„Bolo raz ...“ poslanie Božieho Syna Ježiša – časť 3.

       Medzitým smeli učeníci prežiť čosi veľké: Lazár, ktorého mal Pán rád, na Ježišove zavolanie povstal z hrobu, ako keby jeho úmrtie bolo iba snom.

Otrasení boli všetci tí, ktorí to prežili. Akého dôkazu bolo ešte treba, že Ježiš bol Synom Božím?

Vykladači Písma však boli viac než kedykoľvek predtým vzdialení od toho, aby uznali pravdu. Ako strhujúci prúd šírila sa zvesť o tom, čo sa udialo v Betánii. Ľudia o tom hovorili po celej krajine. Bolo to tak ohromujúce, že nikto k tomu nič viac nepridával, ako sa to inak predsa len zväčša stávalo. Skutočnosť sama o sebe prekonával všetko; mŕtvy, ktorý už štyri dni ležal v hrobe, bol prebudený k životu.

Tomuto Ježišovi sa musia zviazať ruky! Eliáš privolal späť do života jedného práve zomrelého chlapca. To Ježiš tie už niekoľkokrát učinil, ale čo človek počul teraz, to presahovalo všetko. Žiadny div, že sa národ k nemu zbieha vo veľkých zástupoch!

A znovu sa vykladači Písma rozhodli ísť k nemu, aby sa vyzvedeli, z akej moci to vykonáva.

Veľkňaz Kajfáš nechcel vedieť nič o vyslyšaní a vyčkaní.

"Musíme sa toho Ježiša zmocniť, kde ho nájdeme. Je lepšie, keď jeden zahynie, aj keď si smrť nezaslúži, než keby mal byť celý národ ohrozený."

Bol hrdý na svoju múdrosť. Nikodém ale pobúrený povedal:

"Odkedy je v Izraeli zvykom, že niekto nevypočutý bude odsúdený? Ak to, čo teraz počujeme o Ježišovi je Pravda, tak sa radujme a ďakujme Bohu; lebo potom je on skutočne ten Mesiáš, na ktorého čakali už naši otcovia. Čo na tom, že sa narodil v Nazarete, a nie v Betleheme?"

"Ale on sa narodil v Betleheme," bolo počuť niekoho iného. "Viem to celkom presne, že jeho rodičia sa kvôli sčítaniu ľudu zdržovali v Betleheme."

"A tu ešte môžete byť na pochybách?" zvolal Nikodém rozžiarený radostným nadšením. "Zoberte sa, pozdravte Mesiáša, prineste mu vaše srdcia a nechajte ho vstúpiť do Jeruzalema!"

Kaifáš videl, že teraz nemôže urobiť nič. Nikto nebol za uväznenie. Nikodémova blaženosť strhla viac alebo menej všetkých počúvajúcich a jeho slová zapálili srdcia.

Keby to bola pravda. Keby bol Ježiš Mesiášom... V tichosti noci sa vydali viacerí z vykladačov Písma na cestu do Betánie, ale Ježiša tam nenašli. Odišiel so svojimi učeníkmi do Efrajima v blízkosti púšte a Lazárovi zakázal povedať, kde sa nachádza.

Ježiš chcel byť sám s veľkým zástupom tých, ktorí ho sprevádzali. Bolo ich už vyše sto, ktorí každým dňom putovali s ním a jemu sa stávalo stále dôležitejším, pripraviť tieto ľudské duše pre ich budúcu úlohu.

Keď vykladači Písma v Betánii nenatrafili na Ježiša, vrátili sa niekoľkí z nich naspäť do Jeruzaléma. Veď ho ešte uvidia niekedy inokedy. Tí zvyšní to však mienili vážne; vypytovali sa všade po ceste, kam sa zástup uberal, a tak prišli aj oni do Efrajima, po tom, ako tam došiel Ježiš.

Keď učeníci videli prichádzať šiestich vykladačov Písma, povedali to Ježišovi; lebo sa obávali, že ich pokoj by mohol byť narušený. Ale Ježiš dobrotivo povedal:

"Nechajte ich prísť, a nesťažujte ich cestu. Neusilujú o môj život."

Tu muži už aj pred ním stáli. Prišli s úprimným srdcom, nechceli skúmať alebo súdiť, ale zhliadnúť toho, na ktorého čakali ich duše. A láska Božia plná zmilovania otvorila ich duchovný zrak tak, že uvideli jas, ktorý Ježiša obklopoval. Videli tiež vznášať sa nad jeho hlavou a z jeho bytosti vyžarovať zlatožiarivý rovnoramenný kríž ako znamenia jeho pôvodu; a nesmierny cit, ktorý ich prinútil klesnúť na kolená.

"Pochválený buď, ktorý prichádzaš v mene Pána!" modlili sa.

Našli iba slová Dávidovho žalmu, aby vyjadrili to, čo priviedlo ich duše k prekypovaniu.

Ježišom prešla svätá radosť. Učeníci Písma spoznali Pravdu! Farizeji našli cestu k nemu a tým aj späť k Bohu! Tak jeho práca predsa len nebola zbytočná!

"Otče, ďakujem ti, že si viedol tieto srdcia!" vyriekol so žiariacim zrakom.

Potom sa obrátil k mužom, a dobrotivo im pomohol zdvihnúť sa. Začalo sa pýtanie a odpovedanie, prosenie a pomáhanie tak, že dvanásti s údivom načúvali. Veď o koľko ľahšie to bolo pre Ježiša, hovoriť s mužmi, ktorý ho chápali na základe toho, čo niesli v sebe nepozmenené zo starej múdrosti. Samozrejme, že musel mnohé naprávať, mnohé zamietnuť, ale ich otvorené duše našli akoby samé od seba kľúč k jeho slovám.

Im zvestoval všeličo také, čo svojim učeníkom ešte povedať nemohol, a už po niekoľko málo dňoch vykladali títo nový učeníci – prosili o to, aby sa nimi smeli stať – tým ostatným Ježišove slová oveľa jasnejšie a zrozumiteľnejšie, a predovšetkým správnejšie, než to doteraz robil Judáš.

V duši tohto učeníka sa však prebudila zožierajúca žiarlivosť. On putoval roky s Ježišom, a títo učeníci prišli k nemu len pred krátkym časom a už znamenali u Majstra viac, než oni všetci!

Čo si učeníci mysleli, to nemohlo Pánovmu pohľadu zostať skryté. Bolo zlé, že Judáš vždy znovu upadal do svojich starých chýb! Ale tento jed sa nesmel zahryznúť do srdca učeníka. A zavolal tých dvanástich k sebe. Zložili sa starým navyknutým spôsobom okolo neho. Potom začal rozprávať.

