proroctvách čítate rozličné poukazy, tu ich čítate, krútite a vykladáte tak dlho, až ich prispôsobíte na jedinú osobu. Prorokovi, ktorého Boh osvietil, aby vás učil a rozprával vám o tom, čo príde, je dané, aby videl mnohé skôr. Proroci videli, že Syn Boží zasľúbený k súdu a vláde na Zemi by nemohol už prísť súdiť alebo zachraňovať, keby Božie milosrdenstvo nebolo zakročilo a nezadržalo klesanie a predčasný zánik ľudstva. Oni smeli vidieť, ako Boh neplánovane vyšle jedného svojho Syna, ktorý tomuto skazenému svetu prinesie svetlo! To je ten druhý, ktorého si nevšímate a prehliadate. Teraz nadišla doba tohto Syna Božieho a vaše oči ho nechcú vidieť, vaše uši sa uzatvárajú jeho slovám. Ľudia, ľudia, ako vám to mám povedať ešte dôraznejšie. Kráľovstvo Božie sa priblížilo ako kázal Ján! Otvorte svoje srdcia, aby Boh mohol otvoriť oči vášho ducha!"

Slová Ježišove mocne burácali nad ich hlavami. Ešte nikdy nepočuli niečo také, ale len u nemnohých prenikli slová až do duše. U väčšiny zostali obyčajným zvukom, ktorý ešte nejaký čas znel a snáď aj v nich doznieval, až umlkol. Medzi nemnohými, ktorí počúvali celou dušou bol aj starý kňaz. Rozochvený pristúpil vonku k Ježišovi a prosil ho, aby s ním ešte trochu pobudol a potom šiel ďalej.

"Pane, to čo si povedal, je rýdza pravda! Ale my sme to až doteraz nikdy takto nepočuli. Naši učitelia nás inak učili a preto sme to tiež odovzdávali ďalej, ako sme to dostali. Teraz tomu rozumiem musíme čakať dvojaký príchod Mesiáša. "

Niektorí z učeníkov starca prerušili:

"Čo si nepočul, že Ježiš povedal, že nadišiel čas príchodu toho druhého Syna Božieho, že už je medzi nami?"

Kňaz sa pozeral zmätený z jedného na druhého.

"Ak je to tak, ak to Ježiš skutočne tak myslel, potom - áno, potom musí byť už Syn Boží na zemi! Kde je!?"

Starec hovoril stále hlasnejšie a otázku takmer vykríkol. Ticho mu bolo odpoveďou. Nebolo to však z rozpakov alebo skrývania, ale v tomto tichu bolo veľké zasľúbenie. Neuveriteľne spýtavo sa obracali starcove oči z jedného na druhého. Potom sa zastavili na Ježišovi. Tu sa cez kňaza prevalila akoby horúca vlna. Zrazu poznal odpoveď na svoju otázku. Vrhol sa Ježišovi k nohám.

"Môj Pán a môj Boh!"

Viac nemohol povedať.

Láskyplne uchopil Ježiš jeho ruku a viedol ho na sedátko. Celý deň zostal Ježiš so svojimi učeníkmi v nepatrnom obydlí kňaza, ktoré im ale všetkým utkvelo v spomienkach ako žiariaci chrám Boží. Keď Ježiš starcovi zreteľne poukázal ako proroci o ňom predpovedali ako o tom, ktorý príde z Božieho milosrdenstva, zmienil sa aj o tom, ktorý príde po ňom pre súd:

"Bude sa volať Syn Človeka. Celý svet mu bude podrobený. On je kráľom všetkých svetov a už teraz vládne hore tak, ako neskôr bude vládnuť aj tu na zemi!"

Starec mu rozumel, ale učeníci mali opäť nespočetné otázky, ktoré zreteľne poukazovali, že doposiaľ nepochopili, že Ježiš a Imanuel zvestovaný Izaiášom v zasľúbený, sú dve bytosti. Ježiš sa na nich bolestne pozrel:

"Ako ma unavujete, že stále musím hovoriť to isté bez toho, aby ste boli schopní to pochopiť," povedal s tichým povzdychom...