Vykreslil im bohatého majiteľa vinice, ktorý v dobe zbierania úrody nemal dosť sluhov, a zverboval, koho našiel. Všetkým však prisľúbil rovnakú plácu, bez ohľadu na to, či začali svoju prácu ráno, na obed alebo až k večeru. Keď potom nadišlo vyplácanie a oni skutočne všetci dostali to isté, tí, ktorí sa činili vo vinici najdlhšie, reptali. Majiteľ vinice im to však zakázal.

"Nedostali ste vy všetci to, čo vám bolo sľúbené? Chcete mi predpisovať, čo mám ja dať? Prečo pozeráte závistlivo na iných, namiesto toho, aby ste boli spokojní, že ste smeli pracovať a dostali ste plácu?"

Ježiš skončil a zahľadel sa na učeníkov. Niekoľký vôbec nepochopili, prečo im tento príbeh rozpráva práve teraz. To boli tí, ktorí vnútorne nereptali. Poniektorí sa však už začali zamýšľať. Porozumeli, čo im Majster chcel povedať, a hanbili sa. Iba Judáš sa neuspokojil.

"Nemali snáď sluhovia pravdu, Pane? Nebolo to nespravodlivé, že ich väčšia práca bola tak málo ocenená?"

Ježiš smutne pozrel na učeníka.

"Nezabudni, Judáš: tí robotníci stáli na ulici bez práce, keby ich vinohradník nebol prijal, tak by museli zahynúť hladom. Keď sluhov najímal, boli by bývali spokojný aj s menej, než koľko im on prisľúbil. Až potom, keď iní dostali práve tak veľa, stali sa požadovačnými. Nie, konali trpké neprávo, keď reptali proti dobrote ich Pána."

Potom sa ale Ježiš obrátil k ostatným a poukázal na to, že teraz začne pre všetkých doba prísnej práce. Oni sú tu pre tú prácu; ich odmenou je spása ich duší! Musia byť ešte pripravovaní, aby správne spĺňali svoju úlohu. Kto by tu chcel byť mrzutý, keď sa Pán raduje, že našiel robotníkov, ktorí už vedia ovládať nástroj Slova?

Judáš sa zdvihol a išiel do Efrajima, aby sa postaral o jedlo. Znepokojený hľadel Ježiš za ním. Tohto učeníka nebude môcť napriek všetkej láske a starostlivosti udržať. A zrazu vyvstali pred jeho dušou slová, ktoré bol zachytil pred niekoľkými nocami:

"Jeden medzi tvojimi je Luciferov tvor!"

Aj teraz sa zdalo, akoby to okolo nehoihlasno znelo. "Luciferov tvor!" Domnieval sa, že všetci učeníci to museli počuť práve tak ako on; ale oni sa medzi sebou bezstarostne bavili, alebo vážne premýšľali o jeho slovách.

V Ježišovej duši sa vzbudil horúci súcit. Úbohý Judáš!

O niekoľko dní neskôr oznámil Ježiš svojim učeníkom, že na slávnosť chce byť v Jeruzaleme. V pravý čas sa vydali na cestu, aby tak neprišli do najhoršej tlačenice tých, ktorí putovali do Jeruzalema. Avšak bolo to málo na osoh; sotva sa rozšírila zvesť, že prichádza Ježiš, tu sa valili ľudia zo všetkých strán. Dňom i nocovu nenašiel Majster nijaký pokoj.

Lazár mu išiel v ústrety a prosil, aby s dvanástimi prijal jeho príbytok v Betánii; možno sa tam bude dať tlačiaci sa dav lepšie ustrážiť a držať ďalej. Ale len čo sa rozšírila zvesť o tom, že sa Lazár, ktorý sa prebral zo smrti, nachádza pri Ježišovi, už sa ľud dožadoval oveľa urputnejšie, aby mohol vidieť obidvoch.

Učeníci boli voči náporu bezmocní a stali sa zlostnými. Ježiš im to zakázal:

"Nechajte ich, oni to lepšie nevedia! Vy sa už viac nedokážete vrátiť späť do tej doby, keď by ste aj vy boli schopní všetkého a tak urobili, len aby ste ma videli a boli pri mne?"

Úplne na to zabudli. Zdalo sa im, akoby sa boli nachádzali okolo Ježiša. V ich pamäti pohaslo, ako veľa toho urobili nesprávne, koľko trpezlivosti s nimi Pán musel mať. Nemali ani trpezlivosť s inými, ani pochopenie pre nich. To bolo zlé.

Maria z Betánie ihneď spozorovala, že na učeníkoch spočíva akýsi tlak. Robilo jej to starosti kvôli Ježišovi. On potreboval vyrovnané okolie, nie pretrvávajúce kolísanie sem a tam, tak ľahko z rovnováhy vyvedených učeníkov.

Kedy sa to naučia? Nevedela, že ona sama to, čo jej u iných tak bolestne chýbalo, vlastnila vo veľkej miere. Práve jej duševná rovnováha robila Ježišovi pobyt v ich dome takým milým. Tu nebola nijaká príliš hlasitá radosť ale tiež žiadny nepekný výraz zlosti alebo starosti.

Tak ako bol dom čistý navonok nenútenej jednoduchej krásy, ako každý predmet v ňom sa nachádzal na svojom mieste, tak sa tiež miestnosťami zachvievali myšlienky a city v kráse a vyjasnenosti.

Lazár a Mária v tom boli úplne rovnakého druhu. Iba sestra Marta, ktorá pochádzala od otcovej prvej manželky, mala inú povahu. Ale pod vplyvom súrodencov a predovšetkým, odkedy nasledovala Ježiša, upokojilo sa jej hlučné, príliš usilovné správanie. Jej slúženie, ktoré jej bolo potrebou, pohybovalo sa vo formách, ktoré ostatných už viac neobťažovali.

Keď teraz do tohto domova mieru prišiel niekto, kto vnútorne nebol v rovnováhe, tak musel byť nevyhnutne nápadný, a Mária sa potom svojim tichým spôsobom starala o to, aby sa to s nim zmenilo.

Ježiš bol s Lazárom v záhrade za domom a Marta verne strážila, aby neboli nikým rušení. Tu pristúpila Mária k učeníkom.

"Prečo máte ovisnuté hlavy? Čo sa vám prihodilo? chcela vedieť. Nebol medzi nimi žiaden, ktorý by sa bol zdráhal odpovedať jej. Všetci videli v Márii dobrotivú sestru. Prv, než mohli odvetiť, prešiel po nich Máriin pohľad:

"Kde je Judáš? Prečo nie je pri vás? Aj pri stole chýbal."

Snáď je pri ostatných, ktorí sa zložili vonku", mienili. "Často sa od nás oddeľuje. Nevieme prečo."

"Nuž a čo zatemňuje vaše duše?" skúmala Mária ešte raz.

Tu vyšla celá bieda na svetlo dňa. Ježiš bol s nimi nespokojný a mal pre to tiež všetky dôvody. Ako len mohli na všetko tak zabudnúť!

Mária sa na nich vážne zahľadela.

"To nechápem samozrejme ani ja", riekla zamyslene. " Vy predsa nechcete byť žiadnymi darebákmi! Pamätáte si na podobenstvo o sluhovi, ktorému pán odpustil jeho dlh, a ktorý potom jedného z ostatných sluhov kvôli menšej dlžobe takmer zahrdúsil? Už vtedy, keď vám to Ježiš rozprával som vedela, že vám tým chce udeliť napomenutie."

"Prečo si nám to nepovedala, Mária?" prerušil ju Peter búrlivo.

"Musí byť vždy všetko vyslovené?" Opýtala sa naproti tomu. "Bolo by pre vás bývalo lepšie, keby ste boli napomenutie vycítili vy sami. Vari ste ešte nepochopili, že Ježiš nikdy nerozpráva nejaké podobenstvo alebo príbeh bez celkom osobitnej príčiny? Dbajte predsa na každé z jeho slov!"

Teraz im hlavy ovisli ešte viac; vyzerali celkom zničene, tak, že Mária musela tešiť a pomáhať. Priateľsky začala nanovo:

"To, že sa teraz tak nehatene oddávate vašej bolesti nič nezlepší. Spoznali ste, kde ste pochybili. Nuž dobre, tak to robte v budúcnosti inak, lepšie. Váš smútok nad vami samými nemôže Majstrovi nič osožiť, naopak, kalí mu jeho pozemské dni."

Povzdychnutie uzavrelo jej reč.

"To je nám vzdialené, aby sme ho chceli ešte viac zarmucovať!" volali učeníci úplne rozčúlení. Do ich detsky – nepokrivených duší vstúpila nová dôvera a s tým prišla tiež sila zhora, ktorú potrebovali aby išli správne svojou cestou.

"Prednedávnom hovoril Majster o tom, že už pri nás dlho nezostane," riekol Ondrej. " Vieš niečo o tom , Mária?"

"Mne po tom nepovedal nič," odvetila Mária s trasúcimi sa perami, " ale v mojom srdci cítim a viem: dajú sa zrátať dni, v ktorých ešte smieme mať Ježiša medzi nami. Videla som ho nedávno v sne, v noci, rozjasneného a žiariaceho ako anjela, kráčať po chodníku, ktorý som nepoznala. My všetci sme stáli v bolesti žialili a hľadeli za ním. Som si istá, že ten obraz mi bol ukázaný aby posilnil moju dušu."

Nasledujúci deň prišli do Betánie Gréci. Stretli Filipa, ktorý bol jednému z nich známy. Na neho sa obrátili:

"Tak radi by sme chceli vidieť Ježiša, toho, ktorý je Kristus," prosili.

"Vieme síce, že on je Kristom Židov, ale ak je ním naozaj, tak neodmietne duše, ktoré túžia po spáse!"

Filip ich vyzval, aby počkali, a išiel do domu. Tu našiel Ondreja a spýtal sa ho, čo robiť. Z učeníkových očí ho zasiahol prekvapený pohľad.

"O tom predsa my nerozhodujeme. Poď, opýtame sa Pána." A išli k nemu a predostreli mu prosbu Grékov.

"Ja vyjdem k nim," rozhodol Ježiš.

Teraz, keď sa jeho úloha blížila ku koncu, priťahoval ľudí z rôznych národov a rozličných stavov. Tak to bolo rozhodnuté vo vôli Božej, aby sa tým jeho slovo roznieslo do všetkých krajín.

Keď ho tí muži uvideli, spoznali ho. Jeden z nich predstúpil, poklonil sa a riekol:

"Je mi dané vidieť bohov (myslí sa tým "antických bohov", ktorý nie sú ničím iným než bytostný vládcovia živlov v celej hmotnosti - vesmíru) v ktorých veríme. Ale v pravde: ani Jupiter a ani Apolón, nie sú tak vznešení a čistí ako tento. Ježiš je v Pravde Kristus, ten Najvyšší, ktorého kedy svet videl!"

Otrasení sa sklonili aj tí ostatní. Ježiš však riekol:

"Vy muži zo slnečnej krajiny, dostalo sa vám blaha, že tých, ktorí sa okolo vás neviditeľne vznášajú, ste mohli vidieť a spoznať. Vy ste ale túto spásu nevyužili. Namiesto toho, aby ste sa od nich nechali viesť k tomu, ktorý jediný je opravdivý Boh, zostali ste stáť pri nich a vzývali ste ich. Choďte späť k vášmu národu a oznámte, koho ste teraz videli."

"Najprv nám zvestuj o pravom Bohu, Pane" prosili. "Vieme tak málo."

Ježiš splnil ich prosbu.

Vždy s novou radosťou počúvali učeníci to, čo im bolo už známe. Ježiš hovoril o temne, ktoré Zem a ľudstvo tak zahalilo, že zakrátko by všetko kleslo do hlbokej temnoty – vždy to hovoril inými slovami, aby to priblížil ľudským srdciam a učeníci sa radovali, keď to chápali, a čakali na to, že Ježiš bude pokračovať: "Keď však hrozilo, že temno všetko pohltí, vyslal Boh svojho jednorodeného Syna, aby priniesol svetu Svetlo."

Dnes to Ježiš riekol inak. Odkázal Grékov na svetlo, ktoré im doteraz prinášal Apolón.

"Postačovalo to pre vás na rozjasnenie sveta, ľudských duší a všetkého vášho konania?" spýtal sa prenikavo.

"Nie Pane, nestačilo to. Tu sme počuli, že niekde vo svete je očakávaný Kristus, Bohom pomazaný, a túžili sme ho stretnúť. Pomysli na našu radosť, na naše jasanie, keď sme sa v Jeruzaleme dozvedeli, že Kristus je tu!"

"To svetlo teda nepostačovalo," nadviazal Ježiš trpezlivo znovu na pretrhnutú niť. "Musel pre to prísť niekto, kto dokázal priniesť ešte viac svetla. V Olympe, kde je Apolónov domov, bolo jasné, žiarivé svetlo. Keďže však toto nestačilo, musel prísť nadol niekto z ešte väčšej výšky. Rozumiete tomu?"

Gréci prikývli.

"Boh chcel, aby bolo ľuďom pomožené. Preto sa zmiloval a poslal časť seba samého na zem, lebo Otec a ja sme jedno. Nezabudnite na to! A Syn Boží mohol so sebou vziať Svetlo až z najvyšších výšin. Môže vám podať správu o Bohu, ako to nedokáže žiadny človek. Vaši bohovia by vám mohli povedať o Bohu mnohé, ale všetko tiež nevedia. Nikdy ho nevideli. Ja som Ho však videl v celej jeho vznešenosti. Až tu dole splním svoju úlohu, pôjdem opäť k Nemu. Potom začne vaša úloha.

"Pane," povedal jeden z Grékov, starý muž ušľachtilej tváre, "Pane, ak tvoja úloha spočíva v tom, aby si priniesol svetu Svetlo, potom tu musíš zostať ešte dlho! Môže trvať celé stáročia, kým bude svet opäť svetlý.

Ježiš zavrtel hlavou.

"Zamieňaš prinesenie Svetla svetu so zosvetlením sveta. Ak som priniesol dole Svetlo, vedenie o Bohu a o večných zákonoch, musí to stačiť. Teraz sa musia plamienky, ktoré som roznietil vo vašich dušiach, rozhorieť, až zosilnejú, rozšíria sa a zapália svet. Opatrujte svoje plamienky! Beda tomu, kto nechá svoj plameň zhasnúť! Za to potom bude musieť horieť, ale nie vo svetle večné Pravdy, ale v ohni, do ktorého budú vhodené neužitočné viničné kríky."

V tom okamihu prišiel Judáš, ktorý bol dva dni preč. Nevľúdne pozrel na skupinu. Čo je to? Ježiš má teraz pri sebe dokonca aj Grékov? Vari nemôžu učeníci dávať lepší pozor? Pokynul Petrovi, aby k nemu podišiel, a osopil sa na neho.

"Kde ste nechali oči? Ako ste mohli pustiť Grékov do Majstrovej blízkosti?

Keď sa to dozvedia Židia, zmocní sa ich nedôvera a pre Ježiša potom bude ťažké, aby sa vyhlásil kráľom!"

"Čo to táraš?" zahundral Peter. "Ježiša ani nenapadne, aby sa chcel stať kráľom. Hovorí už len o návrate domov a už pri pomyslení na to človeka bolí srdce."

Keď Judáš pristúpil k skupine, Ježiš iba krátko vzhliadol. Potom dal pokyn, aby učeníci zmĺkli a bez toho, aby sa nechal vyrušiť, pokračoval vo svojej reči.

"Zapálil som plamienky svetla vo všetkých dušiach, ktoré hľadali a prišli ku mne. Ale len málo z vás dokázalo nasať z hĺbky svojich duší do knôtu toľko oleja, aby bol úplne napustený a horel jasným plameňom. Temno sa bráni proti mojim plamienkom. Vie, že až budú správne horieť, bude svetlo také veľké, že zapudí temno. Preto sa už teraz snaží uhasiť tenké plamienky a zapaľuje umelé ohňa, ktoré zatiaľ žiaria jasnejšie ako moje svetielka. Ohne temna sú však pominuteľné, klamlivé a zhubné. Horia ako jedovaté výpary, ktoré sme nedávno videli na bažine."

"Pane," spýtal sa Tomáš úzkostlivo, "môžeme spozorovať, keď sa v nás

taký oheň chystá rozhorieť?"

"Samozrejme to môžete spozorovať, Tomáš," hovoril Ježiš upokojujúco. "Vedzte, že moje plamienky horia v duši, ohne temna ale plápolajú v rozume."

Tomáš mimovoľne obrátil hlavu smerom k miestu, kam si sadol Judáš. Ten sa proti svojej vôli začervenal.

"Pane, myslíš pritom na mňa?" spýtal sa vyzývavo. Ježiš pokojným, vážnym hlasom odpovedal:

"Ty to vieš."

Judáš vstal a odišiel do domu. Celé jeho vnútro bolo pobúrené. Že mu to mohol Ježiš povedať, jemu, ktorý bol taký pyšný na svoj vynikajúci rozum! Nevšimol si, že Mária ide za ním. Zľahka mu položila ruku na rameno.

"Tak to nie je možné robiť, Judáš," prosila vrelo. "Pozri sa, keď ťa náš Pán napomína, robí tak z milosrdnej lásky. Pozri do svojho srdca a hľadaj, ak v ňom ešte nájdeš niečo z jeho plamienka. Potom uhas zlý oheň, ktorý hrozí, že ťa strávi a zničí. Skôr nenájdeš pokoj."

"Čo ty vieš, Mária, ako to vo mne vyzerá?" spýtal sa Judáš, ale už nebol vzdorovitý; jeho hlas znel smutne.

"Judáš, žiara, ktorá obklopovala aj teba ako každého, kto smie žiť u Ježiša,

vyhasla. Myslíš, že to nevidím? Bojím sa o teba. Si predsa jeho učeník! Má ťa skutočne temno odohnať z jeho blízkosti? Judáš, spamätaj sa!"

Po schudnutej tvári tohto nešťastného učeníka sa skotúľali dve veľké slzy. Nespozoroval to. Máriine slová prebudili všetko dobré, čo v ňom bolo. Pozrel sa na ňu.

"Ďakujem ti, Mária. Budem hľadať ten plamienok. Povedz nášmu Pánovi, že ľutujem to, čo som urobil. Áno, áno, ľutujem to viac, než musíš vedieť," dodal takmer prudko. Potom zadnými dvierkami opustil dom aj pozemok. So svojim predsavzatím

to myslel vážne. Keby sa v tomto okamihu vrátil k Ježišovi, možno by plamienok v jeho vnútri dostal novú potravu. Dal však prednosť tomu, aby zostal sám. Preto blikajúce svetielko opäť zhaslo. –

Ježiš v tom čase hovoril o obrátení hriešnika a o radosti, ktorú majú dokonca aj anjeli v nebi, keď niekto zablúdený opäť nájde správnu cestu.

Gréci aj učeníci uchvátene počúvali.

Po nejakej dobe si prial jeden z Grékov vedieť:

"Pane, ako je to so zrodením? Niektorí v našej krajine učia, že smrťou navždy všetko skončí. Iní hovoria, že po smrti sa dostaneme na Olymp alebo na nejaké iné blažené miesto, možno aj na miesto trestu. Malý počet ďalších sa domnieva sa, že sa stále znovu rodíme na túto Zem. Kto má pravdu?"

Pýtal sa skromne a Ježiš cítil, že muž svoju otázku myslí vážne, ba ešte viac, že pevne verí jednému z týchto poňatí a usiluje sa o potvrdenie, že je správne. Preto sa namiesto odpovede spýtal:

"S ktorým učením súhlasíš?" Grék horlivo odpovedal:

"Pane, keby som mal veriť, že prichádzame na tento svet len na jeden krátky život a že potom zanikneme alebo žijeme inde ďalej, musel by som pochybovať o múdrosti božstva. Súhlasím s tými, ktorí hovoria, že sa smieme a musíme vracať, kým nedosiahneme určitý cieľ.

"A aký je to cieľ?" spýtal sa Ježiš napäto.

"Aby sme sa smeli priblížiť božstvu," odpovedal Grék podľa svojho poňatia a Ježiš mu porozumel.

"To si myslíš správne," povedal dobrotivo. Medzi učeníkmi však nastalo pobúrenie.

"Pane, to si nám ešte nikdy nepovedal! Prečo si nám to zamlčal? Bol som už aj na zemi? Bol som už aj Židom? Kedy som žil? Ako často?

Ježiš zdvihol ruku, ale usmieval sa.

"Sami ste si dali odpoveď," povedal. "Nikdy ste sa ma nespýtali na takéto veci a tiež na to nie ste vôbec zrelí. Preto som o tom mlčal. Miesto aby ste sa pýtali na účel a cieľ tohto opakujúceho sa zrodenia, je pre vás dôležité dozvedieť sa všeličo o svojej minulosti. Vari vám nestačí, že ste teraz u mňa a dostávate svetlo a silu zhora?

Potom sa opäť obrátil ku Grékovi, v ktorom našiel zvláštne zaľúbenie.

"Dbaj o to, aby si v tomto živote dospel bližšie k Bohu. Potom budeš musieť nosiť pozemský šat už len raz. Až Bude Syn Človeka žiť na zemi, budeš smieť byť u neho a slúžiť mu, lebo v tvojom srdci vidím plameň, ktorý horí veľkou silou."

Grék klesol na kolená a ticho sa modlil, ako bol zvyknutý. Ježiš položil ruku na jeho hlavu a žehnal mu. Mužom to preniklo, akoby do neho padol oheň. Vo svojom rodnom meste Efese neskôr postavil Bohu a Pánovi chrám a kázal v ňom o Bohu, kým sa tejto činnosti neujal jeden z Ježišových učeníkov. Bolo to, ako by každý jednotlivý deň mal priniesť nové prerušenie pokoja v Betánii.

Keď Ježiš druhého dňa ráno sedel so svojimi učeníkmi a Grékmi pod stromy a vážne sa s nimi rozprával, priblížil sa k nim náhlivými krokmi osamelý pútnik, ako by nemohol dosť rýchlo doraziť k cieľu. Prudko vstúpil do záhrady, pokrytý prachom, ktorý svedčil o tom, že má za sebou dlhú cestu.

Ježiš prekvapene zdvihol zrak a pozrel do tváre svojho brata Jakuba.

"Jakub, ty?" zvolal. "Čo mi prinášaš?"

"Seba samého, brat," vyrazil zo seba Jakub ešte bez dychu. "Už som nemal v Nazarete žiadneho pokoja. Odkedy sme boli s Jánom u teba, už sme nehovorili o ničom inom. Vieme, kto si. Získali sme o tom nezvratnú istotu. Od toho okamihu sme však tiež vedeli, že patríme na miesto po tvojom boku. Obaja sme nemohli dosť dobre opustiť dielňu a matku. Preto sme sa dohodli, že Ján pôjde k tebe a ja sa budem doma starať o rodinu.

Ale potom to napriek tomu dopadlo inak!" skončil zadŕhajúc.

Ježiš mu pokynul, aby si sadol, a poprosil učeníkov, aby unavenému pútnikovi priniesli dúšok vody. To ale už nebolo nutné, pretože Marta práve vychádzala z domu s obedom. Učeníci porozumeli tichému pokynu svojho Pána a nechali bratov o samote. Skôr než Jakub začal jesť, odišiel si umyť ruky a tvár. Robil to náhlymi pohybmi svedčiacimi o vnútornom vzrušení. Čo asi Jakuba, ktorý bol inak pokojný, priviedlo tak silno z rovnováhy? Nuž, však sa to Ježiš čoskoro dozvie.

Medzitým si vybavoval, na čo si o Jakubovi dokázal z detstva ešte spomenúť.

Jakub sa náhlivo vrátil, sadol si vedľa Ježiša a začal jesť tak, ako to robia ľudia, ktorých vnútro je niečím silne zaujaté. Ježiš ho nechal, nech je svojim spôsobom. Konečne Jakub zahnal hlad. Posadil sa trochu pohodlnejšie, zopäl ruky a pozrel sa na Ježiša. Náhle sa spýtal:

"Môžem zostať u teba, nemyslím na krátky čas, ale navždy?"

"Isteže môžeš, brat," zvolil Ježiš miernym hlasom.

Predsa ešte prišiel niekto z jeho rodiny k nemu. Predtým ho síce nermútilo, že členovia jeho pozemskej rodiny k nemu nenašli cestu ani zvonka ani vnútorne, ale keď teraz prišiel Jakub a rozprával o Jánovi, mal z toho napriek tomu radosť.

"Tak vidíš," pokračoval Jakub, "chcel som vlastne z lásky k Jánovi ustúpiť, aj keď som sa domnieval, že od toho závisí môj život. Som z nás dvoch

silnejší, takže som si myslel, že musím zostať v dielni. V posledných dňoch sme však počuli, že ti Židia usilujú o tvoj život, nech ich preto Boh zatratí-"

Ježišova tvár sa pri týchto slovách zachmúrila. Jakub zrozpačitel.

"Nie, tak som to nechcel povedať, ale myslím si, že je to tak."

Ešte viac sa zamotal, a preto začal znova:

"Počuli sme, že ti Židia stroja úklady, a tak sme si mysleli, že budú potreba silnejšie ruky. Preto som prišiel ja.

"Je správne, že si prišiel, Jakub," povedal Ježiš vľúdne. "Nepotrebujem ťa však, aby si za mňa bojoval, ale aby som ti mohol zanechať časť večnej Pravdy, ktorú som musel priniesť svetu. Musíš pôsobiť medzi Židmi, rozumieš ich povahe."

"Brat, hovoríš tak, akoby si chcel odísť z tohto sveta. Ešte k tomu nenadišiel čas!"

Od toho dňa zostal Jakub medzi učeníkmi a neskôr z tohto rozhovoru odvodzoval právo mať medzi nimi rozhodujúce slovo. Večer sa okolo Ježiša zhromaždilo dvanásť učeníkov. Gréci a Jakub stáli neďaleko. Navrhol to Grék, ktorému Ježiš požehnal. Jemným cítením spozoroval, kedy si Syn Boží praje byť so svojimi vyvolenými učeníkmi sám.

Už chceli zasadnúť na večeru, keď v tom sa Ježiš opásal. Udivene na neho hľadeli. Čo chce robiť? Ježiš celkom samozrejme uchopil nádobu s vodou a začal učeníkovi, ktorý sedel najbližšie k nemu, umývať nohy.

Umývanie nôh po putovaní cestným prachom pôsobí dobre, ale mohlo počkať mysleli si učeníci. Niečo také sa ešte nikdy nestalo. A že im túto službu preukazoval dokonca Majster, ich znepokojilo. Niektorí bleskurýchlo uvažovali:

"Má to byť príklad? Mali sme to urobiť a nespomenuli sme si na to?"

Iní hĺbali: "Máme si odo dneška pred jedlom umývať nohy? Ruky sme si pred jedlom vždy umývali. Chce nám Majster ukázať, že to nestačí?

Peter, ktorý musel svoje myšlienky vždy vyjadriť slovami, sa však zdráhal, keď na neho došiel rad:

"Pane, je úplne nemožné, aby som si od teba nechal umývať nohy! Keby som smel túto službu preukázať ja tebe, bolo by to iné."

Ježiš, ktorý už pred ním kľačal, zdvihol hlavu a usmial sa:

"Peter, či necítiš, že to nie je len pozemské konanie? Keby som ti neumyl nohy, zostala by na tebe lipnúť stará vina."

Peter konečne porozumel Pánovmu konaniu, zároveň ale aj pochopil, čo jeho zdráhanie pre neho mohlo znamenať. Prudko vykoktal:

"Pane, ak je to tak, umy ma, avšak nielen nohy, ale celé moje ja zhora nadol. Potrebujem to!"

Ježiš sa opäť usmial:

"Peter, kedy sa naučíš rovnomerne sa zachvievať? Jazýček tvojej váhy sa neustále vychyľuje na obe strany, vždy chceš príliš málo alebo príliš veľa. Nemyslíš, že dokážem úplne presne určiť, koľko umývania potrebuješ? Ste čistí vďaka svojmu silnému, dobrému chceniu. Čo ste mohli urobiť, to ste urobili. Umývam vás, aby na vás nezostala lipnúť ani stopa starej viny, ktorá by vás mohla zdržiavať. Dajte si pozor, aby nevznikla nová vina!"

Ježiš mlčky umyl Petrovi aj ďalším učeníkom jemne nohy. Keď teraz vedeli, čo toto konanie znamená, bolo im posvätné. Neodvažovali sa ich rušiť jediným slovom. Ježiš začal znova:

"Povedal som, že ste čistí, ale neplatí to pre všetkých. Jeden z vás nedokázal energicky popretŕhať putá, ktoré ho pútajú k svetu. Chcem pomôcť aj jemu, ale moja pomoc pre neho bude mať cenu len vtedy, ak bude sám chcieť."

Učeníci sa po sebe pozreli. Kto to asi je, o kom Pán takto hovorí?

"Chceli ste sa brániť," pokračoval Ježiš, "keď som vám preukazoval službu, ktorá je považovaná za nízku. Teraz viete, prečo sa tak stalo, sledoval som však pri tom ešte iný úmysel. Chcel som vám dať príklad, že pre toho, kto miluje blížneho, nie je žiadna práca príliš nepatrná. Nasledujte ma aj v tom.

Prišiel som z večnej Lásky. Čo vy ľudia nazývate láskou, nie je ani obrazom toho, čo žije hore vo Svetle ako Láska. Časť tejto večnej Lásky som chcel priniesť dole na stemnenú zem. Hľadajte ju v mojich skutkoch a v mojich slovách, aby ste poznali, čo je pravá láska. Ak z nej vytušíte aspoň trochu, snažte sa zo všetkých síl, aby ste túto lásku prebudili v sebe k životu. Musí prúdiť všetkým vaším konaním, hovorením a myslením ako posvätný, očisťujúci prameň, ktorý usmrcuje a odplavuje všetko nízke. Milujte sa navzájom silnou, prísnou láskou! To nie je láska, ak jeden druhému odpratávate každý kameň z cesty, ak hovoríte sladkými, lichotnými slovami inak, než cítia vaše duše. Naozajstná láska vidí chyby druhého a pomáha mu ich prekonať.

Chcem vám uviesť podobenstvo: Pozrite sa na kvety na poli. Potrebujú slnečné svetlo, aby mohli späť nahor k svetlu. Keby Boh mal takú lásku k svojmu stvoreniu, akú máte vy ľudia, musel by povedať: mojim kvetom nesmie nikdy chýbať jasné slnko. Nech vo dne v noci lichotne láska kvetiny a listy. Vy sa smejete? Už vidíte, čo by sa z kvetov stalo: boli by z nich slabé, vytiahnuté stonky bez farby a bez kvetov, alebo uschnuté byle."

Ježiš doumýval nohy aj posledného učeníka. Vstal a sadli na večeru. V tej chvíľu sa prerušilo puto mlčania, ktoré na nich spočívalo, a začali opäť hovoriť. Ján, ktorého sa Ježišove slová hlboko dotkli, sa odvážil opýtať:

"Pane, kto z nás ešte nie je čistý? Som to ja?"

Ježiš sa na okamih pátravo pozrel na učeníka, ktorý mu vždy najlepšie rozumel. Prečo sa pýta tak pochabo? Musí predsa cítiť, ako to s ním je. V Jánových očiach však Ježiš čítal iba úzkostlivú obavu a chcel ho jej zbaviť. Vážne sa zahľadel na skupinu učeníkov:

"Jeden z vás ma zradí."

Tieto slová padli do ich kruhu ako kameň. Zradí! Ježiša zradí! A jeden z nich! Nikto si nemyslel, že by to mohol byť on alebo ostatní. Zahrnuli Majstra množstvom otázok:

"Pane, som to ja? Kto je to?"

Judáš sa nepýtal. To, čo mal v úmysle, predsa nebola zrada. Vtom sa Ježiš obrátil k nemu, aby mu ukázal, že ho prekukol:

"Čo chceš urobiť, urob skoro."

Ostatní netušili, čo Judáš zamýšľa urobiť. Judáš sa zachvel po celom tele. Vstal a opustil stôl aj miestnosť. Bolo v nej snáď po Judášovom odchode svetlejšie? Nevedome to všetci cítili; v miestnosti bolo jasnejšie, krajšie a voľnejšie. Doteraz ich čosi tiesnilo a teraz to odpadlo. Správali sa nenútene a užívali si Ježišovu prítomnosť. Po večeri sa k Ježišovi pridružili aj Gréci, Jakub a Lazár so sestrami.

A Majster sa rozhovoril:

"Nebudem už dlho medzi vami. Cítim vnútorný stimul, aby som vám toho ešte veľa povedal."

Peter ho prerušil:

"Pane, kam chceš ísť? Vezmi nás so sebou."

"Peter, tentoraz ma nemôžeš nasledovať," odpovedal Ježiš bez toho, aby dbal na to, že bol prerušený. "Usiluj sa z celej duše, aby si ma neskôr mohol nasledovať ."

"Pane, prečo by som ťa tentoraz nemohol nasledovať? Nezáleží mi na živote, s radosťou by som ho za teba položil! Chcem ťa nasledovať!"

"Peter, Peter, musí ti stačiť, keď som ti povedal, že ma budeš smieť neskoršie nasledovať. Najprv musíš ešte prekonať mnohé sám v sebe. Skôr ako kohút trikrát zakikiríka, trikrát ma zaprieš.

Peter užasnuto hľadel na Pána, ktorý od neho očakával niečo také. Dal by za Ježiša život aj majetok, keby to muselo byť, a Majster si myslí, že by ho on, Peter, mohol zaprieť! Ježiš pokračoval:

"Už dnes vám hovorím, že vás opustím, aby ste, až nadíde tento čas, mohli kráčať svojou cestou s pevným srdcom. Nebojte sa, ani o seba, ani o mňa! Ja idem k Otcovi. Ale tým, že idem, vám razím cestu. Neskôr ma budete smieť nasledovať."

"Pane, keď už nebudeš medzi nami, ako nájdeme cestu, ktorú nám pripravuješ? Podľa čoho ju spoznáme?" spýtal sa uvážlivý Tomáš.

"Tomáš," zareagoval Majster, "povedal som vám o Bohu, a tým som vám ukázal cestu vedúcu k Nemu. Ja som Cesta k nemu, Pravda a Život. Nikto neprichádza k Otcovi inak ako skrze mňa!

Nato Filip poprosil:

"Pane, ukáž nám Otca, skôr ako nás opustíš!"

"Ako často som vám už povedal: ja a Otec sme jedno," odpovedal Pán.

"Ak sa pozriete na mňa, vidíte Otca. Smiete ho spoznávať aj v jeho dielach, práve tak ako v dielach, ktoré som vykonal z jeho príkazu. A Ježiš opäť hovoril o Otcovi a o sile, ktorá na nich prešla skrze neho. Vtom vstal Jakub, Pánov brat, pristúpil k Ježišovi a povedal:

"Pane, som u teba ešte len od včerajška. Ak nás opustíš, čo bude zo ma? Ešte som nevycítil nič zo sily, ktorú si daroval týmto ľuďom. Ja ti ale chcem slúžiť aj vtedy, keď odídeš k Bohu. Daj aj mne zo svojej sily.

Tieto slová zneli prosebne. Jakub myslel svoje predsavzatie vážne.

"Jakub, odíď v pokoji," povedal Ježiš. "Sila zhora bude prúdiť aj vtedy, až už nebudem medzi vami. Ak sa otvoríte správnym spôsobom, prenikne do vás a posilní vás. Príde k vám ako utešiteľ, ako napomínateľ a pomocník. Kým ešte bude na zemi jeden jediný človek po nej túžiť, tak dlho sa mu jej bude dostávať; až do doby, keď príde Syn Človeka! Ten so sebou prinesie novú Božiu silu.

Jeden z Grékov sa spýtal:

"Kriste, platí to aj pre nás, alebo len pre nich?" Ježiš odpovedal:

"Nepovedal som snáď: tak dlho, kým bude ešte jediný človek po nej túžiť? Úmyselne som nepovedal Žid, pretože odteraz je prednostné právo Židom odňaté! Toto prednostné právo, a tým aj Otcovo požehnanie pripadne inému národu. Konajte tak, aby ste sa v niektorom z ďalších životov narodili v tomto národe, až Syn Človeka príde na súd. "Pane," povzdychol si Ondrej, "myšlienka na tvoj odchod je hrozná. Ak od nás odídeš, zostaneme tu ako siroty.

"Nechcem vás tu zanechať ako siroty," utešoval ho Ježiš. "Pošlem vám silu, Ducha Božieho. Ten vás povedie namiesto mňa. A nechám vám svoj mier, ten mier, ktorý svet nemôže dať ani ho vziať. Zostaňte v tomto mieri, tak vaša duša zosilnie. Vo svete máte strach, ale dôverujte a buďte bez starosti, ja som svet prekonal."

Po večeri šiel Ježiš so svojimi učeníkmi do Getsemane. Tam sa od nich odlúčil; pozorovali, že chce byť sám. Nikto nešiel za ním. Posadil sa pri nízkom kríku, pri ktorom sa vždy rád zdržiaval. Pozrel na nočnú oblohu; jeho duša pretrvávala vo Svetle.

"Otče," vzdychol, "môj Otče! Nadišiel čas, kedy sa smiem odlúčiť od tejto zeme, na ktorú som prišiel podľa Tvojej svätej vôle. Prišiel som na svet so srdcom plným lásky a milosrdenstva, ľudia však milovali viac temno ako Svetlo. Nepočúvali ma. Ale tým nemnohým, ktorí počuli moje slová, som dal všetko, čo si mi zveril. Vedia, že všetko pochádza od Teba, večného Otca. Vedia, že to, čo je moje, je tiež Tvoje. Sme nerozlučne jedno. Tieto duše som k sebe pripútal pevným putom, a tým sú opäť privedené aj k Tebe. Otče, prosím ťa za nich: nenechaj ich zahynúť! Zachovaj ich vo svojej Pravde, vo svojom Slove a Svetle až do dňa, keď príde na súd Syn Človeka. Potom mu ich chcem odovzdať, aby slúžili aj jemu. Nech sú jeho tak, ako sú teraz mojimi.

Otče, prosím Ťa: nenechaj zhasnúť plameň ich poznania, daj im kvôli mne silných pomocníkov. Draho som ich vykúpil, nedopusť, aby boli uvrhnutí do Luciferových okovov! Neprosím Ťa, aby si ich už teraz odvolal zo sveta. Viem, že musia prežiť svoj vývoj, ale prosím Ťa, poskytni im ochranu! Neprosím len za tých, ktorí boli mojimi učeníkmi, mojimi sprievodcami na mojej životnej ceste, ani iba za tých, ktorí prijali moje Slovo a premenili ich na čin. Nie, Otče, prosím aj za tých, ktorí k tebe prídu ich pôsobením! Otče, svet Ťa nepozná, ja Ťa však poznám a smiem predstúpiť pred Tvojou tvár. Splň, o čo ťa prosím! Ježiš na okamih umĺkol. Zdalo sa, ako by sa mu dostalo najvyššej sily, a potom začal znova:

"Otče, ďakujem Ti, že si mi poskytol istotu, že moja prosba bude vypočutá. Teraz môžem ľahšie kráčať v ústrety tomu, čo ma čaká. Spočívam v Tvojej láske. A v mojej láske sú skrytí moji učeníci. Tým aj oni spočívajú v Tebe. Otče, ďakujem Ti!"

A okolo miesta, kde sa Ježiš modlil, sa naplno rozsvetlilo. Obklopili ho anjeli, aby ho oddelili od ľudí v čase, keď hovoril s Otcom. Ježiš musel vopred pretrpieť všetky horkosti a bolesti, pretože ho Boh chcel ušetriť toho, aby nevzbudil súcit svojich nepriateľov. Boží služobníci mu smeli priniesť silu a pomoc, až bola jeho duša tak ďaleko uvoľnená, že Ježiš cítil svoje ďalšie pozemské žitie už len ako sen. Sotvaže sa Ježiš odobral opäť k svojim učeníkom, prišiel Judáš a spolu s ním vojaci, aby Majstra zatkli. Znášal všetko bez protirečenia a bez odporu. Vedel, že Boh pripustil, aby na ňom temno rozvinulo celú svoju moc. Na seba samého už Ježiš nemyslel. Jeho duša, ktorá bola naplnená Božou láskou, však trpela pri pomyslení, aký osud si títo ľudia pripravujú. A málo slovám, ktoré Ježiš predniesol vo svoj posledný deň na zemi, patrila prosba:

"Otče, nehľaď na vinu, ktorú títo ľudia na seba uvaľujú. Nevedia, čo robia! Vo chvíli, keď Ježiš zomrel, sa zatemnila obloha, slnko stratilo svoju žiaru a ľudí nablízku aj v diaľke naplnila veľká úzkosť. To ale bolo len pozemské znamenie veľkej priepasti, ktorá sa roztvorila medzi Svetlom obklopujúcim Boha a svetom.

Boh a Pán ponechal ľudstvo, aby išlo po cestách, ktoré si samo zvolilo. Len tí, za ktorých sa Synove Božské ústa pomodlili, boli ešte ďalej vedení. Chrámová opona sa roztrhla zhora nadol, aby ľudia videli, že Boh už nechce prebývať medzi nimi!

A vesmírom burácal rozhnevaný hlas:

"Beda ti, ľudstvo, ktoré si odmietlo pomoc! Zavraždilo si večnú Lásku. Teraz ti už tiež nebude pomáhané! Keď Ježiš zomrel, zašiel Jozef z Arimatie, židovské knieža, ktorý miloval Ježiša celou dušou, k Pilátovi a poprosil ho, aby mohol jeho mŕtve telo zložiť a pochovať. To Piláta veľmi upokojilo a bez váhania vyhovel prosbe. Potom, čo bol Ježiš odsúdený na smrť, Pilát strašne trpel. Bol presvedčený o Ježišovej nevine a dokonca nechýbalo veľa a bol by sa otvorene pridal k jeho učeniu. Trápili ho ťažké výčitky, že sa ho nezastal dôraznejšie. K Jozefovi z Arimatie sa pripojil Nikodém, ktorý ako zákonník vedel nabalzamovať mŕtve telo. S niekoľkými vernými sňali láskyplne a opatrne Ježišov bezduchý telesný obal s kríža a zaniesli ho do nového hrobu, ktorý dal už skôr Jozef zriadiť na svojom pozemku sám pre seba. Tam ho zahalili do drahocenných látok a priložili k nim vonné byliny. Obom mužom pri tejto činnosti tiekli po tvárach slzy. Nehanbili sa za nich. Kým sa dotýkali Ježišovho mŕtveho tela, neprehovorili ani slovo. Keď potom museli zakryť kusom látky jeho tvár, ktorú milovali nadovšetko na svete, zložil Jozef ruky a predniesol vrúcne:

"Môj Bože a môj Pane, ďakujem Ti!" V tej chvíli klesol aj Nikodém na kolená a modlil sa: "Ježiš, Syn Boží, odpusť nám ľuďom!"

Nato hrob zaplavil veľký jas; svetlé bytosti boli na stráži. Štyridsať dní bol ešte Ježiš spojený so zemou, než mohol vojsť k Otcovi v deň, kedy boli otvorené všetky nebesia (pravidelne, každoročne 30.5.). Počas tejto doby sa ukázal raz na jednom mieste, druhýkrát zase na inom mieste a iným svojim sprievodcom. Niektorí z tých, ktorí ho smeli uvidieť, s veľkou radosťou rozprávali:

"Videli sme Pána! Vstal z hrobu! Chodí v tele po zemi!"

A zvesť o tom sa rozšírila ďaleko mimo kruh učeníkov po celej židovskej krajine. Iní ľudia, ktorí smeli Ježiša uvidieť, niesli tento zážitok vo svojom srdci ako drahocenný poklad. K nim patrila aj Mária z Betánie.

Raz večer stála zamyslene vo svojej záhrade na Ježišovom obľúbenom mieste. Smútok nad Pánovým odchodom zmierňovalo vedomie, ako ho to ťahalo späť k Otcovi. Bol oslobodený od pozemského a nevďaku ľudí, ktorým predtým trpel, k nemu už teraz nemohol dospieť. Jej srdce prekypovalo vďakou, že bola uznaná za hodnou mu slúžiť. Niesla však v srdci bolesť kvôli Judášovi. Ako mohol tento šikovný, sebaistý učeník tak klesnúť! Stavala ho vždy trochu vyššie nad ostatných, kým jedného dňa nespozorovala, že chodí po nesprávnych cestách.

"Ako to len bolo možné?" povzdychla si. Vtom sa ozval hlas, ktorý dobre poznala:

"Skutočne sa tomu čuduješ, Mária?"

Pred ňou stál Ježiš. Bol to on, a predsa to nebol on! Bol svetlý a jasný, takmer priehľadný a tiež väčší, než býval predtým. Ale boli to jeho rysy, zjasnené veľkým šťastím. Mária klesla pred svojim Majstrom na kolená. On jej však hovoril:

"Mária, hriech vošiel do sveta, pretože ľudia postavili svoju vôľu pred vôľu Božiu . Aj Judáš dal prednosť svojmu rozumu a to spôsobilo jeho pád. Hovorím ti: nikdy nezabudni na túto skúsenosť! Kedykoľvek budeš žiť znova na zemi, snaž sa rozširovať poznanie, že rozum má byť nástrojom ľudského ducha. Ak bude vedený nesprávne, stane sa Luciferovým nástrojom a to povedie ku skaze ľudstva!"

Skôr než mohla Mária odpovedať, Ježiš zmizol. O tom, čo videla a počula, však s nikým nehovorila. Uchovala si Ježišove slová hlboko vo svojej duši a modlila sa, aby jej Boh dal v budúcom živote silu podľa nich konať.

Pri Ježišovom hrobe stál Nikodém. Vedel, že ho tam už nemôže nájsť. Ale ťahalo ho to stále znova na miesto, kde naposledy zbadal Ježišovu tvár. Už ju nebude môcť nikdy uvidieť! Do vďaky za to, že smel Syna Božieho vôbec spoznať, sa vmiešal smútok. Náhle stál Ježiš vedľa neho. Nikodém si myslel, že už sám zomrel, bez toho, aby to spozoroval. Inak si tento jav nevedel vysvetliť. Ježiš však láskyplne povedal:

"Nikodem, ešte musíš zostať krátky čas na zemi, aby si ďalej pre mňa svedčil, ako si to robil až doteraz. Potom ale budeš smieť vojsť do večných ríš.

Urobil si, čo si mohol."

"Pane," jasal Nikodém, "tak ti môžem predsa ešte poďakovať za to, čím si mi bol odkedy si ako chlapec navštívil chrám! Ďakujem Ti za všetko!"

Ježiš na neho pozrel plný dobroty a potom bol Nikodém opäť sám so srdcom, naplneným blaženou radosťou. Naposledy sa Ježiš zjavil svojim učeníkom, keď sa zhromaždili v myšlienkach na neho na neho. Vstúpil medzi nich a hovoril:

"Pokoj s vami! Buďte bez starosti. Idem k svojmu Otcovi. Pre vás je cesta k Nemu odteraz voľná."

P.S. ... veľa detailov som vynechal ... "Len ten ich nájde, kto z hĺbky svoje duše hľadá."